znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/09-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods.   2   a   3   písm.   b),   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   2 T 33/2007   z 15.   mája   2008   a rozsudkom Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   3 To   54/2008   zo   7.   októbra   2008, ako   aj   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2008   doručená   sťažnosť   Š.   J.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007.

Zo sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že „Uznesením   Okresného   riaditeľstva   PZ v Trnave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, zo dňa 27. 7. 2006, ČVS: ORP-939/UJKP- OEK-TT-2006, bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku Š. J. vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin sprenevery v zmysle ust. § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona, pričom následne dňa 30. 7. 2006 táto bola uznesením Okresného súdu v Trnave, č. k. Tp 121/06, s poukazom na ust. § 72 ods. 2 Tr. poriadku z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. poriadku vzatá do väzby.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   obhajcu sťažnosť s tým odôvodnením, že kvalifikácia konania sťažovateľky tak, ako bola uvedená v uznesení o vznesení obvinenia a rovnako v uznesení o vzatí do väzby je neopodstatnená a čo do skutkových zistení i zjavne nesprávna. U sťažovateľky totiž objektívne neexistoval ani jeden z dôvodov väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tr. poriadku, keď podľa jej názoru už samotné vznesenie obvinenia bolo v danom prípade predčasným.“.

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) 29. marca 2007 podal proti sťažovateľke obžalobu pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku. Na verejnom zasadnutí konanom 31. júla 2007 okresný súd obžalobu predbežne prerokoval a zároveň uznesením sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007 rozhodol v zmysle § 244 ods. 5 Trestného poriadku o ďalšom trvaní väzby sťažovateľky tak, že ju ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008 bola sťažovateľka uznaná   vinnou   zo   spáchania   skutku   kvalifikovaného   ako   obzvlášť   závažný   zločin sprenevery podľa § 213 ods.   1 a 4 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, za čo jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov. Poškodenú spoločnosť Ing. J. Ď. (ďalej len „poškodená spoločnosť“) okresný súd odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Na základe odvolania sťažovateľky a poškodenej spoločnosti vec preskúmal krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008 odvolanie sťažovateľky zamietol. O odvolaní poškodenej spoločnosti rozhodol krajský súd tak, že napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody zrušil a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť škodu vo výške 9 761 337,10 Sk.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že «...   v   prípravnom   konám   sa   k   skutku kladeného jej za vinu nepriznala, prostredníctvom svojho obhajcu doplňovala a navrhovala dôkazy, ktorými sa vyšetrovateľ, prokurátor krajskej prokuratúry a súd vôbec nezaoberal, nakoľko dôkazy vykonával len v prospech poškodeného. Dôkazy v prospech sťažovateľky vôbec neskúmal a dokonca ich vykonanie zamietol a tak sťažovateľka svoje tvrdenia nemala možnosť žiadnym spôsobom preukázať. Prvostupňový súd sa obmedzil iba na konštatovanie a domnienky a taktiež bral do úvahy a za smerodajné len navrhované dôkazy poškodeného Ing. J. Ď.

Sťažovateľka   ďalej   vo   vzťahu   ku   každej   spomenutej   platbe   navrhovala   už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní za potrebné vypočuť osoby, ktorým uhrádzala platby za Ing. J. Ď. Vyšetrovateľ a ani súd sa však s písomnými predloženými návrhmi na dokazovanie zo strany sťažovateľky nezaoberal a ani ich nevykonával a tak nemohla byť vyčíslená   skutočná   škoda,   ktorú   mala   spreneveriť   sťažovateľka,   z čoho je zrejmé, že výška škody nebola ustálená a bola vyčíslená len na základe dôkazov, ktoré predkladal poškodený...

