znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 210/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. F., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 40/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1035/02) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 40/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1035/02) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 40/04 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť V.   F.   trovy   konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. augusta 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 40/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 1035/02).

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k priebehu   konania podaním sp. zn. Spr. 1056/05 z 20. septembra 2005.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s   napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie na Vami položené otázky:

- vzhľadom   na   predmet   sporu   a   nevyhnutnosť   vykonať   vo   veci   rozsiahlejšie dokazovanie možno spor považovať za skutkovo zložitejší.

- chronológia procesných úkonov:

- návrh bol podaný na tunajšom súde dňa 16. 7. 2002.

- dňa 30. 8. 2002 bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný dňa 18. 10. 2002 odpor.

- dňa 30. 10. 2002 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor a rovnopis odporu bol zaslaný na vyjadrenie žalobcovi.

- dňa 5. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na 19. 3. 2003; prípisom zo dňa 17. 3. 2003 sťažovateľ požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti jeho právnej zástupkyne.

- uznesením zo dňa 19. 3. 2003,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 5. 2003,   bolo konanie v časti o zaplatenie 37.500,- Sk zastavené a zvyšná časť uplatneného nároku bola vylúčená na samostatné konanie.

- dňa 29. 5. 2003 bol spis v súlade s Rozvrhom práce pre príslušný kalendárny rok pridelený do súdneho oddelenia sudcu Mgr. R. P.

- dňa   11. 3. 2004   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   17. 5. 2004.   Uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti predsedu senátu odročené na 21. 6. 2004.

- dňa   21. 6. 2004   sa   pojednávanie   uskutočnilo   a   bolo   odročené   za   účelom predloženia ďalších dôkazov.

- prípisom zo dňa 24. 8. 2005 vyzval konajúci sudca žalovaného na oznámenie adries svedkov, ktorí mali byť v konaní vypočutí a predloženie ďalších listinných dokladov.

- žiadané doklady predložil žalovaný 14. 10. 2004.

- dňa 25. 7. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 28. 9. 2005.

- v konaní neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- za prieťah, spôsobený sťažovateľom, možno považovať odročenie pojednávania, určeného na deň 19. 3. 2003, ktoré bolo odročené na jeho žiadosť.

- za   prieťahy,   spôsobené   súdom,   možno   považovať   obdobia   od   29. 5. 2003 do 11. 3. 2004   a   od   14. 10. 2004   do   25. 7. 2005.   Tieto   boli   spôsobené   predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonného sudcu v konaní a enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudcov.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavného súdu. Z môjho pohľadu   by   bolo   možné   hodnotiť   prieťahy   vzniknuté   v   jednotlivých   konaniach,   teda aj v tomto   konkrétnom   konaní,   ako   subjektívne   zbytočné   len   za   predpokladu   vytvorenia objektívne   priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   tunajšieho   súdu, spočívajúcich   v   takom   množstve   pridelených   vecí,   v   ktorých   by   aspoň   pri   vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   stanovisku   z   29. septembra 2005   k   vyjadreniu okresného súdu o. i. uviedla:

„K   uvedenému   oznamujeme:   tak   ako   sme   uviedli   v sťažnosti,   máme   za   to, že organizácia práce na súde nie je objektívnym a ospravedlniteľným dôvodom na prieťahy v konaní.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu, ktorý mu bol doručený 11. októbra 2005.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   (...)“,   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal doterajší priebeh konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   sťažovateľa   na   zaplatenie cestovných   náhrad   (stravného)   s   príslušenstvom   za   zahraničné   služobné   cesty,   ktorý si uplatnil voči bývalému zamestnávateľovi. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide o spor, ktorý patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, konanie nie je právne zložité, hoci jeho faktickú zložitosť nie je možné vylúčiť. V danom prípade touto okolnosťou je predmet sporu a nevyhnutnosť vykonať vo veci rozsiahlejšie dokazovanie, na ktoré   poukázal   aj   okresný   súd,   čo   mohlo   mať   čiastočný   vplyv   na   priebeh   súdneho konania.   Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   žiadna   skutková   zložitosť   veci   nemôže ospravedlniť doterajšiu dobu konania pred okresným súdom.

2. Pokiaľ   ide   o   správanie   účastníka   konania   v namietanom   konaní,   ústavný   súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   tomto   konaní   k   zbytočným prieťahom. Jeho správanie bolo od začiatku konania aktívne a sťažovateľ v apríli 2005 podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd nemohol akceptovať názor okresného   súdu,   že „za   prieťah,   spôsobený   sťažovateľom,   možno   považovať   odročenie pojednávania, určeného na deň 19. 3. 2003, ktoré bolo odročené na jeho žiadosť“, pretože okresný súd na tomto pojednávaní z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu z 2. decembra 2002   v časti   konanie   zastavil   a   zvyšnú   časť   návrhu   vylúčil   na   samostatné   konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. mája 2003. Rovnako sťažovateľ doručil pred pojednávaním okresnému súdu žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 19. marca 2003, keď konanie v časti zastavil a vo zvyšnej časti vylúčil nárok sťažovateľa   na   samostatné   konanie,   do   11. marca 2004,   keď   určil   termín   pojednávania na 17. máj 2004,   a   od   24. augusta 2004,   keď   vyzval   žalovaného   na   oznámenie   adries svedkov a predloženie listinných dokladov, do 25. júla 2005, keď určil termín pojednávania na 28. september 2005.

Aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že „... za   prieťahy, spôsobené   súdom,   možno   považovať   obdobia   od   29. 5. 2003   do 11. 3. 2004 a od 14. 10. 2004 do 25. 7. 2005. Tieto boli spôsobené predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonného sudcu v konaní a enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudcov, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavného súdu“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   obdobie   nečinnosti okresného súdu od 19. marca 2003 do 11. marca 2004 a od 24. augusta 2004 do 25. júla 2005 je obdobím, ktoré možno označiť za zbytočné prieťahy v konaní, a preto rozhodol, že v namietanom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v zmenách   a neprimeranej   zaťaženosti zákonných sudcov (ako dôvodov, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy   v   konaní)   ústavný   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 147/02,   I. ÚS 100/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti za pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Podľa   názoru ústavného   súdu   personálne   problémy   by   mohli   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia. Okresný   súd   vo svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti,   na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   a v súlade s návrhom sťažovateľa v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 20 C 40/04 konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   20 C 40/04   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 1035/02)   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré odôvodnil tým, že o jeho nároku nebolo postupom okresného súdu doteraz rozhodnuté, čím sa nachádza stále v stave právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   v predmetnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom, a vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún)   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. K.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 2 501 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15 008 Sk),   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005