znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008, Krajského súdu v Žiline, Okresnej prokuratúry Žilina, ako aj postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2011 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 T/61/2008,   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“), Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“), ako aj postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline   (ďalej   len   „OR PZ“)   v presne   neoznačených konaniach.

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že „vyčerpala všetky reálne dostupné prostriedky k odstráneniu nečinnosti, čím je daná právomoc ÚS SR k posúdeniu celkovej dĺžky trestného konania,   nie   iba   časti   v konaní   pred   OS   Žilina   ako   vec   vybavil   ústavný   súd   v konaní č. III. ÚS 271/2010. V súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci A. R. spol. s r. o. vs. SR, sťažnosť č. 13960/06   z 9. 2. 2010   je   nepochybné,   že   ÚS SR   v príkrom   rozpore   s čl. 13   Dohovoru neposudzuje   celkovú   dĺžku   konania   a tým   neposkytuje   racionálnym   a efektívnym vnútroštátnym   prostriedkom   nápravy...,   čím   je   takýto   postup   v prístup ÚS SR   v rozpore s judikatúrou ESĽP.“.

Sťažovateľka «vidí   nečinnosť   odporcov...   v dlhodobo   nesprávnom   procesnom postupe všetkých odporcov participujúcich na celom trestnom konaní od podania trestného oznámenia až po súčasnosť v jednotlivých štádiách trestného konania procesu) vedených pod relevantnými spisovými značkami (tie presne nevie... uviesť) u odporcov v tejto jednej trestnej veci proti obv. M. B., kde vystupuje ako obeť tr. činu, resp. poškodená, pričom sa sama   absolútne   žiadnym   spôsobom   úmyselne   nedopustila   zavinenia   k nečinnosti a prieťahom“,   preto   má   štát   (SR)   na   danom   zásahu   úplnú   (právnu)   zodpovednosť za zavinenie a prieťahy spôsobujúce tento negatívny neodstrániteľný protiprávny stav veci v súčasnosti. V trestnej   veci   sťažovateľky   ako   poškodenej   začala   lehota...   plynúť   dňom podania trestného oznámenia, pričom za koniec lehoty... treba považovať za právoplatné rozhodnutie v merite veci, ktoré však zatiaľ nebolo vydané. Vadným procesným postupom odporcov...   bola už dávno prekročená „primeraná lehota“ konania,   v ktorom bola a je permanentne prítomná nečinnosť spôsobujúca zásadné prieťahy na ujmu sťažovateľky...».Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   poukázala aj   na   to,   že „využila   sťažnosť   podanú na OS Žilina (§ 55 ods. 3 a nasl. Tr. por.), ako aj sťažnosť podanú na MS SR a ÚS SR (č. k. III. ÚS 271/2010)“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   navrhla,   aby   ústavný   súd po prerokovaní veci nálezom takto rozhodol:

„Odporcovia v 1. až 5. rade protiústavným postupom ako iným zásahom v konaní vedenej v trestnej veci pod príslušnými spisovými značkami v jednotlivých štádiách daného trestného   konania   v súčasnosti   vedeckého   u odporcu   2   pod   sp. zn.   1 T 61/2008   porušili základné   právo   sťažovateľky   (navrhovateľky)   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj ľudské právo na prejednanie sťažovateľkinej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odporcom v 1. až 5. rade prikazuje konať v danej trestnej veci sťažovateľky bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.“

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania. Taktiež požiadala o ustanovenie advokáta na jej zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   poukazujúc   na   jej   nepriaznivú   finančnú a zdravotnú situáciu.

Ústavný súd zistil, že nálezom sp. zn. III. ÚS 271/2010 z 19. októbra 2010 (ďalej len „nález ústavného súdu   sp. zn. III. ÚS 271/2010“), ktorý nadobudol právoplatnosť 19. novembra 2010, bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008. Okresnému súdu bolo prikázané, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta prieťahy v konaní OR PZ a okresnej prokuratúry [t. j. orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v trestnej veci obvineného M. B. (ďalej len „obvinený“)], ako aj v konaní okresného súdu a krajského súdu v súvislosti s trestnou vecou obvineného, v ktorej má procesné postavenie poškodenej.

1. Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietaný   zdĺhavý   postup   OR   PZ   a   okresnej prokuratúry, ústavný súd   podotýka,   že účelom, podstatou   a   zmyslom   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci „vo svojej veci“.