Krajský súd v Trnave, ani Okresný súd v Trnave nielenže neposudzovali predmetnú vec   v   zmysle   vyššie   uvedeného,   ale   nevysporiadali   sa   ani   s   konkrétnymi   okolnosťami a dôkazmi,   ktoré   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   obhajcu   vo   svojich   písomných podaniach   predkladala.   Navrhované   dokazovania   predkladané   sťažovateľkou   neboli vykonané   vyšetrovateľom,   prokurátorom   a   ani   súdom   na   hlavnom   pojednávaní. Sťažovateľke tak nebola daná možnosť, aby sa objektívne bránila proti tvrdeniam svedkov, ktorých výpovede považovala za zmanipulované, nakoľko všetci svedkovia boli osobnými priateľmi Ing. J. Ď...

Možno   síce   namietať,   že   pojem   „spravodlivé   rozhodnutie“   nie   je   v   zákone definované a závisí od vzťahu strán k výsledku konania, t. j. k rozhodnutiu, predstavuje však širší spoločenský hodnotiaci pohľad na výsledok konania a rozhodnutia súdu v konkrétnej veci než len hodnotenie dotknutých strán. Inými slovami, spravodlivé súdne rozhodnutie bude také, ktoré predpísaným procesným spôsobom dokazovania viedlo k náležite zistenému skutkovému   stavu   veci   a   z   toho   na   základe   zákona   odvodeným   konzekvenciám   proti obžalovanému,   teda   rozhodnutie,   ktoré   je   zákonné,   objektívne,   oprávnené,   primerané a správne.

V tejto súvislosti treba poukázať i na vykonané, resp. „nevykonané“ dokazovanie ohľadom výšky škody, ktorú treba ustáliť, ak sú o nej dôvodné pochybnosti, alebo je to potrebné pre právne posúdenie skutku, najmä prípade ak sťažovateľka neuznala základ a výšku škody uplatnenej poškodeným a necítila sa byť ani vinná zo spáchania skutku, ktorý sa jej kladie za vinu. V období prípravného konania a súdneho konania tak objektívne nebolo akceptované právo sťažovateľky podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR: „Každý, proti komu sa   vedie   trestné   konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“

Výška uvádzanej sumy tak s ohľadom na uvádzané nevyjadruje skutočnú škodu, ktorá mala vzniknúť poškodenému.

Zásadnou   skutočnosťou   je v tomto   kontexte   i   to,   že už samotný   vyšetrovateľ   PZ neviedol vyšetrovanie spôsobom, aby jednoznačne ustálil skutočnú škodu. Nevykonal ani jeden   z   objektívnych   dôkazov   v   prospech   sťažovateľky   tak,   aby   došlo   k   nepochybnému zisteniu, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa vôbec nestal a všetky transakcie z účtu firmy Ing. J. Ď. - S. sťažovateľka prevádzala na svoje účty na príkaz Ing. Ď. a jeho manželky,   aby   takýmto   spôsobom   uhrádzala   faktúry   za   firmu   alebo   takýmto   spôsobom odsúdenej vracali finančné prostriedky, ktoré požičala firme zo súkromných peňazí, keď bolo treba niečo narýchlo vyplatiť a Ing. J. Ď. bol mimo firmu (v tejto súvislosti nebol zobratý na preskúmanie znalcom ani osobný počítač poškodeného), hoci to sťažovateľka navrhovala, ako jeden zo zásadných dôkazov v priebehu dokazovania.».

Podľa sťažovateľky „Obžaloba podaná KP Trnava č. k. Kv 40/06 k Okresnému súdu Trnava dňa 29. 3. 2007 nebola objektívne podaná v súlade s ust. § 234 ods. 2 Tr. por., keď skutok ako aj výška škody, ktorú vraj mala spôsobiť sťažovateľka spoločnosti poškodeného Ing. J. Ď. - S. uvádzané v obžalobe nie sú totožné so skutkom, pre ktorý bolo sťažovateľke vznesené   obvinenie... Ak   pri   preskúmavaní   výsledkov   vyšetrovania   alebo   skráteného vyšetrovania   prokurátor   zistí,   že   tento   skutok   je   v   obžalobe   posúdený   inak,   ako   ho posudzoval policajt, pred podaním obžaloby upozorní obvineného a jeho obhajcu na zmenu právnej kvalifikácie a zistí, či vzhľadom na túto zmenu nenavrhujú doplniť vyšetrovanie alebo   skrátené   vyšetrovanie.   Zmyslom   tohto   upozornenia   je   zabezpečenie   práva   na obhajobu!!!

