znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. T. a H. T., obaja bytom L., zastúpených advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo 108/2008 z 29. septembra 2009 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   9   Cod   11/2007   z   29.   októbra   2007   a   rozsudkom Okresného súdu Košice–okolie sp. zn. 8 C 47/2004 z 23. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. T. a H. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 doručená sťažnosť F. T. a H. T., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 108/2008 z 29. septembra 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Cod 11/2007 z 29. októbra 2007 a rozsudkom Okresného súdu Košice–okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 47/2004 z 23. mája 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v   dedičskej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 1 D 127/2003, Dnot 24/2003 po nebohej J. M., rod. L. (ďalej len „poručiteľka“) v konaní o návrhu   sťažovateľov   na   dodatočné   prejednanie   dedičstva   uznesením   z   29.   apríla   2004 konanie prerušil a odkázal sťažovateľov na podanie návrhu „na Okresnom súde Košice- okolie, o tom kto prichádzajú do úvahy ako dedičia“. Sťažovatelia následne podali 22. júna 2004 okresnému súdu žalobu o určenie, kto je v predmetnej veci dedičom. Touto žalobou sa domáhali, aby súd určil, že sťažovatelia prichádzajú do úvahy ako dedičia v tretej skupine po poručiteľke. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 47/2004 z 23. mája 2006 tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku   okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Cod 22/2007 z 29. októbra 2007 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Krajský súd však zároveň podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   proti   tomuto   rozsudku   pripustil   dovolanie,   pričom   za   vec zásadného   právneho   významu   označil   otázku,   či   je   súd   v   konaní   podľa   §   175x   OSP o dodatočne   objavenom   majetku   viazaný   okruhom   účastníkov   tak,   ako   bol   zistený v pôvodnom konaní, a teda či v rámci konania o novoobjavenom majetku môže postupovať podľa   §   175k   ods.   2   OSP.   Na   tomto   základe   podali   sťažovatelia   v predmetnej   veci dovolanie.

Najvyšší súd ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 108/2008 z 29. septembra 2009 tak, že ho zamietol, pričom   podľa sťažovateľov „svoje rozhodnutie oprel o zúžený výklad, že pri dodatočnom prejednaní dedičstva súd nemôže znova zisťovať okruh účastníkov a teda ani postupovať podľa ustan. § 175 k) ods. 2) O. s. p. neberúc do úvahy posúdenie platnosti konania D 348/87“. Podľa sťažovateľov „takto   vyslovený   právny   názor   spočíva   v   nesprávnom   právnom   posúdení,   najmä   keď v pôvodnom dedičskom konaní došlo k tak zásadnému porušeniu zákona, vo veci ustálenia účastníkov   dedičského   konania   resp.   vzdania   sa   dedičstva   a   k   pochybeniu   zo   strany Štátneho notárstva“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že postupom a označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu „došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd na strane sťažovateľov podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky..., ako aj k porušeniu   ustan.   čl.   46   ods.   2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   VI.   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv,   a   to   tým,   že   sťažovatelia   boli   na   svojich   právach   ukrátení napadnutými rozhodnutiami...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   základné   práva   sťažovateľov   podľa   článku   20   a   článku   46   ods.   2)   Ústavy Slovenskej republiky boli porušené.

2.   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   2   Cdo/108/2008 z 29. septembra   2009   a   s   ním   súvisiace   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 9 Cod/22/2007   z   29.   októbra   2007 (ide   o   zjavnú   pisársku   chybu,   zo   spisovej dokumentácie vyplýva, že správne má byť „č. k. 9 Cod/11/2007“, pozn.), ako aj rozhodnutie Okresného súdu Košice – okolie č. k. 8 C 47/2004 z 23. 5. 2006 sa rušia a vec sa vracia na nové konanie.

3. sťažovateľom priznáva úhradu trov konania vo výške 300,57 Eur, v tom príprava a prevzatie 120,23 Eur, spísanie podania na súd 120,23 Eur, 19 % DPH zo sumy 240,46 Eur, t. j. 45,69 Eur a 2 x režijný paušál á 7,21 Eur, ktoré trovy je povinný zaplatiť Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   na   účet   advokáta   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   je   koncentrovane   vyjadrený v návrhu na rozhodnutie – petite. Podľa petitu namietajú sťažovatelia porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 ústavy. Preto v danej veci mohol ústavný súd predbežne   prerokovať   sťažnosť   sťažovateľov   zastúpených   kvalifikovaným   právnym zástupcom len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, príp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu („čl. VI Dohovoru“), je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   čl.   20   a   čl.   46   ods.   2   ústavy   označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   ústavný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   vo vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd,   a   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu boli oprávnení v danom prípade podať dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc krajského súdu a právomoc najvyššieho súdu vo veci sťažovateľov vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   základných   práv označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie jej opodstatnenosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z   čl.   46   ods.   2   ústavy   možno   vyvodiť,   že   toto   ustanovenie   ústavy   garantuje preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   súdom,   pričom   zároveň garantuje, že z preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôžu byť vylúčené také rozhodnutia (rozumej rozhodnutia orgánov verejnej správy), ktoré sa týkajú základných práv alebo slobôd. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv rozhodnutiami súdov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy. Za daných okolností namietaným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej (napr. II. ÚS 78/05) všeobecný súd zásadne nemôže byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru,   ku ktorým nesporne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. IV. ÚS 326/07). Keďže sťažovatelia namietali   porušenie   svojich   základných   práv   vyplývajúcich   z   čl.   20   ústavy   označeným rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v   spojení   s   namietaným   porušením čl. 46   ods.   2   ústavy,   ktoré   v   ich   prípade   nemohlo   nastať,   nemohol   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   dospieť   v   kontexte   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   ani k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 108/2008 z 29. septembra mohli byť najvyšším súdom porušené základné práva sťažovateľov vyplývajúce z čl. 20 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2010