znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   CSc.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   19   C   11/04   z 21. novembra   2005, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   6   Co   21/06   z 9. novembra   2006 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 T 2/05 z 8. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. M., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   CSc.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“)   rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 11/04 z 21. novembra 2005, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 21/06 z 9. novembra 2006 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 2/05 z 8. marca 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe zmlúv o tichom spoločenstve poskytol spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „C.,   s.   r.   o.“)   svoje   finančné   prostriedky   v sume 759 950,50   Sk.   Súčasťou   predmetných   zmlúv   boli   zmenky   na   vyplatenie   jeho   vkladov a zmluvne   dohodnutých   výnosov.   K plneniu   zo   strany   C.,   s.   r.   o.   však   nedošlo,   čím sťažovateľovi vznikla škoda z dôvodu nevyplatených vkladov a výnosov v ním uvedenej výške celkom 1 329 912,50 Sk s „ušlými úrokmi“ od 17. marca 2001.

Sťažovateľ namieta, že štátne orgány Slovenskej republiky, konkrétne Ministerstvo financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“),   Ministerstvo   vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   a   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), proti ktorým 9. marca 2004 podal   okresnému   súdu   žalobu   o náhradu   škody,   v rámci   svojich   zákonných   povinností nevenovali dostatočnú pozornosť pôsobeniu tzv. nebankových subjektov na trhu, pričom vedeli, že ich podnikanie je v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Podľa tvrdenia sťažovateľa mali uvedené štátne orgány moc účinne zasiahnuť aj proti trestnej činnosti C., s. r. o. Ak by štátne orgány v tejto súvislosti včas a účinne zasiahli, nebolo   by   nikdy   došlo   k jeho   zmluvným   vzťahom   s   touto   spoločnosťou.   Preto v nedbanlivosti   a v   nečinnosti   uvedených   štátnych   orgánov   vidí   príčinu   vzniku   svojej majetkovej škody.

Okresný   súd   však   rozsudkom   sp.   zn.   19   C   11/04   z   21.   novembra   2005   žalobu sťažovateľa proti   Slovenskej   republike zastúpenej   ministerstvom   financií,   ministerstvom vnútra   a ministerstvom   spravodlivosti   zamietol. Sťažovateľom napadnutý rozsudok   súdu prvého stupňa krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 21/06 z 9. novembra 2006 potvrdil. Predmetný rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 11. januára 2007.V máji 2006 bol sťažovateľovi doručený aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 T 2/05 v trestnej veci proti bývalému a súčasnému konateľovi C., s. r. o. Keďže v tomto trestnom konaní súd nepripustil poškodených (447 tichých spoločníkov, medzi nimi aj sťažovateľa) do konania a o náhrade ich škody ani nerozhodoval, sťažovateľ podal 11. mája 2006 proti predmetnému rozsudku odvolanie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že „rozsudkami uvedených súdov SR som bol zbavený svojho majetku, t. j. mojich vkladov do C., s. r. o. v prospech tejto zločineckej organizácie   a na   pojednávaní   v trestnej   veci   2   T   2/05   mi   bolo   znemožnené   uplatniť   si náhradu   mojej   škody,   ktorá   mi   vznikla   trestnou   činnosťou   konateľov   C.,   s.   r.   o.   Tieto skutočnosti sú v rozpore s Ústavou SR, zákonmi SR i medzinárodným právom“.

