znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným súdom   Prievidza   pod   sp. zn.   1 T 28/04   a jeho   rozsudkom   z 3.   augusta   2005   a   v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 3 To 44/2006 a jeho uznesením z 22. mája 2006   a základných   práv podľa čl. 46   ods. 2 a čl. 50   ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 24/2006 z 27. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2007 doručená   sťažnosť   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 28/04 a jeho rozsudkom z 3. augusta 2005 a v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 44/2006 a jeho uznesením z 22. mája 2006 a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj základného práva na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby a obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 24/2006 z 27. marca 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 28/04 z 3. augusta 2005   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č. k.   3 To 44/2006-674   z   22. mája 2006 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, z trestného činu porušovania domovej slobody, ako aj z trestného činu útoku na verejného činiteľa, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní dvoch   rokov,   dvoch   mesiacov   a   desiatich   dní   so   zaradením   do   I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa názoru sťažovateľa je označené rozhodnutie v rozpore so zákonom, keďže skutkov,   ktoré   sú   mu   kladené   za   vinu   podľa   obžaloby,   sa   nikdy   nedopustil.   Vzhľadom na uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozsudok   okresného   súdu   a uznesenie krajského   súdu   zrušil   a oslobodil   ho   spod   obžaloby.   Rovnako   žiada   zrušiť   aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 24/2006 z 27. marca 2007, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 44/2006 z 22. mája 2006 tvrdiac, že týmto   uznesením   boli   porušené   jeho   základné   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   a čl. 50   ods. 3 ústavy.

Napokon sťažovateľ namieta, že počnúc dňom 24. februára 2004 bol držaný vo väzbe nezákonne, a to bez toho, aby o jeho väzbe bolo rozhodnuté okresným súdom. Je to tak preto, lebo uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 40/03 z 12. decembra 2003 bola jeho väzba   predĺžená   do   24. februára 2004.   Obžaloba   na   sťažovateľa   bola   podaná

18. februára 2004 a k predĺženiu väzby po 24. februári 2004 nedošlo, čo treba podľa neho považovať za porušenie tak čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy   a   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 1 T 28/04 a jeho rozsudkom z 3. augusta 2005 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 To 44/2006 a jeho uznesením z 22. mája 2006

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 29/07, predmet ktorého tvorí taktiež   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu. V konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 29/07 ústavný súd uznesením z 21. marca 2007 sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Pretože   v   posudzovanej   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáha   ústavnoprávnej   ochrany proti tým istým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ako v konaní vedenom ústavným   súdom   pod   sp. zn.   I. ÚS 29/07   o   jeho   predchádzajúcej   sťažnosti,   ústavný   súd zistil, že   sťažnosť   sa   týka   veci,   o   ktorej   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní rozhodol,   konštatujúc,   že   ani   v   tejto   opätovnej   sťažnosti   podmienky   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie neboli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poznamenáva, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho oneskorené podanie je rozhodnutím „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa   namieta   rovnaké   právoplatné   rozhodnutie,   aké   bolo   napadnuté   v   predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako oneskorene podaný (IV. ÚS 36/03).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že táto nie je podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde prípustná.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 24/2006 z 27. marca 2007

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o namietané porušenie uvedeného základného práva, sťažovateľ bližšie neodôvodňuje, v čom by podľa neho malo spočívať. Ústavný súd navyše pripomína, že tento článok   ústavy   sa   vzťahuje   na porušenie   práv   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   nie všeobecnými súdmi, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy. Z toho dôvodu je v tejto časti sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   poskytnutie   času   a možnosti na prípravu obhajoby a základného práva obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ vyslovuje názor, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, pokiaľ ide o nutnú obhajobu, prideliť mu obhajcu, resp. poskytnúť mu čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby sa mohol obhajovať sám.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je potrebné   uviesť,   že podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sa   týmto   článkom   ústavy   všetkým oprávneným   osobám   zaručuje,   že   budú   mať   čas   na   prípravu   obhajoby,   že   budú   mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje   pomocou   obhajoby.   Účelom   tohto   práva   je   poskytnutie   príležitosti   brániť   sa obvineniu zo spáchania trestného činu (napr. II. ÚS 8/96).

Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že sťažovateľovi nebolo toto základné právo upreté.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 24/2006 z 27. marca 2007, ktorým bolo podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 373 ods. 1 Trestného   poriadku   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 To 44/2006 z 22. mája 2006, vyplýva, že podľa zápisnice o výsluchu sťažovateľa napísanej   na   okresnom   súde   9.   novembra   2006   (č. l.   759   vyšetrovacieho   spisu)   bol sťažovateľ „... poučený o náležitostiach dovolania napriek tomu zotrval na dovolaní, ktoré podal   sám   4.   októbra   2006,   preto   ním   podané   dovolanie   nespĺňa   zákonom   stanovené náležitosti...“.

Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia Trestného poriadku musí byť obvinený v konaní zastúpený obhajcom. Prípady tzv. povinnej obhajoby   v konaní   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   sú   taxatívne   ustanovené v ods. 2 ustanovenia § 38 Trestného poriadku a sú tieto:

a)ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. a), b) alebo c) [obvinený je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine],

b)obvinený   je   mladistvý   a v čase   konania   verejného   zasadania   o mimoriadnom opravnom prostriedku nedovŕšil osemnásty rok,

c)sú pochybnosti o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať,

d)ide o konanie proti odsúdenému, ktorý zomrel.

Zo   sťažnosti   ani   z namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by na strane   sťažovateľa   existoval   niektorý   z uvedených   dôvodov   povinnej   obhajoby. Na základe toho ústavný súd uzavrel, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je zákonné a ústavne   konformné,   a preto   ho   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne.   Uvedené   zistenie neumožnilo   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru   o možnej príčinnej   súvislosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 50   ods. 3   ústavy.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti vo vzťahu k najvyššiemu súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007