znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť T. D., bytom B., ktorou namietala porušenie jej základného práva   na   súdnu   a inú   právu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cb 9/04 zo 7. októbra 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 71/05 z 29. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2005 doručená   sťažnosť   T. D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na súdnu   a inú   právu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   8 Cb 9/04   zo   7.   októbra   2004   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 71/05 z 29. júna 2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   označenými   rozhodnutiami   jej bola spôsobená   škoda   vo   výške   55 000 Sk.   V nadväznosti   na   to   sa   domáhala   okrem vyslovenia porušenia jej uvedeného základného práva aj náhrady spôsobenej škody a tiež priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   110 000 Sk „... pre   vedomé traumatizovanie mojej osoby ako aj následné traumatizovanie a nepokoj v mojej rodine. Je to   satisfakcia   za   vedomé   konanie   sudcov   vo   veci   zainteresovaných,   špekulovanie, zavádzanie   súdu,   ignorovanie   práva   OZ   či   OSP,   nezdokladované   tvrdenie,   ktoré   sú   to viaceré jednotné charakteristické znaky na dokladoch (pracovná zmluva, list z 17. 8. 2004, revolvingová zmluva, dohoda o vyplňovacom práve ku blaknozmenke, zmenke), že ide o tú istú   osobu   teda   mňa,   ignorovanie   právneho   stavu,   kedy   je   skutočne   zmluva   platná a následne až potom plynú z nej záväzky, pohľadávky, nároky veriteľa, keď žalobca ako veriteľ   nepredložil   žiaden   dôkaz,   že   podpisy   preukazujú   môj   podpis,   okrem   tvrdenia o mojom   účelovom   tvrdení   v snahe   vyhnúť   sa   plneniu,   námietky   sú   nedôvodné,   že   som revolvingovú   zmluvu,   zmenku   a dohodu   o vyplňovacom   práve   nepodpísala,   súdy jednostranným   postupom   bez   prizvania   znalca   z oboru   písma   pri   protichodnom   tvrdení oboch strán, súdy rozhodli v prospech žalobcu, veriteľa, čím došlo k porušeniu mojich práv daných Ústavou SR. Oba súdy v zastúpení svojím nezákonným a neprípustným konaním v zmysle   OSP   a OZ   porušili   nielen   Ústavu   SR,   ale   aj   zásady   a princípy   demokracie a demokratického štátu“.

Keďže sťažnosť sťažovateľky v pôvodne predloženej podobe nespĺňala náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a v § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ju ústavný súd podaním z 21. októbra 2005, aby ju doplnila a odstránila nedostatky, na ktoré ju upozornil.

V nadväznosti   na   citovanú   výzvu   ústavného   súdu   mu   bolo   14.   novembra   2005 doručené   podanie   sťažovateľky   označené   ako „Rvp   1628/05-3 doplnenie   a žiadosť o pridelenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom“.

Sťažovateľka v tomto podaní zotrvala v podstatnej časti na argumentácii obsiahnutej v jej pôvodnej sťažnosti, ktorú doplnila označením základného práva, ktorého porušenie namieta,   a pokiaľ   ide   o návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   tento   rozšírila   tak,   že   sa domáhala aj zrušenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a následne vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Poukazujúc na to, že je invalidnou dôchodkyňou a nemôže si z finančných dôvodov zadovážiť právneho zástupcu z radov advokátov, požiadala, aby jej bol právny zástupca ústavným súdom v konaní o jej sťažnosti ustanovený.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl. 142   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych veciach.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cb 9/04 zo 7. októbra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. augusta 2005, ústavný súd vychádzal z   princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že v právnej veci žalobcu P., spol. s r. o., B., proti sťažovateľke v procesnom   postavení   žalovanej   o   zaplatenie   40 299 Sk   s príslušenstvom   zo   zmenky rozhodol krajský súd ako prvostupňový súd napadnutým rozsudkom tak, že sa zmenkový platobný rozkaz vydaný krajským   súdom   2.   decembra   2003 pod   č. k.   16 Zm 349/03-13 ponecháva v platnosti v celom rozsahu. Zároveň krajský súd týmto rozsudkom rozhodol o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov   konania   v sume   5 990 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Podaným   odvolaním   sa sťažovateľka   domáhala,   aby   najvyšší   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 2 Obo 71/05 z 29.   júna   2005   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Z uvedeného   vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľky v podobe odvolania smerujúca voči rozhodnutiu krajského súdu bola predmetom rozhodovania najvyššieho súdu. V rámci tejto procedúry najvyšší súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 29. júna 2005.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci najvyššieho   súdu.   V súvislosti   s namietaným porušením   označených   základných   práv   je z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku najvyššieho   súdu   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   aj   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 71/05 z 29. júna 2005.

