znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Františka   Zimu,   bytom   D. M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. B., P., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky oznámením Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. Kc 2071/04 z 9. novembra 2004 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Františka Zimu   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2005 doručená   sťažnosť   Františka   Zimu,   bytom   D.   M.   138   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 1 ods. 2 a čl. 12. ods. 1 a 4 ústavy oznámením Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“)   sp. zn.   Kc 2071/04   z   9. novembra 2004   o odložení   podnetu   na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 734/99 z 24. januára 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 494/02 z 22. apríla 2004.

Okrem vyslovenia porušenia označených základných práv a článkov ústavy požaduje sťažovateľ „Rozhodnutie Krajskej prokuratúry sp. zn. Kc 2071/04-10 zo dňa 9. 11. 2004...“ zrušiť   a   vrátiť   jej   vec   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

Sťažovateľ uviedol,   že 4.   októbra   2004 podal   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podnet,   ktorým   sa   domáhal   podania mimoriadneho dovolania a preskúmania zákonnosti   označených   rozsudkov   všeobecných súdov. Jeho podanie bolo postúpené krajskej prokuratúre, ktorá o ňom rozhodla tak, že ho odložila.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   v   priebehu   konania,   ktoré   predchádzalo   vydaniu označených rozsudkov, boli na všeobecných súdoch oboch stupňov porušované jeho viaceré základné práva. Okrem iného tvrdil, že okresný súd nerozhodoval nezávislým a nestranným spôsobom, pretože do súdneho spisu boli bez jeho vedomia vykonávané zápisy označené ako „úradný záznam“, ktorými bol postavený do nepriaznivej situácie, a taktiež uviedol, že s jeho súdnym spisom sa manipulovalo. Krajská prokuratúra sa však týmito okolnosťami pri skúmaní podmienok podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nezaoberala.

K porušeniu jeho základných práv došlo podľa sťažovateľa aj tým, „... že v priebehu konania   sa   vyskytli   obdobia,   kedy   súd   vôbec   nekonal   a   táto   nečinnosť   súdu   spôsobila prieťahy   v   konaní,   ktoré   mali   vplyv   na   celé   konanie.   Mám   na   mysli   najmä   obdobie od podania odvolania proti prvostupňovému rozsudku do predloženia spisu odvolaciemu súdu. V tomto období sa spis nachádzal na mne neznámom mieste. (...) Nečinnosťou súdu bolo porušené moje právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov a predlžoval sa tak stav právnej neistoty (...).

Krajská   prokuratúra   však   vo   vyrozumení   o   vybavení   podnetu   sťažovateľovi oznámila, „...   že   príp.   nečinnosť   súdu   v   priebehu   konania   prokurátor   nepreskúmava“. Sťažovateľ vznáša tiež výhrady voči tomu, ako krajská prokuratúra vyhodnotila procesné postupy   okresného   súdu   pri   vykonávaní   dokazovania.   V súvislosti   s tým   tvrdí,   že „Prvostupňový   súd   vykonával   dôkazy   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   bez   mojej prítomnosti, bez toho, aby ma o jednotlivých úkonoch informoval, na druhej strane mnou navrhované dôkazy bez odôvodnenia nevykonal“.

Podľa   sťažovateľa „Krajská   prokuratúra   sa   pri   skúmaní   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania zamerala na spôsob nadobudnutia vlastníctva, avšak opomenula skúmať i priebeh celého konania a jednotlivé vady, ktoré som súdu prvého stupňa vyčítal“.

Ďalší dôvod na podanie sťažnosti ústavnému súdu vidí sťažovateľ v tom, že odvolací súd nepripustil proti svojmu rozhodnutiu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, dovolanie. Nepripustením dovolania bola sťažovateľovi podľa jeho názoru odňatá „... možnosť domáhať sa ochrany svojho práva a zabezpečenie súladu právnych predpisov   a ich   výkladu   so   všeobecnými   pravidlami   medzinárodného   práva a medzinárodných zmlúv“. Sťažovateľ pritom vyjadruje presvedčenie, že v jeho prípade ide o vec zásadného právneho významu.

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi takéto dôvody patrí oneskorené podanie a zjavná neopodstatnenosť sťažnosti.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 66/98, II. ÚS 201/03) takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažnosť sťažovateľa   smeruje   proti   označenému oznámeniu   krajskej   prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním uvedených základných práv a článkov ústavy, a to z dôvodu,   že   krajská   prokuratúra   nevyhovela   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03).   Z   toho   dôvodu   generálny   prokurátor   nemôže odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   t. j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj   povinnosť   orgánu   štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   pre   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie § 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

V   namietanom   prípade   krajská   prokuratúra   z   poverenia   generálneho   prokurátora oznámila   sťažovateľovi   vyrozumením   sp. zn.   Kc 2071/04   z   9.   novembra   2004,   že na základe   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   doručeného   generálnej prokuratúre   4.   novembra   2004   nebude   podané   mimoriadne   dovolanie   a   náležite   mu vysvetlila   dôvody   takéhoto   postupu.   Tým   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   podnet sťažovateľa   riadne   vybavený,   čo   v   okolnostiach   prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú súvislosť   medzi   postupom   krajskej   prokuratúry   (poverenej   generálnym   prokurátorom) a namietaným porušením sťažovateľových práv, resp. zistenie takej možnosti porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Čo   sa   týka   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základných   práv   upravených v čl. 20   ods. 1   a   čl. 23   ods. 1   a   2   ústavy,   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   ich eventuálne   porušenie   nie   je   v   žiadnej   príčinnej   súvislosti   s   realizáciou   ústavných a zákonných   právomocí   prokurátora   v   súvislosti   so   skúmaním   splnenia   podmienok na podanie   mimoriadneho   dovolania,   a   preto   nemôže   dôjsť   z   jeho   strany   ani   k   ich porušeniu.

Z   týchto   dôvodov   bol   ústavný   súd   už po   predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde) nútený odmietnuť sťažnosť sťažovateľa proti oznámeniu krajskej prokuratúry sp. zn. Kc 2071/04 z 9. novembra 2004 pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti (nie v jej petite, ktorým je podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde viazaný) namieta porušenie jeho označených základných práv   aj   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   avšak   rozhodnutia   vo   veci   samej vo vzťahu k týmto orgánom verejnej moci sa nedomáhal, ústavný súd súc viazaný návrhom rozhodnutia sa sťažnosťou zaoberal iba v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľa v petite sťažnosti.

Ústavný súd napriek tomu upriamuje pozornosť na skutočnosť, že konanie v právnej veci sťažovateľa bolo podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na k sťažnosti pripojenom rozhodnutí   právoplatne   skončené   26. mája 2004.   Keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená   5.   januára   2005   (na   poštovú   prepravu   podaná   4.   januára   2005),   stalo   sa   tak po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti sťažovateľom označených rozhodnutí (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd by preto bol nútený odmietnuť sťažnosť v tejto časti ako návrh podaný oneskorene tiež v prípade, že by sa sťažovateľ domáhal vyslovenia   porušenia   svojich   práv   postupom   uvedených   všeobecných   súdov   aj   v   petite sťažnosti.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005