znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., K., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 60/2009 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010 doručená sťažnosť JUDr. L. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ pôsobil od 1. augusta 1963 v justícii najprv ako justičný čakateľ, neskôr ako   sudca,   a to   do   roku   1970,   keď   z justície   odišiel.   V období   od   1.   augusta   1970 do 31. januára 1992 pôsobil sťažovateľ ako stredoškolský pedagóg na S. (od 1. augusta 1970   do   31.   augusta   1980)   a na   O.   (od   1.   septembra   1980   do   31.   januára   1992),   kde vyučoval predmety... Dňa 21. januára 1992 bol žalobca opätovne vymenovaný za sudcu Krajského   súdu   v...   a 30.   januára   1992   zložil   zákonom   predpísaný   sľub.   Po   návrate sťažovateľa   do justície   v roku   1992   bola   doba,   počas   ktorej   pôsobil   sťažovateľ   ako stredoškolský   pedagóg,   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „minister“) započítaná na účely určenia výšky platu do doby výkonu funkcie podľa § 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 420/1991 Zb.“) Sťažovateľ odišiel 1. decembra 2004 do starobného dôchodku. Spornou sa stala otázka, či má byť obdobie, počas ktorého sťažovateľ pôsobil ako stredoškolský pedagóg, započítané do doby výkonu funkcie sudcu na účely výpočtu mesačného príplatku k dôchodku sudcu podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

Predmetom súdneho preskúmavania, ktoré vyústilo do napadnutého rozsudku, bolo rozhodnutie správneho orgánu, ktorým sa nezapočítalo obdobie, počas ktorého sťažovateľ pôsobil   ako   stredoškolský   pedagóg,   do   doby   rozhodnej   pre   výšku   mesačného   príplatku k dôchodku   sudcu   podľa   § 95   ods. 1   v spojitosti   s   § 151   ods. 5   alebo ods. 6   zákona č. 385/2000 Z. z.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 3426/2005-43-142 z 13. septembra 2005 podľa § 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. priznalo sťažovateľovi mesačný príplatok za výkon funkcie   vo   výške   9 430   Sk   s tým,   že   dobu,   počas   ktorej   sťažovateľ   pôsobil   ako stredoškolský   profesor, nezapočítalo do doby rozhodnej pre výšku   mesačného príplatku k dôchodku sudcu podľa § 95 ods. 1 v spojitosti či už s § 151 ods. 5 alebo ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad.

Minister   spravodlivosti   ako   druhostupňový   správny   orgán   rozhodujúci   o rozklade svojím rozhodnutím č. 3426/2005-41 zo 7. novembra 2005 rozklad sťažovateľa zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal jeho preskúmania v rámci správneho súdnictva. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 436/05-52 z 22. novembra 2006 rozhodol tak, že druhostupňové rozhodnutie ministra č. 3426/2005-41 zo 7. novembra 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom rozsudku krajský súd uviedol, že „pojem právnická činnosť a právnická prax majú podľa názoru súdu rovnaký obsah“ a rozdiel medzi § 151 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. spočíva v tom, „či ku dňu účinnosti zákona sa stal niekto už sudcom, alebo sa ním stane až po nadobudnutí účinnosti zákona (rozsudok Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   3 Sž-o KS 60/2005)“. Krajský   súd   vychádzal   z toho,   že rozhodnutie ministra o započítaní inej právnej praxe do doby výkonu funkcie sudcu podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. spočíva v aplikácii správnej úvahy a sťažovateľ nemá nárok na kladné vybavenie svojej žiadosti. Krajský súd tak preskúmal iba to, či aplikácia správnej úvahy takýmto rozhodnutím nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd však pri preskúmaní rozhodnutia v rámci správneho súdnictva neposudzuje účelnosť a vhodnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Krajský   súd   v súvislosti   s tým   uvádza,   že „aj takáto   voľná   úvaha   musí   byť   riadne   zdôvodnená,   preskúmateľná,   musí   ísť   o   sled určitých myšlienok a hodnotení, ktoré sú logicky vyhodnotené a je z nich možné usúdiť, na základe akých skutočností bolo rozhodnutie pri povolení voľnej úvahy vydané“. Krajský súd konštatoval, že v rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu takéto odôvodnenie chýba a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Druhostupňový správny orgán tak podľa súdu nesprávne aplikoval správnu úvahu v rámci aplikácie § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.