Upozornenie sa môže týkať toho, že skutok sa bude posudzovať ako iný trestný čin, a to   prísnejšie   alebo   miernejšie   trestný,   alebo   sa   bude   posudzovať   podľa   inej   právnej kvalifikácie toho istého zákonného ustanovenia.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že jej väzba bola nedôvodná, nezákonná a protiústavná, poukazujúc „na zásadné pochybenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní v tom, že sťažovateľka bola vzatá do väzby až po uplynutí zákonnej lehoty!!!“, ako aj na skutočnosť, že „Následne po podaní obžaloby bolo o väzbe sťažovateľky rozhodované až dňa 31. júla 2007,   sp.   zn.   2   T   33/07,   na   verejnom   zasadnutí   Okresného   súdu   v   Trnave   v rámci predbežného prejednania podanej obžaloby.

Príslušné súdy od uplynutia väzobnej lehoty, t. j. od 30. 3. 2007 do 31. 7. 2007 nerozhodli o ďalšom trvám väzby odsúdenej...“.

V súvislosti s citovaným sťažovateľka tvrdí,   že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008, ktorým okresný súd na hlavnom pojednávaní zamietol jej žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tos 65/2008 z 29. júla 2008, ktorým krajský súd na neverejnom zasadnutí zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, sú protiústavné.

Podľa   sťažovateľky «...   už v samotnom počiatku predmetného trestného konania bolo   porušené   základné   ústavné   právo   -   právo   na   slobodu   u   sťažovateľky.   Jednalo   sa konkrétne o vyšetrovací úkon orgánov činných v trestnom konaní - výsluch sťažovateľky uskutočnený dňa 28. 7. 2006. Okresným súdom v Trnave bol odsúdenej v zmysle ust. 37 ods. 1   písm.   c)   Tr.   poriadku   ustanovený   obhajca   ex   offo   Mgr.   J.   B.,   ktorý   bol   síce telefonicky o tomto úkone vyrozumený, avšak vzhľadom na tú skutočnosť, že bol v tom čase práve   na   ceste   z dovolenky,   zjavne   nemal   možnosť   sa   v   stanovenom   čase   zúčastniť spomínaného výsluchu, čoho dôsledkom bola i jeho neprítomnosť pri výsluchu sťažovateľky. Porušenie   práva   na   obhajobu   v predsúdnom   konaní   je   dôvodom   na   odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi podľa § 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. h) TP, resp. na odmietnutie návrhu dohody o uznaní viny a prijatí trestu podľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por.

S ohľadom na vyššie uvedené došlo i k porušeniu čl. 50 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 3, písm. c), keď: „každý má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.».

K porušeniu práva na obhajobu podľa sťažovateľky došlo „pri prvotnom výsluchu sťažovateľky,   kedy nemala dostatočný časový priestor pripraviť sa so svojim obhajcom (jedná sa navyše o nutnú obhajobu), tu poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľke bol ustanovený   obhajca   Mgr.   J.   B.,   v   dobe,   kedy   mal   byť   uskutočnený   výsluch   toho   času odsúdenej,   nebol   prítomný   v   Trnave,   žiadal   o   odloženie   úkonu,   pričom   uviedol vyšetrovateľovu, že je na ceste z dovolenky a bude prítomný za 3 - 4 hodiny, vyšetrovateľ mal   buď počkať na   ustanoveného obhajcu,   v prípade,   ak   by   vec nezniesla odklad   mal požiadať Okresný súd v Trnave o ustanovenie iného obhajcu (ktorý by bol k dispozícii ihneď), čo sa však nestalo a výsluch sa uskutočnil aj bez ustanoveného obhajcu,

