znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 26/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená   sťažnosť   I.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 26/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V trestnej veci obvineného R. H... som bol Opatrením Okresného súdu Malacky dňa 26. 10. 2011 sp. zn.: 0 Tp/75/2011 podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu § 37 ods. 1 písm. a) Tr. por. ustanovený obvinenému za obhajcu.

Trestným rozkazom vydaným Okresným súdom Malacky dňa 28. 02. 2012 sp. zn.: 1 T/26/2012 právoplatným dňa 16. 03. 2012 bolo trestné konanie skončené.

Po   právoplatnom   skončení   trestnej   veci   som   ako   obhajca   odsúdeného   dňa 26. 11. 2012 zaslal Okresnému súdu v Malackách vyúčtovanie trov obhajoby.

Ani po niekoľkých telefonických urgenciách súd o návrhu nerozhodol, preto som písomne   dňa   14.   11.   2013   požiadal   predsedu   Okresného   súdu   Malacky   o   súčinnosť v predmetnej veci.

Do dnešného dňa Okresný súd Malacky o návrhu na vyúčtovanie trov obhajoby nerozhodol   ani   ma   písomne   nevyrozumel   súd   o   vybavení   mojej   žiadosti.   Možno   iba konštatovať, že súd v danej veci je nečinný viac ako 15 mesiacov, napriek tomu, že ukladá súdu rozhodnúť do 30 dní od podania žiadosti.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu v Malackách v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 T 26/2012 porušil základné právo I. H., aby sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

I. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300,- Eur, ktoré je Okresný súd v Malackách povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný   súd   opakovane   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje   (m.   m.   I.   ÚS   21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil   dovtedajší   protiprávny   stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený   právny   prostriedok,   ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ po tom, čo okresnému súdu doručil vyúčtovanie trov   obhajoby,   písomne   požiadal   predsedu   okresného   súdu „o   súčinnosť   v predmetnej veci“.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že „žiadosť   o súčinnosť“ nemožno   považovať   za relevantný a účinný prostriedok nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Vo   svojej   judikatúre   z ostatného   obdobia   ústavný   súd   (napr.   IV.   ÚS   26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ je advokátom, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu riadne   neuplatnil.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo   zo   strany   sťažovateľa   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   sťažnosť   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že odmietnutie sťažnosti neznamená, že sa sťažovateľ nemôže opätovne uchádzať sťažnosťou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy o ochranu svojho   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ak bude okresný súd v ďalšom priebehu namietaného konania neodôvodnene nečinný, resp. bude postupovať neefektívne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014