Minister ako druhostupňový správny orgán následne rozhodnutím č. 3426/2005-41 z 18. januára 2007 opätovne zamietol podaný rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.   Správny   orgán   dospel   k záveru,   že   výkon   činnosti   stredoškolského   pedagóga nemožno   subsumovať   pod   § 151   ods. 5   zákona   č. 385/2000   Z. z.,   a to   z dôvodu,   že „... v danom   prípade   vyučovanie   občianskej   výchovy   nebolo   podmienené   právnickým vzdelaním,   a i keď ju   vykonávala   osoba s takýmto   vzdelaním,   nie   je ju   možné pokladať za inú právnickú činnosť. Výučba práva nie je ani v rámci osnov stredoškolskej výučby samostatnou učebnou disciplínou.“. V označenom rozhodnutí ministra o rozklade sa taktiež uvádza, že „činnosť stredoškolského učiteľa nemožno považovať za inú právnickú činnosť, resp. inú prax“, čím nie sú splnené ani podmienky na možnosť započítania spornej doby podľa   § 151   ods. 6   zákona   č. 385/2000   Z. z.   Proti   druhostupňovému   rozhodnutiu   podal sťažovateľ žalobu z 30. januára 2007 o preskúmanie rozhodnutia krajským súdom, ktorou navrhoval, aby krajský súd druhostupňové správne rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie vysloviac, že žalobca spĺňa podmienky na započítanie sporného obdobia do výkonu funkcie sudcu postupujúc v rámci odstránenia tvrdosti zákona.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S/28/07 z 8. októbra 2008 žalobu zamietol potom, ako dospel k záveru, že „pojem iná právna prax sa používa len v súvislosti s odstraňovaním tvrdosti zákona, a keďže ide o inú právnu prax než je uvedené v § 151 ods. 5 zákona, spadá pod   oprávnenie   ministra   na   započítanie   podľa   jeho   voľnej   právnej   úvahy“.   Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. sp. zn. 2 S/28/07 z 8. októbra 2008 rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti   na uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a následne   v konaní   vo   veci   samej vyslovil,   že   namietaným   rozsudkom   boli   porušené   jeho   v sťažnosti   označené   práva, a zároveň   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6 Sžo 60/2009   zo 17.   februára   2010   zrušil a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Tiež   žiada,   aby   mu   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade   preto nie   je oprávnený   posudzovať správnosť skutkových   a právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažovateľ namieta, že „niet dôvodu na nezapočítanie sporného obdobia do výkonu funkcie sudcu podľa § 151 ods. 5, keď vykonával činnosť, k výkonu ktorej bolo potrebné vysokoškolské   právnické   vzdelanie   druhého   stupňa,   ktoré   nie   je   založené   na   správnom uvážení ministra a rovnako aj podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré je založené na   správnom   uvážení   ministra...“.   V sťažnosti   sťažovateľ   svoju   námietku   odôvodňuje poukázaním   na   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   a nesprávne   právne   závery vyvodené   súdmi   pri   preskúmavaní   druhostupňového   správneho   rozhodnutia,   osobitne napadnutým   rozsudkom.   Podľa   sťažovateľa „Ak   by   súdy   boli   overili   skutkový   základ rozhodnutia, buď by boli zmenili rozhodnutie podľa žalobného návrhu alebo preskúmavané rozhodnutie MS (ministra spravodlivosti – pozn.) by boli zrušili a vec mu vrátili na ďalšie konanie.“. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   musí   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmať,   či   postupom konajúcich   súdov   pri   preskúmavaní aplikácie § 151 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000   Z. z. správnym   orgánom   a osobitne   v   napadnutom   rozsudku   mohli   byť   porušené   v sťažnosti uvedené práva v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval prijať vec na ďalšie konanie.

Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca má za každý rok výkonu funkcie sudcu   právo na príplatok za výkon   funkcie   sudcu,   ak má nárok na výplatu starobného dôchodku,   predčasného   starobného   dôchodku   alebo   invalidného   dôchodku   podľa osobitného   predpisu   (redakčná   poznámka   č. 20a   odkazuje   na   zákon   č. 461/2003   Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pozn.) a

a) súčasne požiadal ministra o prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 a ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu alebo

b) súčasne požiadal ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu, ak mu zanikla funkcia sudcu z dôvodu

1. odvolania z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 2,

2. vzdania sa funkcie sudcu podľa § 19.