Ďalej z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh, ktoré k nej sťažovateľka pripojila, vyplýva, že   v odvolaní   podanom   proti   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   navrhla,   aby „... odvolací   súd   prizval   znalca   na   zistenie   pravosti   jej   podpisu   a na   základe   jeho vyjadrenia vydal rozsudok, že žalobu zamieta“. O podanom odvolaní, ako už bolo uvedené, rozhodol   najvyšší   súd   29. júna 2005   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu nadobudli právoplatnosť 6. augusta 2005.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol okrem iného aj to, že podľa ním zistených skutočností v okolnostiach prípadu súd prvého stupňa vydal zmenkový platobný rozkaz na základe kvalifikovaného návrhu žalobcu, «... ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť   do troch dní   od jeho   doručenia   žalobcovi   zmenkovú   istinu   vo výške   40 299 Sk so 6 % úrokom od 22. 3. 2003 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 134 Sk a trovy konania vo výške 2 010 Sk, alebo podať v tej istej lehote odôvodnené námietky. Žalovanú poučil, že v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu musí uviesť všetko, čo proti nemu namieta, i o tom, že ak nepodá takéto námietky včas, bude mať zmenkový platobný rozkaz účinok právoplatného rozkazu (správne má byť rozsudku – pozn. ústavného súdu.) V zmenkovom práve platí koncentračná zásada, čiže súd prejednáva len námietky, ktoré žalovaná podala v zákonnej 3-dňovej lehote, v konaní už nie je možné účinne uplatniť ďalšie námietky. Vyplýva to z ustanovení § 175 ods. 1 prvá veta a ods. 3 O. s. p.

Podľa § 175 ods. 1 prvá veta O. s. p., ak navrhovateľ predloží v prvopise zmenku alebo   šek,   o pravosti   ktorých   niet   dôvodu   pochybovať,   a ďalšie   listiny   potrebné na uplatnenie práva, predseda senátu krajského súdu činného v obchodných veciach vydá na   jeho   návrh   zmenkový   platobný   rozkaz,   v ktorom   odporcovi   uloží,   aby   do   troch   dní zaplatil požadovanú sumu a trovy konania,   alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých musí uviesť všetko, čo proti platobnému rozkazu namieta. Podľa § 175 ods. 3 O. s. p.,   ak   odporca   podá   včas   námietky,   predseda   senátu   nariadi   na   ich   prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr však už nemožno prihliadnuť.

Na pojednávaní dňa 7. 10. 2004 sa žalovaná nezúčastnila. Svoju neúčasť vopred ospravedlnila podaním zo dňa 17. 8. 2004 zdravotnými dôvodmi a uviedla, že revolvingovú zmluvu   dostala   poštou   a pretože   ju   nepodpísala,   nemožno   sa   ani   domáhať   jej   plnenia. Uviedla tiež, že dohodu o vyplňovacom práve k biankozmenke nevidela a nebola jej zaslaná, a preto sa k jej podpisu, prípadne k podpisu na zmenke nevyjadrovala. Uviedla, že peniaze dostala na základe svojej („našej“) žiadosti, nie na základe podpísanej a tak uzatvorenej zmluvy.

Žalovaná   vo   svojich   včas   podaných   námietkach   namietala   len,   že   zmluvu o revolvingovej pôžičke nepodpísala,   čiže poprela pravosť podpisu len na tejto zmluve, ktorú   konkretizovala   nielen   jej   názvom   a číslom,   ale   aj   dátumom.   K zmenke   sa   vôbec nevyjadrila.