Pokiaľ ide o postavenie poškodeného v trestnom konaní, podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli   porušené   či   ohrozené   jej   iné   zákonom chránené   práva   alebo   slobody.   Poškodený   má   právo   v   prípadoch   ustanovených   týmto zákonom...   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody...   Podľa   § 46   ods. 4   Trestného   poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola   spôsobená   trestným   činom,   je   tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom rozsudku   uložil   obžalovanému   povinnosť   nahradiť   túto   škodu;   návrh   musí   poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Účel   trestného   konania,   jeho   predmet   a   základné   zásady,   na   ktorých   spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodený mal právo na to, aby jeho vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní v prípade, ak si takýto nárok v trestnom konaní neuplatnil. V danom prípade si však podľa zistenia   ústavného   súdu   poškodená   sťažovateľka   v   konaní pred   vyšetrovateľom   OR PZ nárok   na   náhradu   škody   uplatnila,   teda   vyšetrovateľ   konal   aj   v   „jej   veci“   uplatneného nároku na náhradu škody.

Ústavný   súd   však   zistil,   že   prípravné   konanie   v   trestnej   veci   obvineného   bolo ukončené   podaním   obžaloby,   ktorú   26.   mája   2008   podal   okresnému   súdu   príslušný prokurátor okresnej prokuratúry potom, ako OR PZ ukončilo vyšetrovanie trestnej činnosti obvineného. Následne sa vec dostala do štádia prvostupňového konania, v rámci ktorého koná a rozhoduje okresný súd.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na   konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (aj   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru)   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   prípravné   konanie,   ktorého   súčasťou   bol   aj   postup OR PZ a okresnej prokuratúry, bolo ukončené podaním obžaloby ešte v máji 2008.

Sťažnosť na postup OR PZ a okresnej prokuratúry bola ústavnému súdu doručená 20. septembra 2011, teda až potom, ako bolo ukončené prípravné konanie (26. mája 2008), pričom v čase predbežného prerokovania sťažnosti sa nachádzala v konaní pred okresným súdom.

Už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu OR PZ ani okresná prokuratúra neboli oprávnené v trestnej veci obvineného konať, pretože spis sa nachádzal na okresnom súde, a teda   ani   OR PZ,   ani   okresná   prokuratúra   nemohli   ovplyvniť   priebeh   konania   a   ani porušovať základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ukončením vyšetrovania a podaním obžaloby OR PZ a okresná prokuratúra   vykonali   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha   týchto   orgánov   verejnej   moci pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   v prípade   OR PZ   skončením   vyšetrovania, predložením spisového materiálu príslušnej prokuratúre a zo strany okresnej prokuratúry podaním obžaloby okresnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom OR PZ   a okresnej   prokuratúry   sa sťažovateľka   mohla   brániť   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď sa vec nachádzala v konaní pred týmito orgánmi verejnej moci a ešte tieto mohli ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.

Vzhľadom na to, že v trestnej veci, v ktorej sťažovateľka vystupuje ako poškodená, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nekoná OR PZ ani okresná prokuratúra, ako aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   v súvislosti   s prieťahmi   v konaní namietala   aj   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T/61/2008,   ako aj postup krajského súdu v neoznačenom konaní.

2.1   K postupu okresného súdu

2.1.1   K obdobiu pred právoplatnosťou nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010

Z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V   danom   prípade   ústavný   súd   o   sťažnosti   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, už rozhodol nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010. Skutočnosť, že ústavný súd o predchádzajúcej sťažnosti už rozhodol, bráni vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v namietanom   konaní   v   období   do   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smerovala proti postupu okresného súdu v období do právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 271/2010, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.1.2   K obdobiu po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010 sa na okresnom súde uskutočnilo deväť hlavných   pojednávaní,   a to   20.   decembra   2010   (odročené   z dôvodu   potreby   výsluchu ďalších svedkov), 26. januára 2011 (odročené z dôvodu potreby výsluchu ďalších svedkov), 7. februára 2011 (odročené z dôvodu potreby výsluchu ďalších svedkov), 23. februára 2011 (odročené z dôvodu potreby predvolania a výsluchu svedkov navrhnutých obžalovaným), 28.   marca   2011   (odročené   z dôvodu   potreby   predloženia   spisu   krajskému   súdu na rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 10. februára 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zaistenie jej nároku na náhradu škody),   10. augusta 2011 (odročené z dôvodu   potreby   pripojenia spisu   okresného súdu sp. zn.   31 C/269/2007   a sp. zn.   28 T/63/2010,   ako   aj   z   dôvodu   predvedenia   syna sťažovateľky   vo výkone   trestu   ako   svedka),   7.   septembra   2011   (odročené   z   dôvodu vyžiadania   zápisnice   z verejného   zasadnutia   v inej   trestnej   veci   obžalovaného   z dôvodu možnosti   uloženia   súhrnného   trestu),   19.   septembra   2011   a 9.   januára   2012.   Jediným obdobím, v ktorom okresný súd nevykonal žiaden úkon, je apríl 2011 až september 2011. V tomto období sa však spis od 7. apríla 2011 do 19. júla 2011 nachádzal na krajskom súde na   rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 10. februára 2011 o zamietnutí návrhu poškodenej (sťažovateľky) na zaistenie jej nároku na náhradu škody.