-na verejnom zasadnutí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, kedy sťažovateľka nemala dostatočný časový priestor pripraviť   sa so svojim obhajcom na výsluch (aj v tomto prípade sa jedná o nutnú obhajobu),

-pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu boli bezdôvodne zamietnuté návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania,

-sťažovateľke   nebol   poskytnutý   dostatočný   časový   priestor   na   preštudovanie vyšetrovacieho spisu, (ktorý má cca 4000 strán) i keď toto namietala, pri rozsiahlom spisovom   materiály   sa   nestihla   oboznámiť   ani   s   polovicou   tohto   materiálu,   pričom s touto   skutočnosťou   sa   žiaden   orgán   činný   v   trestnom   konaní   nezaoberal,   v   ktorej súvislosti tiež treba zdôrazniť, že len pri čítaní jednej strany textu najmenej po dobu len dvoch   minút   možno   konštatovať,   že   čas   poskytnutý   odsúdenej   na   preštudovanie vyšetrovacieho spisu bol nedostatočný,

-vyšetrovací spis bol sťažovateľke poskytnutý na preštudovanie nekompletný,

-v   predmetnej   väzobnej   veci   na   jednej   strane   dochádzalo   k   prieťahom   v   konaní a nedôvodnému predlžovaniu väzby u sťažovateľky, na druhej strane ak sťažovateľka požadovala   dostatočný   čas   na   riadne   preštudovanie   spisového   materiálu,   tento   jej poskytnutý nebol a bola neprimerane rýchlo je podaná obžaloba - IBA jeden deň pred skončením predĺženej lehoty pre trvanie väzby,

-o návrhu sťažovateľky na dokazovanie bolo rozhodnuté (tak, že bol vytýčený termín za účelom predbežného prejednania obžaloby) - pri väzobnej veci - vyše dva mesiace odo dňa doručenia tohto návrhu súdu,

-pri   oboznamovaní   sa   s   výsledkami   vyšetrovania   dňa   19.   3.   2007   nebol   obhajca sťažovateľky prítomný nakoľko sa ospravedlnil z dôvodu práce neschopnosti, odsúdená dôrazne   žiadala   prítomnosť   svojho   advokáta   a   vytýčenie   nového   termínu   na oboznamovanie s výsledkami vyšetrovania nakoľko preštudovala spisový materiál len do strany   229,   taktiež žiadala originál   spisového   materiálu,   aby si   ho   mohla   porovnať s kópiou, nakoľko sa domnievala, že by v spisovom materiály mohli byť nezrovnalosti (vzhľadom na výšku trestnej sadzby mal byť sťažovateľke poskytnutý dostatočný časový priestor na riadne sa oboznámenie so spisovým materiálom).

-k   porušeniu   práva   na   obhajobu   došlo   aj   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   v   prípade vyhovenia návrhom obhajoby na dokazovanie v prípravnom konaní, ako aj v prípade umožnenia preštudovania vyšetrovacieho spisu v čase zodpovedajúcom cca 4.000 strán by došlo uplynutí lehoty dňa 30. 3. 2007 určenej sudcom pre prípravné konanie, a teda v dôsledku takéhoto postupu by bola sťažovateľka prepustená na slobodu, z ktorého dôvodu došlo k podaniu obžaloby dňa 29. 3. 2007 Okresnému súdu v Trnave,

-k   porušeniu   práva   na   obhajobu   došlo   aj   v   priebehu   súdneho   konania   pred prvostupňovým súdom, keď na hlavnom pojednávaní dňa 13. 5. 2008 súd sťažovateľke umožnil   oboznámiť   sa   so   súdnym   spisom,   pričom   po   dobu   1   hodiny   prerušeného hlavného pojednávania stihla sťažovateľka oboznámiť sa so súdnym spisom po c. 1. 1303,

-k   porušeniu   práva   na   obhajobu   došlo   aj   v   priebehu   súdneho   konania   pred prvostupňovým súdom, najmä keď na hlavnom pojednávam dňa 13. 5. 2008 po dočítaní č.   l.   1303   sťažovateľka   požiadala   prvostupňový   súd   o   nazretie   a   oboznámenie   sa s úplným   súdnym   spisom,   na   čo   jej   predsedníčka   senátu   uviedla,   že   so   spisom   má možnosť oboznámiť sa na info centre prvostupňového súdu.