Sťažovateľ tvrdí, že označenými rozsudkami krajského súdu a okresného súdu bol zbavený svojho majetku, ktorým sú jeho vklady do C., s. r. o. Táto skutočnosť je v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, s čl. 46 ods. 3 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd jeho sťažnosť   prerokoval,   zrušil   rozsudky   okresného   súdu   a krajského   súdu   a zaviazal ministerstvo financií, ministerstvo vnútra a ministerstvo spravodlivosti uhradiť mu sumu 759 950,50 Sk spolu so 17,6 % úrokom od 18. marca 2001 až do zaplatenia a trovami konania. Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru   má   každá   fyzická   osoba   alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z obsahu   sťažnosti   a návrhu   na   rozhodnutie   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie   čl.   46   ods.   3   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru   rozsudkami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   mu   nepriznali   ochranu   jeho   majetku   (vkladov) poškodeného v dôsledku nečinnosti a nesprávneho úradného postupu príslušných štátnych orgánov Slovenskej republiky vo vzťahu k pôsobeniu C., s. r. o., ako jednému z mnohých nebankových subjektov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   11/04 z 21. novembra   2005,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   o zaplatenie   759 950,50   Sk s príslušenstvom dôvodom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu a jeho   orgánov   zamietnutý,   je   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   o ktorom   po   využití príslušného riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   rozhodoval   krajský   súd.   Z toho vyplýva,   že   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu   sa   uplatňuje   princíp   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   treba   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   21/06 z 9. novembra 2006 ústavný súd pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   ak   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu   (krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu),   teda   so   spôsobom   ako   interpretoval   a aplikoval   príslušné   zákonné ustanovenia, a s hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že „nie je   daná   zodpovednosť   štátu   zastúpeného   ústrednými   orgánmi   štátnej   správy   v zmysle ustanovenia   §   18   zákona   č.   58/1969   Zb.   Predpokladom   vzniku   tejto   zodpovednosti   je nesprávny úradný postup štátu, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla škoda. Činnosť, resp. nečinnosť štátnych orgánov - ministerstiev financií, vnútra a spravodlivosti SR v súvislosti s tým,   že   spoločnosť   C.,   spol.   s r.   o.   nesplnila   svoje   zmluvné   záväzky,   ktoré   mala   voči navrhovateľovi, nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Medzi navrhovateľom a spoločnosťou   C.,   spol.   s r.   o.   vznikol   na   základe   zmlúv   o tichom   spoločenstve súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát zastúpený svojimi orgánmi nemohol zasahovať. Štát nemohol zasiahnuť do zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a spoločnosťou C., spol. s r. o. ani prostredníctvom zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní, pretože zo strany   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.   sa   nejednalo   o kolektívne   investovanie,   keďže   táto obchodná spoločnosť nevykonávala činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že odporcovia za škodu nezodpovedajú   ani   v zmysle   §   420   Obč.   zák.   v spojení   s   §   415   Obč.   zák.   (všeobecná prevenčná povinnosť) a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa presvedčivo vyložil, aké dôvody ho viedli k tomu, že zaujal toto stanovisko.

Navrhovateľovi treba dať za pravdu, že činnosť nebankových subjektov sprevádzala dlhodobá   reklamná   kampaň   v médiách.   V tejto   súvislosti   však   treba   uviesť,   že   táto skutočnosť   sama   osebe   nezakladá   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym úradným   postupom.   Navrhovateľ   mal   napriek   reklamnej   kampani   zachovať   opatrnosť a bedlivosť,   aká   sa   vyžaduje   v súkromnoprávnom   styku   a pred   investovaním   svojich finančných prostriedkov si mal preveriť, či sa v prípade podnikania spoločnosti C., spol. s r. o. jedná o podnikanie v súlade s právnymi predpismi. Okrem toho, škoda navrhovateľovi nevznikla v dôsledku zavádzajúcej reklamy, ale v dôsledku toho, že spoločnosť C., spol. s r. o. si voči nemu nesplnila zmluvnú povinnosť“.

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým dospel krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti zamietavému rozsudku súdu prvého stupňa, nie sú zjavne svojvoľné. Odvolací súd preskúmal celkové skutkové okolnosti predmetu sporu - peňažného   nároku   uplatňovaného   sťažovateľom   z   dôvodu   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   štátu   a jeho   orgánov,   po   právnej   stránke   ich   posúdil z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom a až na tomto základe dospel k záveru o vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku sp. zn. 6 Co 21/06 z   9.   novembra   2006   predstavuje   dostatočný   základ   pre   jeho   výrok,   lebo   odvolací   súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V takom   prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie   na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (krajského súdu), ktorý preskúmal napadnutý rozsudok   a odvolanie   sťažovateľa,   pričom   dospel   k záveru   zhodnému   so   súdom   prvého stupňa.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 Co 21/06 z 9. novembra 2006, ako aj z právnych východísk a záverov, o ktoré sa opiera, odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 2/05 z 8. marca 2006 z dôvodu, že tento súd nepripustil poškodených (vrátane sťažovateľa) do konania a nerozhodol o náhrade škody, ústavný súd   opätovne vychádzal z princípu   subsidiarity   vyplývajúceho   z čl.   127 ods.   1 ústavy. Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh totiž vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 2/05 z 8. marca 2006 v trestnej veci proti obžalovaným konateľom C., s. r. o., M. B. a J. K. pre trestný čin podvodu a iné, ich uznal za vinných zo spáchania trestných činov podľa   obžaloby   a odsúdil   ich   na   nepodmienečné   tresty   odňatia   slobody.   Poškodených tichých spoločníkov (medzi nimi aj sťažovateľa) však súd nepripustil do konania, a preto o náhrade škody ani nerozhodoval.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolanie (podaním z 11. mája 2006). O odvolaní dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľa v podobe odvolania proti   rozhodnutiu   krajského súdu   bude predmetom   rozhodovania odvolacieho súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007