znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými značkami: Rvp 13370/2012, Rvp 13744/2012, Rvp 13745/2012, Rvp 13746/2012 a Rvp 13747/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 2 Er 258/2006 a uznesením z 24. novembra 2011, 10 Er 272/2008 a uznesením z 28. júna 2011, 2 Er 4/2007 a uznesením z 29. marca 2012, 12 Er 156/2004 a uznesením z 26. januára 2011 a 2 Er 99/2007 a uznesením zo 6. marca 2012 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Košiciach   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   15 CoE 144/2012 a uznesením   z 2.   augusta   2012,   8 CoE 120/2011   a   uznesením   z 28. augusta   2012, 15 CoE 170/2012 a uznesením zo 6. septembra 2012, 13 CoE 205/2011 a uznesením z 13. augusta 2012 a 11 CoE 68/2012 a uznesením z 31. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 13370/2012,   Rvp 13744/2012,   Rvp 13745/2012,   Rvp 13746/2012   a Rvp 13747/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13370/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra 2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými   značkami:   2 Er 258/2006   a   uznesením   z 24.   novembra   2011,   10 Er 272/2008 a uznesením z 28. júna 2011, 2 Er 4/2007 a uznesením z 29. marca 2012, 12 Er 156/2004 a uznesením z 26. januára 2011 a 2 Er 99/2007 a uznesením zo 6. marca 2012 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   15 CoE 144/2012 a uznesením   z 2.   augusta   2012,   8 CoE 120/2011   a   uznesením   z 28. augusta   2012, 15 CoE 170/2012 a uznesením zo 6. septembra 2012, 13 CoE 205/2011 a uznesením z 13. augusta 2012 a 11 CoE 68/2012 a uznesením z 31. júla 2012.

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   spísaniu   notárskych zápisníc,   ktoré   obsahovali   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinných   osôb   s ich vykonateľnosťou,   resp.   k uzavretiu   rozhodcovských   doložiek,   ktorými   bola   založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia   pohľadávok   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií   na podklade exekučných titulov (notárska zápisnica, rozsudky rozhodcovského súdu). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie   napadnutými   uzneseniami   zastavil.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania. K porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového   protokolu,   ako   aj   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   malo   dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu   právomoci   okresného   súdu   ako   súdu   exekučného,   v   kompetencii   ktorého podľa   sťažovateľky   nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu.   Podľa   sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie,   čím   mal   sťažovateľke   odňať   možnosť   konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto   rozhodnutie   v   konečnom   dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka   ďalej   v niektorých   sťažnostiach   namieta,   že   ani   okresný   súd,   ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladal § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom   od   9.   augusta   2012.   V iných   sťažnostiach   vytýka   krajskému   súdu,   že   konal v rozpore s § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď nenariadil pojednávanie, aj keď bol na to podľa zákona povinný a odvolanie prerokoval bez osobnej účasti sťažovateľky.

Za   ďalšie   relevantné   pochybenie   v   postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich   rozhodol   nálezom, v ktorom   vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v   súlade   s   citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde možno   v   konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 13370/2012,   Rvp 13744/2012,   Rvp 13745/2012,   Rvp 13746/2012 a Rvp 13747/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa ústavy,   práv   podľa dohovoru   a   dodatkového   protokolu   a k   namietanému   porušeniu   článkov   ústavy a dohovoru

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy a práv podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim   jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m. I. ÚS 382/2012,   I. ÚS 409/2012,   IV. ÚS 467/2012,   II. ÚS 62/2013,   II. ÚS 78/2013, II. ÚS 79/2013, IV. ÚS 49/2013, IV. ÚS 50/2013, IV. ÚS 51/2013).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľke   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu na danú   problematiku.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   vyvstáva   otázka,   aký   význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   nie   je   nevyhnutné   ako   predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú   podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľky   uvedenej   v sťažnostiach,   ktoré   sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých uznesení   okresného   súdu   a krajského   súdu   obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení a právneho posúdenia vecí všeobecnými súdmi, obdobné závery, ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 467/2012   z 18.   septembra   2012,   sp. zn. II. ÚS 62/2013   z   31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 49/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 50/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. II. ÚS 78/2013   zo   7.   februára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 79/2013   zo   7.   februára   2013,   sp. zn. II. ÚS 80/2013 zo 7. februára 2013) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté   vo   vzťahu   k prvostupňovým   súdom   z dôvodu nedostatku   právomoci   a vo   vzťahu   k odvolacím   súdom   pre   zjavnú   neopodstatnenosť vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   bez   nevyhnutnosti   podrobnejšieho odôvodňovania   svojich   právnych   záverov   odmietol   sťažnosti   podľa   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   pre   nedostatok   právomoci   a vo   vzťahu ku krajskému súdu pre zjavnú neopodstatnenosť (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013