V súvislosti s porušením práva na obhajobu sťažovateľka argumentuje aj právnymi názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v nálezoch   sp.   zn.   II.   ÚS   8/96,   II.   ÚS   52/98, III. ÚS 41/01.“.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Právo sťažovateľky podľa čl. 17 Ústavy SR, čl. 46 Ústavy SR, čl. 47 Ústavy SR ods. 2, čl. 50 Ústavy SR ods. 1, ods. 2, ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 čl. 5, ods. 1 čl. 6 ods. 2, ods. 3 písm. b, c, d, bolo porušené rozsudkom Okresným súdom Trnava sp. zn. 2 T 33/07 zo dňa 15. 5. 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 7. 10. 2008 sp. zn. 3 To/54/2008 a to právo na obhajobu, právo na spravodlivý proces podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.

2.) Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Trnave zrušiť rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 7. 10. 2008 sp. zn. 3 To/54/2008 a rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 T 33/07 zo dňa 15. 5. 2008, Ústavný súd nálezom vyslovuje porušenie označených ústavných práv podľa Ústavy SR a Dohovoru v konaní pred Okresným súdom Trnava a pred Krajským súdom v Trnave.

3.) Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. 2 T 33/2007, uznesením zo dňa 31. 7. 2007 porušil právo sťažovateľky na osobnú slobodu, zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 31. 7. 2007 sp. zn. 2 T 33/2007, sa zrušuje.

4.)   Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1.900.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ukladá povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky vo výške 8.011,- Sk, na účet právneho zástupcu sťažovateľky, advokáta JUDr. J. C., T.,...“

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   vyžiadal   od   krajského   súdu vyjadrenie k sťažnosti. Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu doručenom ústavnému súdu 27. februára 2009 sa okrem iného uvádza:

„Jednoznačne bolo preukázané aj výpoveďami obžalovanej, že vo firme Ing. J. D. ako živnostníčka mala na starosti celkový ekonomický a hospodársky chod spoločnosti. Obžalovaná sa v priebehu konania niekoľkokrát vyjadrila rozdielne. Súd I. stupňa vo vyhotovení rozsudku podrobne rozviedol všetky výpovede obžalovanej a tieto vyhodnotil v súlade s ďalšími dôkazmi.

Obžalovaná   dňa   30.   7.   2006   pred   sudcom   Okresného   súdu   v   Trnave   obhajcom a krajským prokurátorom vypovedala, že prevody z účtu Ing. Ď. na svoj účet a účty manžela robila z vlastnej iniciatívy a nevie, či Ing. Ď. si bol toho vedomý. Obhajobu založila na tom, že z účtov manžela a svojho účtu vykonávala platby v prospech spoločnosti Ing. Ď. Orgány činné v trestnom konaní môžu vykonať len vykonateľné dôkazy, ktoré súvisia s   predmetom   jednak   vzneseného   obvinenia   a   jednak   s   podanou   obžalobou   a   vedú k jednoznačnému záveru.

Obhajoba obžalovanej nenavrhovala vykonanie takých dôkazov, ktoré by jednotlivo preukazovali   položky   súm   vyhrané   z   účtov   svojich   a   jej   manžela   (ktoré   predtým   bolo prevedené z účtu spoločnosti Ing. Ď.) a zároveň prevedené ako platby v prospech firmy Ing. Ď. Naopak z ďalších vykonaných dôkazov vyplynulo, že poškodená strana preto neskoro odhalila konanie obžalovanej, lebo obžalovaná prevádzala na svoje a manželove účty práve sumy, ktoré sa zhodovali s platbami v prospech veriteľov, avšak nekontrolovali už čísla účtov v prospech ktorých boli platby prevádzané.