Podľa § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. výška mesačného príplatku za výkon funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu. (redakčná   poznámka   č. 19   odkazuje   na   zákon   č. 120/1993   Z. z.   o   platových   pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, pozn.). Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac výkonu funkcie sudcu.

Podľa § 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. za čas výkonu funkcie sudcu sa na účely ustanovené v § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj   čas   vykonávania   inej   právnickej   činnosti,   ak   sa   oprávnený   stal   sudcom   do   dňa nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona.   Rovnako   sa   započítava   aj   čas,   v ktorom   sudca nemohol   vykonávať   funkcie   z   dôvodov   uvedených   v osobitnom   predpise   (redakčná poznámka   č. 20   odkazuje   na   zákon   č. 462/2003   Z. z.   o   náhrade   príjmu   pri   dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).

Podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. minister môže so súhlasom súdnej rady na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Druhostupňové   správne   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   č. 3426/2005-41 z 18. januára   2007,   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   2 S/28/07   z   8.   októbra   2008,   ako aj najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzali   z toho,   že   existuje   rozdiel   medzi pojmom   „iná   právnická   činnosť“   použitým   v § 151   ods. 5   zákona   č. 385/2000   Z. z. a pojmom „iná právna prax“ v § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Z reprodukovaných ustanovení vyplýva, že ak by bola doba pôsobenia sťažovateľa ako stredoškolského učiteľa posúdená   ako   „iná   právnická   činnosť“,   mala   byť   započítaná   do   doby   výkonu   funkcie automaticky, bez možnosti správnej úvahy ministra. Keďže však bola posúdená ako „iná právna prax“, mal minister k dispozícii priestor na uváženie, či danú dobu do doby výkonu funkcie započíta, alebo nie.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k otázke, či dobu výkonu činnosti sudcu možno považovať za výkon inej právnickej činnosti (§ 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.) alebo inej   právnej   praxe   (§ 151   ods. 6   zákona   č. 385/2000   Z. z.),   uviedol,   že «...   pri   inej právnickej činnosti ide o povolania (napr. výkon povolania podnikového právnika, čakateľa prokuratúry,   vysokoškolského   pedagóga   na   právnickej   fakulte   prednášajúceho   právne predmety,   atď.),   pri   ktorých   je   nutnosťou   vysokoškolské   právnické   vzdelanie   druhého stupňa.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   pojem   „iná   právna   prax“   uvedený   v odseku   6 subsumuje   výkon   takých   povolaní,   pri   ktorých   nie   je   vždy   nevyhnutnou   podmienkou vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ale v rámci výkonu povolania je možné prísť do kontaktu s právom (napr. výkon povolania ekonóma, personalistu, atď.), a preto zákon   umožňuje   na odstránenie   tvrdosti   zákona,   aby   minister   so   súhlasom   súdnej   rady započítal do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax ako je uvedená v odseku 5, avšak   je   to   plne   na správnom   uvážení   ministra,   teda   žiadateľ   nemá   zo   zákona   nárok na započítanie času výkonu inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu. Na uvedenom závere (že v danom prípade u žalobcu išlo o inú právnu prax v zmysle ustanovenia § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.) nemení nič ani žalobcom tvrdená a preukázaná skutočnosť, že žalobca ako stredoškolský učiteľ vyučoval právne predmety, na ktoré bolo vyžadované vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.».

Subsumovanie spornej doby pod pojem „iná právna prax“ uvedený v § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. je najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, nie je arbitrárne alebo svojvoľné a nevykazuje známky možného zásahu do základných práv a slobôd, ktorých porušenie   bolo   namietané.   Subsumovanie   spornej   doby   pod   § 151   ods. 6   zákona č. 385/2000 Z. z.   ďalej   umožňuje   voľnú   úvahu   ministra,   či   posudzovanú   spornú   dobu výkonu činnosti stredoškolského učiteľa do doby výkonu funkcie započíta.

