znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 21/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a všeobecných ustanovení čl. 4 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   Krajského   úradu   v Nitre,   odboru   všeobecnej vnútornej   správy,   č.   VVS   2002/06130   z 19.   júna   2002   a postupom   Okresného   úradu v Nových Zámkoch, odboru všeobecnej vnútornej správy, vo veci č. AP1-11/2002-2/Sl, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   CSc.,   bytom   N.   Z.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., N. Z., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a všeobecných ustanovení čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím Krajského úradu v Nitre, odboru všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „krajský úrad“), č. VVS 2002/06130 z 19. júna 2002 a postupom Okresného úradu v Nových Zámkoch, odboru   všeobecnej   vnútornej   správy   (ďalej   len   „okresný   úrad“),   vo   veci   vedenej   pod č. AP1-11/2002-2/Sl.

Podľa   sťažovateľa   krajský   úrad   porušil   uvedeným   rozhodnutím   jeho   označené základné práva tým, že o včas podanom odpore za priestupok rozhodol ako odvolací orgán tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   úradu   č.   AP1-11/2002-2/Sl   z 8.   marca   2002 potvrdil a podaný odpor ako oneskorený zamietol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   základných   práv   v procesnom pochybení   krajského   úradu,   ktorý   napriek   tomu,   že   proti   rozhodnutiu   prvostupňového správneho orgánu bol z jeho strany včas podaný odpor, postupoval v rozpore s § 87 ods. 4 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“),   čím   ho   zbavil   práva   na   prejednanie priestupkovej veci. Taktiež ho zbavil práva obhajovať sa a uložil mu sankciu (povinnosť zaplatiť pokutu) nie na základe zákona a nie pri zachovaní základných práv a slobôd.Okresný úrad mal podľa sťažovateľa porušiť jeho základné práva tým, že po podaní odporu   proti   rozkazu   o uložení   sankcie   za   priestupok   postúpil   vec   odvolaciemu   orgánu namiesto toho, aby vec sám prejednal a rozhodol. V ďalšom vytýka sťažovateľ okresnému úradu   tie   isté   pochybenia   a porušenia   tých   istých   základných   práv,   ako   je   uvedené vo vzťahu k rozhodnutiu krajského úradu.

V dôsledku   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že rozhodnutím krajského úradu č. VVS 2002/06130 z 19. júna 2002 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a všeobecné ustanovenia čl. 4 ods. 1 listiny.

V ďalšej časti návrhu na rozhodnutie vo veci samej navrhuje sťažovateľ vysloviť porušenie tých istých základných práv ako v prípade rozhodnutia krajského úradu aj vo vzťahu k postupu okresného úradu v priestupkovej veci vedenej pod č. AP1-11/2002-2/Sl.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodnutie odvolacieho   orgánu   zrušil   a vec   vrátil   prvostupňovému   správnemu   orgánu   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 i. f., ako aj z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 83 zákona o priestupkoch je obvinený z priestupku ako účastník konania v konaní o priestupku (po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní) oprávnený podať návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej   správy,   ktoré   podlieha   preskúmaniu   všeobecným   súdom   podľa   §   244   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (§ 83 ods. 5 zákona o priestupkoch).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.   1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov (II. ÚS I/95). Ústavný súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu   v oblasti   rozdelenia   právomocí,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci všeobecných súdov ako správnych súdov vo veciach žalôb na preskúmavanie rozhodnutí o priestupkoch podľa príslušných ustanovení zákona o priestupkoch.

Sťažovateľ sa v spojitosti s povinnosťou vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu opravné a iné právne prostriedky zmieňuje o tom, že 1. augusta 2002 zaslal Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu zn. 02/Ks/N/01 vo veci správneho súdnictva, ktorou   sa   ako   žalobca   domáha   preskúmania   rozhodnutia   krajského   úradu č. VVS 2002/06130 z 19. júna 2002, ako aj postupu okresného úradu vo veci vedenej pod č. AP1-11/2002-2/Sl.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci bola ústavnému súdu doručená 27. augusta 2002, t.   j.   v čase,   keď   už   začalo   konanie   pred   všeobecným   súdom   vo   veci   jeho   žaloby na preskúmanie rozhodnutia a postupu krajského úradu a okresného úradu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ   k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   je   možná   a dostupná účinná   právna   ochrana   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   v správnom   súdnictve,   je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie ktorých sa namieta. Rozhodnutie o zrušení sťažovateľom   označeného   rozhodnutia,   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia požadované sťažovateľom vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy   a nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd. Nedostatok právomoci ústavného súdu však viedol k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002