Krajský súd v Trnave sa v konečnom štádiu konania zaoberal jednak sťažnosťou obžalovanej   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v   Trnave   zo   dňa   15.   5.   2008   a   jednak odvolaním obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu v Trnave z toho istého dňa....   V   konaní   3   To   54/2008   posudzoval   jednak   odvolanie   obžalovanej   a   jednak odvolanie poškodenej strany podané, čo do výroku o náhrade škody.

Dokazovanie vykonané Okresným súdom v Trnave považoval za dostatočné v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. a dospel rovnako ako súd I. stupňa k záveru, že obžalovanej boli finančné   prostriedky   spoločnosti   Ing.   Ď.   zverené,   nakoľko   ako   živnostníčka   vykonávala účtovné   operácie   prostredníctvom   internetbankingu   a   homebankingu.   Z vykonaných dôkazov (svedkovia, Ľ. Ď., J. G., M. A., Ing. Z. J., A. S., pošk. Ing. Ď. a ďalší) jednoznačne vyplýva, že obžalovaná v spoločnosti viedla celé účtovníctvo a mala na starosti správu hotela D. Prácu s internetbankingom a homebankingom ovládala v podstate len ona, mala prístup k heslám, pričom v prípade vyskytnutia závady nikto (ani sám poškodený Ing. Ď.) nevedel zadať heslá k prihláseniu.

Krajský súd v Trnave rozhodnutím zo dňa 7. 10. 2008 sp. zn. 3 To 54/2008 neporušil právo sťažovateľky na obhajobu ani právo na spravodlivý proces. V priebehu konania boli vykonané všetky potrebné dôkazy, ktoré umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Na   základe   uvedených   skutočností   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľky Š. J., zastúpenej advokátom JUDr. J. C. neprijal na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   v reakcii   na   vyjadrenie   predsedníčky   krajského   súdu   v podaní z 10. marca   2009   okrem   iného   uviedla,   že „V   žiadnom   prípade   sa   nedá   stotožniť s tvrdeniami   súdu,   že tento   pri   svojom rozhodovaní   relevantným   spôsobom a   podrobne konfrontoval výpovede sťažovateľky s výpoveďami ostatných vypočutých svedkov a že ich v konečnom   dôsledku   vo   svojom   rozhodnutí   objektívne   vyhodnotil   v   súlade   s   ďalšími dôkazmi?!

Rovnako nepravdivým a do istej miery i účelovým sa javí tvrdenie súdu, že obhajoba v priebehu trestného konania nenavrhovala vykonanie ďalších dôkazov majúcich za cieľ preukázať   reálny   systém   ekonomického   fungovania   spoločnosti   poškodeného,   konkrétne zrejmej vedomosti poškodeného o jednotlivých činnostiach zo strany jeho zamestnancov a pracovníkov.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   ku   každej   zo   spomínaných   platieb   navrhovala   už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní za potrebné vypočuť osoby, ktorým uhrádzala platby za Ing. J. Ď. Vyšetrovateľ a ani súd sa však s písomnými predloženými návrhmi na dokazovanie zo strany sťažovateľky vôbec nezaoberal a ani ich nevykonával a tak nemohla byť vyčíslená skutočná škoda, ktorú mala spreneveriť sťažovateľka, z čoho je zrejmé,   že   výška   škody   nebola   ustálená   a   bola   vyčíslená   neobjektívne   len   na   základe dôkazov, ktoré predkladal jednostranne poškodený.

Krajský   súd   v   Trnave,   ani   Okresný   súd   v   Trnave   tak   nielenže   neposudzovali predmetnú   vec   v   zmysle   vyššie   uvedeného,   ale   nevysporiadali   sa   ani   s   konkrétnymi okolnosťami   a   dôkazmi,   ktoré   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   obhajcu   vo   svojich písomných   podaniach   predkladala.   Navrhované   dokazovanie   predkladané   sťažovateľkou neboli   vykonané   vyšetrovateľom,   prokurátorom   a   ani   súdom   na   hlavnom   pojednávaní. Sťažovateľke   tak   preukázateľne   nebola   daná   možnosť,   aby   sa   objektívne   bránila   proti tvrdeniam svedkov, ktorých výpovede považovala za zmanipulované, nakoľko značná časť týchto svedkov bola osobnými priateľmi Ing. J. Ď.“.

Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   z 10.   marca   2009   tiež   špecifikuje,   v   čom   vidí porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keď uvádza, že „Čo otázky porušenia práva na spravodlivý proces treba uviesť, že obžaloba podaná KP Trnava č. k. Kv 40/06 k Okresnému súdu Trnava dňa 29.   3.   2007 nebola objektívne podaná v súlade s ust. § 234 ods. 2 Tr. por., keď skutok ako aj výška škody, ktorú vraj   mala   spôsobiť   sťažovateľka   spoločnosti   poškodeného   Ing.   J.   Ď.   -   S.   uvádzané   v obžalobe,   nie   sú   vonkoncom   totožné   so   skutkom,   pre   ktorý   bolo   sťažovateľke   vznesené obvinenie?!“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza viaceré dôvody, pre ktoré považuje svoju väzbu za protiústavnú, pričom tak v petite sťažnosti, ako aj v podaní z 10. marca 2009 označenom ako „Vyjadrenie   k stanovisku   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa   27.   2.   2009“ namieta uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007, ktorým okresný súd ponechal sťažovateľku vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a tvrdí, že ním malo dôjsť k neústavnému zásahu do jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 31. júla 2007 podala hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú následne odôvodnila dvoma   podaniami   z 3.   augusta   2007.   O sťažnosti   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Tos 53/2007 z 20. septembra 2007 tak, že ju zamietol.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade mala sťažovateľka proti namietanému uzneseniu okresného súdu k dispozícii   opravný   prostriedok   –   sťažnosť,   o ktorej   bol   oprávnený,   ako   aj   povinný rozhodnúť krajský súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy preto nebolo v právomoci ústavného súdu   preskúmať uznesenie okresného súdu   sp.   zn. 2 T 33/2007   z 31.   júla   2007   a rozhodnúť   o ňom,   pretože   jeho   preskúmanie   na   základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec tejto časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že v tejto časti bolo možné sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 33/2007 a jeho rozsudkom z 15. mája 2008,   ústavný   súd   vychádzal   tiež   z   princípu   subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   jeho právomoc rozhodovať o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z obsahu   sťažnosti   a súvisiaceho   spisového   materiálu   vyplýva,   že   v trestnej   veci sťažovateľky   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   T   33/2007   z 15.   mája   2008   uznal sťažovateľku   vinnou   zo   spáchania skutku   kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods.   1 a 4 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku, za čo bol sťažovateľke uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov.

Proti namietanému rozsudku bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, ktoré aj podala.   O odvolaní   sťažovateľky   bol   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008, ako aj postupu okresného súdu, ktorý jeho vydaniu   predchádzal,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008

Podľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok sťažovateľky smerujúcich proti označenému rozsudku krajského súdu je založená na tvrdení o porušení základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, pričom právo na obhajobu je chránené aj prostredníctvom čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka tiež namieta. Z textu sťažnosti teda možno vyvodiť, že porušenie základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta v súvislosti, resp. v spojení, s porušením svojho práva na obhajobu.