Vychádzajúc z uvedeného priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol od podania obžaloby, t. j. od 26. mája 2008 až do vydania nálezu ústavného súdu sp. zn.   III. ÚS 271/2010,   v   zásade   nečinný,   a preto   vyslovil   porušenie   sťažovateľkiných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v tomto konaní. Po vydaní uvedeného nálezu vo veci bol jeho postup už plynulý, priebežne konal, nariaďoval hlavné pojednávania a rozhodoval o návrhoch sťažovateľky.

Ústavný   súd   na   základe   toho   uzavrel,   že   opísaný   skutkový   stav   so   zreteľom   na postup   okresného   súdu   počas   10   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu III. ÚS 271/2010 (19. november 2010) do podania sťažnosti ústavnému súdu (20. september 2011) nenasvedčuje tomu, že by vznikla situácia, ktorá by signalizovala zbytočné prieťahy spôsobené   nečinnosťou   okresného   súdu   v danej   veci,   a   tým   aj   možnosť   vyslovenia porušenia   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   považuje   dosiaľ   poskytnutú   ochranu   sťažovateľke   nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/2010, ktorým bolo vyslovené porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prikázané mu v tejto veci konať a zároveň jej bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, za dostatočnú, a preto odmietol jej sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 181/06, II. ÚS 18/07, II. ÚS 60/07, III. ÚS 254/07).

Sťažnosť bola v danom prípade ústavnému súdu síce podaná predčasne, ale dôvody, pre ktoré bola odmietnutá, nebránia tomu, aby v prípade, ak by okresný súd v ďalšom priebehu   konania   nepostupoval   z   pohľadu   sťažovateľky   efektívne   a   plynulo,   zvážila možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.2   K postupu krajského súdu

Krajskému   súdu   bol   príslušný   trestný   spis   predložený   prvýkrát   7.   apríla   2011 v súvislosti   s podaným   opravným   prostriedkom   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného súdu   z 10.   februára   2011,   ktorým   bol   zamietnutý   jej   návrh   na   zaistenie   jej   nároku na náhradu škody. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos/27/2011 z 19. apríla 2011 nariadil okresnému súdu vykonať opravu pisárskej chyby v napadnutom uznesení, čo okresný súd vykonal 29. apríla 2011 a 24. mája 2011 spis opäť predložil krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti   sťažovateľky.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 2 Tos/44/2011   z 22.   júna 2011 sťažnosť sťažovateľky zamietol a 19. júla 2011 vrátil spis okresnému súdu.

Z uvedeného priebehu konania vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. 1 T/61/2008 spolu s opravným prostriedkom sťažovateľky sa na krajskom súde nachádzal spolu tri a pol mesiaca, pričom krajský súd vo veci plynulo konal.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   opísaný   skutkový   stav   neindikuje   podľa   jeho   názoru možnosť   prijatia   záveru   o   takom   postupe   krajského   súdu,   z   ktorého   by   bolo   možné vyvodzovať vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 65/2011, I. ÚS 136/2011), resp. jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V rámci   obiter   dictum   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa aj s argumentáciou   sťažovateľky   rozsudkom   ESĽP   vo   veci   A. R.,   spol.   s r. o.,   proti Slovenskej   republike   (rozsudok   komory   –   IV.   sekcie   z   9.   februára   2010,   sťažnosť č. 13960/06),   v   ktorom   podľa   názoru   sťažovateľky   dochádza   k   odlišnému   hodnoteniu zaužívanej   praxe   ústavného   súdu   týkajúcej   sa   sťažností   v   prípadoch   skončenia,   resp. netrvania napadnutého konania.

S touto argumentáciou sťažovateľky nemožno súhlasiť. Práve naopak, ESĽP v tomto rozhodnutí vychádzal zo zaužívanej praxe ústavného súdu potvrdenej rozhodnutiami ESĽP. Konkrétne   k otázke   prípustnosti   sťažnosti   v   čase,   keď   porušenie   práv   netrvá,   možno poukázať na prípad Mazurek [rozhodnutie ESĽP Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05,   3.   marec   2009,   podľa   ktorého   je   v   súlade   s   praxou   ústavného   súdu preskúmavať podobné sťažnosti, iba ak napadnuté konanie stále prebieha (porovnaj najmä bod 35, 36 rozsudku A. R., spol. s r. o.); (obdobne II. ÚS 175/2010)]. Navyše, skutkový základ   prípadu   sťažovateľky   je   rozdielny   a   nemožno   ho   podľa   názoru   ústavného   súdu argumentačne podporiť sťažovateľkou vybraným rozsudkom ESĽP.

Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými (napr. ustanovenie advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012