znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 60/2010 z 22. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 60/2010 z 22. marca 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že «návrhom   na   vykonanie   exekúcie podaným dňa 18. 12. 2009 súdnej exekútorke JUDr. J. K., so sídlom B. sa sťažovateľ domáhal   vymoženia   sumy   1.133,59   EUR   s príslušenstvom   špecifikovaným   v   uvedenom návrhu na základe exekučného titulu – rozhodcovský rozsudok RK-140/06-GR zo dňa 16. 11. 2006, právoplatný dňa 11. 1. 2007 a vykonateľný dňa 15. 01. 2007.

Uznesením sp. zn. 21 Er/1373/2009-11 zo dňa 28. 12. 2009 Okresný súd Zvolen zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti špecifikovanej   v   rozhodnutí   s   odôvodnením,   že   rozhodcovský   rozsudok   je   rozporný   so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút. Exekučný súd uvádza, že „uvedená výška zmluvnej pokuty je podľa názoru súdu v rozpore so zákonom v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.“

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho vydal, posudzovať   ich   správnosť   a   tiež   poukázal   aj   na   nesprávnosť   samotných   skutkových a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14 CoE/60/2010-42 zo dňa 22. 03. 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.».

V   sťažnosti   sťažovateľka   poukazuje   na   §   45   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),   podľa   ktorého   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   podľa osobitných   predpisov   na   návrh   účastníka   konania,   proti   ktorému   bol   nariadený   výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c)   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.Súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí, v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, „... že v tomto prípade došlo k zamietnutiu žiadosti z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu právo, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí   o   plnení,   na   ktoré   zaväzuje   rozhodcovský   rozsudok   a   nie   o   právnom   dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na základe ktorého bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom   nevyplýva   len   z   gramatického   výkladu   §   45   ZoRK,   ale   možno   ho   systematicky odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktoré je vymedzené na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b)   na   posúdenie   rozporu   plnenia   priznaného   exekučným   titulom   ako   plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie vo veci samej) ako také, čo je dané

i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k ust. § 159 ods. 3 O. s. p....

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30. 06. 2009 a v znení po 01. 07. 2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení zákona do 30. 06. 2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku nemohli byť dôvody týkajúce sa samotného právneho dôvodu priznaného plnenia, od 01. 07. 2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne na základe doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným faktom pre exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva je,   že   zaoberať   sa   právnym   dôvodom   judikovaného   plnenia   by   súd   mohol,   hoci   len obmedzene,   výlučne   na   základe   procesného   úkonu   -   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne upraveného typu konania. Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre plnenie je teda mysliteľná len za predpokladu realizácie príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie zmluvy prekročením oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného...“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd «nesprávne   stotožňuje   rozpor   plnenia priznaného   exekučným   titulom   ako   plnenia   objektívne   (ne)možného,   plnenia   právom (ne)dovoleného alebo plnenia v (ne)súlade s dobrými mravmi a eventuálne rozpor právneho úkonu   (na   ktorého   základe   konajúci   orgán   toto   plnenie   priznáva)   s   dobrými   mravmi, zákonom.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   pritom neobmedzuje svoju preskúmavaciu činnosť len na procesné pochybenia všeobecných súdov zakladajúce rozpor s ústavne zaručenými právami, ale aj na pochybenia hmotnoprávne zakladajúce takýto stav (napr. III. ÚS 169/03, I. ÚS 59/04, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 23/05, III. ÚS 60/04, II. ÚS 31/04).

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak by išlo o plnenie objektívne nemožné (ust. § 575 Občianskeho zákonníka, § 352 ods. 2 Obchodného zákonníka), právom nedovolené (napr. rozsudok zaväzujúci na plnenie, ktoré môže byť len vo vlastníctve štátu prípadne zákonnom určených subjektov, napr. čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky) či v rozpore s dobrými mravmi (napr. zaplatenie plnenia šikanóznym spôsobom)...

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“ koncentruje   postup   exekučného   súdu   výlučne   na   samotné   plnenie   ako   také.   Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa, že pre zistenie, či plnenie je možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod plnenia...

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci v rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod C-40/08 (Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira)...

Proti   rozhodcovskému   rozsudku   sp.   zn.   RK-140/06-GR   povinný   nepodal   žalobnú odpoveď v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení, a následne nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené v kontexte bodu 47 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 40/08, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu 3 písmeno a) tejto sťažnosti. Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy...».

V súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že «z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel ku stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“ a nerešpektovanie princípu rei iudicata.

Porušovateľ sa riešeniu otázky právomoci a zdôvodneniu rozhodnutia jednoducho vyhol spôsobom v rozpore so svojimi ústavnými a zákonnými povinnosťami, najmä § 157 ods. 1 O. s. p. že súd je povinný uviesť... a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Považujeme za nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici túto povinnosť nesplnil a takto tiež zásadným spôsobom porušil článok 46 ods. 1 Ústavy SR.».

V súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka konštatuje, že „Neústavným výkladom zákona v otázke právomoci exekučného súdu,   nezaoberaním sa skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek   absencii   jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ ma1 aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie   k   záveru,   že   konštatovanie   „žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri   uplatňovaní   práv   alebo   mal   priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/60/2010-42 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B. podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/60/2010-42 zo dňa 22. 03. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE/60/2010-42 zo dňa 22. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eur   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napríklad   rozhodnutia   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Tvrdenia   o   porušení   iných   ustanovení   ústavy   (čl.   2   ods.   2   ústavy),   ktoré   sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky   (III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu sp. zn. 14 CoE 60/2010 z 22. marca 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   predpismi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (návrhu na vykonanie exekúcie) vecne posúdili a rozhodli   o   časti   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku).   V   nadväznosti   na   to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 CoE 60/2010 z 22. marca 2010 je svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy („neprimerane vysokú sankciu spojenú s neplnením záväzku spotrebiteľa, obsiahnutú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je nutné posudzovať ako neprijateľnú podmienku a to s poukazom na ustanovenie § 53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   ku   dňu   uzavretia   spotrebiteľskej zmluvy, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán“) vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v platnom znení, § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 a § 53 zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   platnom   znení   a   na   túto   právnu   úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ako aj na obsah relevantných dôkazov je napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn. 21 Er 1373/2009   z   28.   decembra   2009   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011