K viacnásobnému porušeniu práva na obhajobu došlo podľa tvrdenia sťažovateľky jednak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom (konkrétne prípady, resp.   dôvody,   keď   k nemu   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   došlo,   boli   citované   v   I.   časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.). Sťažovateľka porušenie svojho práva na obhajobu v prípravnom konaní, ako aj postupom okresného súdu namietala už vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 33/2007 z 15. mája 2008 (zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dôvody odvolania boli v podstatnej časti totožné z dôvodmi uvedenými v tejto sťažnosti, pozn.) a následne tiež na verejnom zasadnutí krajského súdu 7. októbra 2008,   na   ktorom   krajský   súd   rozhodoval   o tomto   odvolaní,   čo   okrem   iného   potvrdzuje zápisnica o tomto verejnom zasadnutí, ktorá je súčasťou spisovej dokumentácie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008 odvolanie sťažovateľky zamietol, t. j. neakceptoval jej výhrady, ktoré mala proti postupu orgánov činných v trestnom konaní v rámci   prípravného   konania   a tiež   postupu   okresného   súdu   v súvislosti   s porušením   jej práva   na   obhajobu,   a teda   pochybenia   týchto   orgánov   nenapravil,   čím   podľa   tvrdenia sťažovateľky tiež porušil jej právo na obhajobu, ako aj ďalšie základné práva podľa ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie touto sťažnosťou namieta.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, možno podať dovolanie.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak a) vo veci rozhodol nepríslušný súd, b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,d) hlavné   pojednávanie   alebo   verejné   zasadnutie   bolo   vykonané   v   neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného,   hoci jeho súhlas sa   podľa zákona vyžaduje,g) rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom,h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody,k) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,l) bol   obvinenému   uložený   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   a   súd   rozhodol,   že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľka   má   právo v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku podať proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 54/2008 zo 7. októbra 2008 dovolanie, a to predovšetkým z dôvodu uvedeného v § 370 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom ho môže podať najneskôr do troch rokov od doručenia namietaného rozsudku krajského súdu, t. j. sťažovateľke ešte stále plynie lehota na podanie dovolania, ktoré podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dosiaľ nepodala.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti popri dôvode uvedenom v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   by   mohli   do   úvahy   ako   dôvody   dovolania   vo   veci   sťažovateľky pripadať aj dôvody uvedené v § 371 písm. g) a h) Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že výklad týchto dovolacích dôvodov mu v zásade neprislúcha, keďže ide o výklad zákona, ktorý patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý je aj v trestnom   konaní   súdom   dovolacím   (§   377   Trestného   poriadku).   V   situácii,   keď sťažovateľka dovolanie nepodala, je povinnosťou ústavného súdu skúmať, či je konanie o podanej sťažnosti v jeho právomoci, pretože vzhľadom na čl. 127 ods. 1 ústavy uplatnenie subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľky, že bolo opakovane porušené jej právo na obhajobu v priebehu prípravného, ako aj súdneho konania, treba považovať za dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno   podať,   ak zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na   obhajobu.   Ústavný   súd pripúšťa,   že   ďalšie   námietky   uvádzané   sťažovateľkou   v sťažnosti   nemusia   byť   pokryté dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. a) až l) Trestného poriadku,   t.   j.   pripúšťa,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uplatňuje jednak také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie (porušenie práva na obhajobu), ako aj také námietky, na základe ktorých dovolanie podať nemôže.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že pokiaľ sťažovateľka napáda pred ústavným   súdom   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a postup,   ktorý   mu predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohla podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe   ktorých   dovolanie   podať   nemôže,   pričom   dovolanie   ešte   nepodala   a v čase rozhodovania ústavného súdu jej ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie   toho   istého   rozhodnutia   (tých   istých   jeho   výrokov)   bol   príslušný   zároveň ústavný súd, ale aj všeobecný súd. Preto nie je daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť ani o tejto časti sťažnosti sťažovateľky (mutatis mutandis napr. I. ÚS 216/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 54/12008 zo 7. októbra 2008.

Vo   vzťahu   k časti   tohto   uznesenia   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   práv sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v prípade, ak by sťažovateľka podala popri sťažnosti ústavnému súdu zároveň aj dovolanie proti tomuto rozsudku, by prichádzal do úvahy iný postup ústavného súdu. Ústavný súd by mohol počkať na skončenie dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku vo veci sťažnosti sťažovateľky, po prípadnom rozšírení jej sťažnosti o rozhodnutie dovolacieho súdu, meritórne rozhodnúť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009