Odvolací   súd   na   tomto   skutkovom   a právnom   základe   konštatoval,   že   žalovaná podala   v trojdňovej   zákonnej   lehote   len   námietku   čo   do   pravosti   svojho   podpisu na revolvingovej zmluve. Pravosť svojho podpisu na zmenke nepoprela ani nenamietala. V podaní zo dňa 17. 8. 2004 uvádza, že sa k nemu „nevyjadrovala“, čo nemožno chápať ako popretie pravosti podpisu na zmenke. No vzhľadom na koncentračnú zásadu, ktorú zákonodarca vyslovil v citovanom ustanovení § 175 ods. 3 O. s. p., nebolo by možné brať do úvahy   vyjadrenie   žalovanej   v jej   podaní   zo   dňa   17.   8.   2004,   pretože   bolo   podané po uplynutí trojdňovej lehoty na účinné podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Pokiaľ   žalovaná   v odvolaní   vytýka   súdu   1.   stupňa,   že   porovnával   jej   podpisy na rôznych dokladoch bez toho,   aby mala na to kvalifikáciu,   odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že toto porovnávanie súd 1. stupňa vykonal bez toho, aby bolo potrebné pre rozhodnutie v konaní o uplatnených námietkach.   Vykonanie tohto porovnania,   ktoré odvolateľka súdu 1. stupňa vytýka, nie je vadou konania a nijako rozhodnutie o uplatnených námietkach neovplyvnilo. Rozhodujúca bola a je skutočnosť, že žalovaná vo včas podanej námietke zo dňa 8. 1. 2004 nepoprela pravosť podpisu na zmenke, ktorá bola základom vydania zmenkového platobného rozkazu a nepoprela ani výšku zmenkovej sumy, poprela len   pravosť   svojho   podpisu   na   zmluve   o revolvingovej   pôžičke   č. 11589-08359. Dokazovanie znalcom žalovaná nenavrhla v námietkach ani počas dokazovania na súde 1. stupňa.

Súd   1.   stupňa   v zmenkovom   platobnom   rozkaze   zo   dňa   2. 12. 2003   č. k. 16 Zm 349/03-13 žalovanú náležite poučil, že musí v trojdňovej lehote od jeho doručenia zaplatiť   uplatnenú   sumu   s prísl.,   alebo   v tej   istej   lehote   podať   na   súde   odôvodnené námietky.   Poučil   ju   tiež,   že   na   námietky   podané   neskôr   už   nemožno   prihliadať.   Súd 1. stupňa teda žalovanú jasne a zrozumiteľne poučil o tom, čo má robiť,   aby zmenkový platobný rozkaz nenadobudol účinok právoplatného rozsudku v zmysle § 175 ods. 2 O. s. p. Na   základe   tohto   skutkového   a právneho   stavu   odvolací   súd   dospel   k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdiť.»

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   to,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 171/04, IV. ÚS 325/04, IV. ÚS 151/05).

Podľa názoru ústavného súdu úvahy najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne udržateľné. Vzhľadom na aplikáciu citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vrátane   zákonného   ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku odvolacím súdom je namietaný rozsudok najvyššieho súdu aj náležite odôvodnený.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil takú aplikáciu   ustanovení   platných   právnych   predpisov,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že základné právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46   ods. 1   ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka   konania   (napr.   m. m.   I. ÚS 178/05,   IV. ÚS 277/05).   Nesúhlas   sťažovateľky s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 71/05   z 29.   júna   2005   podľa   názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy, a to najmä vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta (obdobne napr. III. ÚS 77/05, IV. ÚS 199/05, IV. ÚS 142/05).

Pretože ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu za legitímny, konštatuje, že najvyšší súd v označenom konaní postupoval primerane   k okolnostiam   danej   veci   a medzi   jeho   napadnutým   rozsudkom   a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ústavný súd nerozhodoval o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nemohol rozhodovať o požadovanom zrušení napadnutých rozhodnutí a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   ani   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení,   ktoré sťažovateľka   požadovala   (čl. 127   ods. 2   ústavy).   Ústavný   súd   považoval   už za bezpredmetné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľky   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní   o jej   sťažnosti,   pretože   nie   sú   splnené   predpoklady   na   takéto   ustanovenie, z ktorých jedným je i možnosť úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006