Je preto potrebné posúdiť, či bol súdny prieskum použitia voľnej úvahy správnym orgánom uskutočnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu súd preskúmava správne uváženie v tom   smere,   či   nevybočilo   z medzí   a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Ak   je   v súlade s pravidlami   logického   uvažovania,   ak   podmienky   takej   úvahy   boli   zistené   riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho   orgánu.   Podľa   najvyššieho   súdu   aj   vzhľadom   na   už   uvedenú   argumentáciu minister ako druhostupňový správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk zákonom povolenej správnej úvahy, ak výkon povolania stredoškolského učiteľa nezapočítal do doby výkonu funkcie sudcu.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   použil   takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy (§ 151 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z., ako aj právnych noriem upravujúcich použitie voľnej úvahy správnym orgánom), ktorá zásadne popiera   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy.   Rovnako   nezistil,   že   by   dôvody, na ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie,   absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

K porušeniu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   malo   ďalej   dôjsť   aj   tým,   že ministerstvo v roku 1992 na účely určenia výšky platu spornú dobu započítalo do doby výkonu   funkcie   podľa   § 8   ods. 3   zákona   č. 420/1991   Zb.   a v nasledujúcom   konaní o započítaní spornej doby na účely výpočtu príplatku za výkon funkcie sudcu už sporná doba   započítaná   nebola,   čím   sa   malo   rozhodnúť   rozlične   v rovnakej   veci.   Sťažovateľ v sťažnosti   (ale aj napríklad v odvolaní proti   prvostupňovému   rozsudku   z 18.   decembra 2008   uvádza,   že   sa   tak   stalo   za   rovnakých   skutkových   podmienok   a rovnakej   právnej úpravy, ako platila v dobe rozhodovania podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z., čo malo   odôvodňovať   také   isté   rozhodnutie   aj   pri   výklade   § 151   ods. 6   zákona č. 385/2000 Z. z.

Podľa ústavného súdu nie sú tieto právne úpravy totožné.

Podľa   § 8   ods. 3 zákona   č. 420/1991   Zb.   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa môže minister rozhodnúť o započítaní inej doby do započítateľnej praxe.

Podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. minister môže so súhlasom súdnej rady na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   popísané   právne   úpravy   nie   sú   identické   a pojmové rozdiely medzi započítaním „inej doby“ (§ 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb.) a započítaním „inej právnej praxe“ do času výkonu funkcie sudcu (§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.) odôvodňujú odlišný prístup pri realizácii správnej úvahy ministerstvom. Predchádzajúce rozhodnutie ministra pri aplikovaní určitej právnej úpravy (§ 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb.)   tak   nemohlo   založiť   oprávnené   očakávania   sťažovateľa   pri   aplikovaní   novšej a odchylnej   právnej   úpravy   (§ 151   ods. 6   zákona   č. 385/2000   Z. z.)   o to   viac,   že   boli aplikované   v inej   súvislosti   (určenie   výšky   platu   sudcu   oproti   určeniu   výšky   príplatku za výkon funkcie sudcu).

V   súvislosti   so   sťažovateľom   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľ   namietal   ďalej   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),   podľa   ktorej   uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl. 13   dohovoru   musí nadväzovať   na   aspoň   obhajiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu   z   25.   marca   1983).   Článok   13   dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok   z   27.   apríla   1988,   séria   A,   č. 131,   rovnako   aj   nález   ústavného   súdu III. ÚS 24/2010).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), najvyšší súd nemohol porušiť ani právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Sťažovateľ mal k dispozícii opravný prostriedok a aj ho riadne využil. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym   orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok   nápravy   je   nezávislý   od   istoty   priaznivého   výsledku   pre   sťažovateľa (III. ÚS 86/05). Aj na základe uvedeného možno vysloviť názor, že napadnutým rozsudkom nemohlo byť porušené právo sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 13   dohovoru   nie je   žiadna   príčinná   súvislosť.   Namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   dostatok   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by   závery,   ku   ktorým   dospel,   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   výsledku   súdneho konania,   ktoré   skončilo   pre   neho   s   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať s porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   aj „zdĺhavosť   konania   pred   NS   SR,   keď   o odvolaní sťažovateľa zo dňa 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania až 17. 2. 2010   a jeho   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené s mesačným   odstupom,   keď krajský   súd   rozsudok   NS,   ktorý   mu   bol   doručený   12. 3. 2010,   sťažovateľovi   doručil až 19. 4. 2010“, a v súvislosti   s tým   hovorí   o „bezdôvodne   zdĺhavom   trvaní   konania o uplatnenom práve“, možno z toho vyvodiť,   že sťažovateľ namieta   aj porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 19. apríla 2010, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok najvyššieho   súdu   sp. zn.   6 Sžo 60/2009   zo   17.   februára   2010,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 28/2010-56 z 8. októbra 2008.

Keďže   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. mája 2010, t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva už   nemohlo   dochádzať   a jeho   právna   neistota   už   nemohla   trvať,   ústavný   súd   sťažnosť aj v tejto   časti   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011