znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   pobočky   Bratislava,   Záhradnícka   31, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., B., vo veci porušenia jej základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava II č. k. Er 4467/02–7, EX 324/02; Er 4468/02–7, EX 330/02; Er 4470/02–7, EX 332/02 a Er 4469/02–7, EX 331/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   pobočky   Bratislava, na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava II č. k. Er 4467/02–7, EX 324/02; Er 4468/02–7, EX 330/02; Er 4469/02–7, EX 331/02 a Er 4470/02–7, EX 332/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   Er   4467/02–7,   EX   324/02 z 5. novembra 2003   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   Er   4468/02–7,   EX   330/02 z 5. novembra 2003   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

4. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   Er   4469/02–7,   EX   331/02 z 5. novembra 2003   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

5. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   Er   4470/02–7,   EX   332/02 z 5. novembra 2003   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

6. Sociálnej   poisťovni,   ústrediu   Bratislava,   pobočke   Bratislava, n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2003 doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, pobočky Bratislava (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva   na súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 4467/02–7, EX 324/02;   Er   4468/02–7,   EX   330/02;   Er   4469/02–7,   EX   331/02   a   Er   4470/02–7,   EX 332/02 z 5. novembra 2003.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 21/04–8 z   30. januára 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

JUDr.   M.   Š.,   poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu   vo svojom vyjadrení z   24. marca 2004 k sťažnosti okrem iného uviedla, že „Sťažnosť považujem za nedôvodnú   s tým,   že   išlo   o rozhodnutie   sudcu   v zmysle   platných   predpisov.   Takéto rozhodnutie   nemožno   považovať   za   odňatie   možnosti   účastníkovi   domáhať   sa   súdnej ochrany“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdnych spisov okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a predmetných spisov okresného súdu.

Ústavný súd   zo   súdnych   spisov   okresného súdu   sp.   zn. Er 4467/02,   Er   4468/02, Er 4469/02   a Er 4470/02   zistil,   že   sťažovateľka   sa   návrhmi   zo   6.   a   7.   novembra   2002 domáhala vykonania exekúcie. Súdny exekútor požiadal okresný súd 4. decembra 2002 o vydanie poverení na vykonanie exekúcií. Okresný súd vyzval sťažovateľku 6. decembra 2002 na zaplatenie súdnych poplatkov. Dňa 28. júla 2003 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdnych poplatkov za žiadosť o vydanie poverení na vykonanie exekúcií. Dňa 5. novembra 2003 okresný súd konania zastavil.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral do úvahy, že táto namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené   (svojvoľné)   obmedzenie,   či   dokonca   popretie.   Predmetom   konania   pred ústavným súdom sa stalo posúdenie ústavnosti odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľke v dôsledku   zastavenia   konania   v exekučných   veciach   uzneseniami okresného   súdu   č.   k. Er 4467/02–7,   EX   324/02;   Er   4468/02–7,   EX   330/02;   Er   4470/02–7,   EX   332/02 a Er 4469/02–7,   EX   331/02   z   5.   novembra   2003   podľa   §   57   ods.   1   písm.   i)   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s odôvodnením, že konanie podľa tohto zákona nie je oslobodené od súdneho poplatku.

Okresný súd v odôvodnení svojich uznesení uviedol:

„Podľa   položky   13   písm.   e)   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   prílohu Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov zo žiadosti na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi sa platí súdny poplatok v sume 500,- Sk.

Podľa § 8 ods. 1 cit. zákona poplatok za vydanie návrhu, alebo žiadosti a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Konanie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. nie je oslobodené od súdneho poplatku (§ 4 ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch).   V danom   prípade   súdny   poplatok   napriek   výzve s poučením o následkoch nesplnenia povinnosti, ktorá bola oprávnenému riadne doručená dňa 13. 12. 2002 a 6. 8. 2003 zaplatený nebol, preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Súdnemu exekútorovi súd vracia súdny poplatok, pretože ho zaplatil nesprávne.“

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje na   to,   že podľa   §   4   ods.   2   písm.   a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) je od poplatku oslobodená a podľa § 4 ods. 3 tohto zákona sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje   aj   na   konanie   o odvolaní,   dovolaní,   obnove   konania   a výkone   rozhodnutia. Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka vidí v tom, že okresný súd poskytnutie súdnej ochrany sťažovateľke viazal   na   splnenie   podmienky   (zaplatenie   súdneho   poplatku),   ktorú   zákon   o súdnych poplatkoch podľa nej neukladá.

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zotrváva na stanovisku, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania   a rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa (§ 127 ods.1 i. f. ústavy).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne bez toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (čl. 2 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu podaním návrhov na vykonanie exekúcií, ktoré podľa nej sú oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. a) a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch. Okresný súd sa neriadil daným ustanovením zákona,   neakceptoval   stanovisko   sťažovateľky   a konania   podľa   §   57   ods.   1   písm.   i) Exekučného poriadku zastavil. Proti takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, a pretože ide o prvostupňové rozhodnutie, nebolo prípustné ani dovolanie.

V tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   výklad   a používanie   §   57   ods.   1   písm.   i) Exekučného poriadku v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,   že   všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov   (§   1   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Exekučné   súdne   konanie   sa   musí v každom   jednotlivom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a slúžiť   na   jej   upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry (IV. ÚS 62/03) považuje za odňatie práva obrátiť   sa   na   všeobecný   súd   podľa   citovaného   článku   ústavy   aj   také   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktorým   sa   pred   ním   konanie   končí   uznesením   o zastavení   konania, ak proti   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   žiaden   opravný   prostriedok   a k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu, resp. všeobecný súd použil zákonný dôvod, na   aplikáciu   ktorého   neboli   splnené   skutkové   a zákonné   predpoklady.   V takom   prípade ústavný   súd   považuje   zastavenie   konania   za   odmietnutie   spravodlivosti   a porušenie ústavného princípu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad   zákonov týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom   prípade   uznesenia   okresného   súdu   viazali   poskytnutie   súdnej   ochrany sťažovateľky   na splnenie   podmienky   (zaplatenie   súdneho   poplatku),   ktorú   sťažovateľke zákon o súdnych poplatkoch neukladá. Pre nesplnenie takejto podmienky potom okresný súd   súdnu   a inú   právnu   ochranu   sťažovateľke   neposkytol   a konania   zastavil.   Jeho rozhodnutia sa opierali síce aj o iné dôvody, ale bolo pritom v právomoci okresného súdu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch aplikovať tak, aby bola zaistená ochrana základného práva sťažovateľky (§ 4 ods. 2 písm. a) a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s § 233 Exekučného poriadku).

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku sú oslobodení Slovenská   republika,   štátne   rozpočtové   organizácie,   štátne   účelové   fondy,   Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia.

Podľa § 233 Exekučného poriadku tam, kde sa v osobitných právnych predpisoch hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým vykonávanie exekúcie aj podľa tohto zákona.

Sociálna   poisťovňa   je   verejnoprávna   inštitúcia,   ktorá   okrem   iného   vymáha pohľadávky na poistnom a tieto sú i príjmom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Je oslobodená   od   platenia   súdnych   poplatkov   kvôli   tomu,   že   súdne   poplatky   sú   príjmom štátneho   rozpočtu   Slovenskej   republiky,   a preto   by   bolo   nadbytočné   vyberať   poplatok od niekoho, kto je adresátom príjmov z platenia súdnych poplatkov.

Keďže   uznesenia   o zastavení   konania   nespĺňali   ústavné   kritériá   jasnosti, jednoznačnosti   a dostatočnosti   dôvodov,   na   ktorých   boli   založené,   a   sťažovateľka v ich dôsledku nemala v predmetnom prípade reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane, ako to vyžaduje čl. 46 ods. 1 ústavy, viedla táto skutočnosť ústavný súd k právnemu záveru, že základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo okresným súdom porušené.

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie (§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde). V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   rozhodnutia   o zastavení   konania   zrušiť,   ale aj vrátiť   veci   na   ďalšie   konania,   v ktorých   všeobecný   súd   bude   pokračovať   v konaniach v štádiu, v ktorých ich zastavil.

V ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v III. časti poslednom   odseku.   Okresný   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   vecí   na   ďalšie konania, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Z uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, čo odôvodnila nasledovne:

„Ak Ústavný súd vyhovie ústavnej sťažnosti, predmetné exekučné konania sa vrátia do   pôvodného   štádia,   t.j.   súd   poverí   exekútora   vykonaním   jednotlivých   exekúcií.   Od podania návrhov na vykonanie exekúcie ale v takom prípade uplynie niekoľko rokov. Je pravdepodobné,   že vymožiteľnosť pohľadávok sťažovateľa sa za toto obdobie podstatne zníži. Uvedené vyplýva zo štatisticky odpozorovaného predpokladu, že u väčšiny dlžníkov neschopných   splácať   svoje   záväzky   sa   ich   majetkové   pomery   zhoršujú.   Je   preto pravdepodobné, že sťažovateľovi vznikne škoda iba preto, že exekúcia sa nevykonala včas. Sťažovateľ   však   s veľkou   mierou   pravdepodobnosti   nebude   môcť   preukázať   príčinnú súvislosť   medzi   neskoro   vykonanou   exekúciou   a zhoršením   bonity   svojich   pohľadávok, keďže dôkazy na takéto tvrdenia je veľmi ťažké získať. Z uvedeného dôvodu je opodstatnená požiadavka finančného zadosťučinenia sťažovateľa.“

Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľke   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú   právnu   ochranu   sa   v tomto   konaní   náprava   dosiahne   aj   zrušením   napadnutých uznesení   okresného   súdu   o zastavení   konania,   vrátením   vecí   na   ďalšie   konanie   a tým, že okresný súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože sťažovateľka si trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom neuplatnila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004