znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   12/2009 z 18. novembra 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť V. B. trovy konania v sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťtri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2010 doručená sťažnosť V. B., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie svojho práva na pokojné užívanie svojho majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si na Obvodnom pozemkovom úrade v R. (ďalej len „pozemkový úrad“) uplatnil „reštitučný návrh“ v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“ alebo „zákon č. 503/2003 Z. z.“), ktorému pozemkový úrad rozhodnutím č. 2008/00046 zo 7. februára 2008 nevyhovel.

Sťažovateľ sa žalobou v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia pozemkového úradu; o žalobe rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Sp 4/2008 zo 17. októbra 2008, ktorým rozhodnutie   pozemkového   úradu   potvrdil.   O   odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžo   12/2009 z 18. novembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   najmä   namieta,   že „...   o   reštitučnom   nároku   na   totožnú majetkovú podstatu len na majetkové podiely môjho brata O. B. Najvyšší súd SR rozhodol kladne o priznaní jeho reštitučných nárokoch, svojím rozsudkom 6 Sžo 240/2008, zo dňa 14. októbra 2009“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: «Rozhodnutie Obv. pozemkového úradu i prvostupňového súdu, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo   veci   reštitúcie.   Sporné   pozemky   sú   od   roku   1954   zatopené   vodným   dielom   –   R.   S vlastníkmi a spoluvlastníkmi pred samotnou výstavbou vodného diela, štát resp. iný štátny subjekt   neuzatvoril   nájomnú   zmluvu.   Rovnako   štát   resp.   iný   štátny   subjekt   pozemky nevykúpil. V roku 1963 štát po 9-tich rokoch cestou Rozhodnutia Finančného odboru ONV R. číslo Fin. 88/ev.19/H/ 1962 máj, zo dňa 28. 06. 1963 „legalizoval“ zoštátnenie pôdy za porušenia   základných   ľudských práv   (štát   neplatí   nájom za   zatopenú pôdu,   nevykupuje zatopenú   pôdu)   Fin.   odbor   –   ONV   R.,   nielenže   nezákonne   odňal   pôdu   právnym predchodcom reštituentom, ale navyše odňal právo odvolať sa, lebo z 376 vlastníkom svoje rozhodnutie doručuje až „dvom vlastníkom“. Vtedajšie Stredisko geodézia v R. vidiac celý rád nezákonnosti v konaní nezapísalo prevod vlastníctva fyzických osôb na štát. Tento stav trval najmenej do 16. 07. 1997. Účinnosť zák. č. 403/1990 Zb. nastala dňom 01. 11. 1990 a lehota na uplatnenie nárokov z cit. zákona bola 6-mesiacov t. j. do 01. 05. 1991.

... je zrejmé, že počas plynutia reštitučnej lehoty podľa ust. zákona 403/1990 Zb. nebolo možne uplatniť reštitučný nárok. Dôvodom bola ta skutočnosť, že pozemky boli zapísané v katastri na našich právnych predchodcov. Neboli zapísané vo vlastníctve štátu. Nebola ešte známa povinná osoba – štát, resp. iný štátny subjekt, ktorý by podľa zák. č. 403/1990 Zb. mohol byť zákonne povinnou osobou. Správny orgán a súdy si neuvedomili skutočnosť, že voči otcovi žiadateľa, ktorý bol v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník nemôže sa zahájiť reštitučné konanie. Z opísaných príčin vlastníci zatopených pozemkoch nemali právny titul na reštitúciu podľa ust. cit. v zák. č. 403/1990 Zb.»

Podľa sťažovateľa «Správny orgán, ani súdy sa nevyporiadali so skutočnosťou, že Správa katastra v R.   vykonala záznam o prevode vlastníctva fyzických osôb na štát na základe – listiny = rozhodnutie Fin. odboru ONV R., po 16. 07. 1997 na základe neplatného rozhodnutia Fin. odboru ONV R. Cit. rozhodnutie Fin. odboru ONV – R. malo právny rámec vo vládnom nár. č. 15/1959, ktoré bolo zrušené zák. č. 403/1990 Zb. ku dňu 01. 11. 1990. Teda takto „nezákonne „vznikla“ povinná osoba V. po 16. 07. 1997. V. š. p. M. pozemky zdelimitoval na Slov. pozemkový fond a ten ich predal 2-om býv. pracovníkom rybárskeho podniku.».

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Reštitúcia je opodstatnená zmysle § 3 ods. 1, písm. n, zák. č. 503/2003 Z. z. lebo podľa tohto zák. sa vlastnícke právo vracia k pozemkom, ktoré tvoria   poľnohospodársky   pôdny   fond   alebo   do   neho   patria   a   navrátenie   vlastníctva k pozemkom nebolo vydané podľa osobitných predpisov.

Podľa § 2 ods. 1 vládneho nár. č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahovalo na veci, ktoré boli vo vlastníctve fyzických osôb a ich celkom alebo prevažne užívali organizácie soc. sektora na plnenie svojich úloh a to na základe nájomného alebo iného práv. pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti tohto nar. t. j. pred dátumom 25. 03. 1959.

Zo spisu a listinných dôkazoch nebolo preukázané, že by soc. organizácia Š. n. p. S., ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy rozhodnutím Fin. odboru ONV R. zo dňa 28.   06.   1963   č.   Fin.   88/ev.19   /H/1962-máj   mala   s   vlastníkmi   nehnuteľností,   fyzickými osobami a teda mojim právnym predchodcom nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu, resp. že by socialistická organizácia užívala túto nehnuteľnosť, prípadne na základe iného právneho pomeru vzniknutého pred dátumom 15. 03. 1959 v zmysle §§ 1, 3 vyhl. č. 88/1959 Ú. l.

Zo spisu nebol preukázaný nájomný vzťah alebo iný práv. pomer a nebol preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľnosti v zmysle § 4 vl. nar. 15/1959 Zb. a § 7 ods. 1 vyhl. č. 88/1959 Ú. l.

Zo   spisu   nebolo   preukázané,   že   by   po   prechode   najatej   veci   bolo   rozhodované o náhrade v zmysle § 4 ods. 3, 5 vl. nár. 15/1959 Zb. a § 9, 10 vyhl. č. 88/1959 Ú. l. Rozhodnutie Fin. odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin. 88/ev.19/H 1962-máj bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými predpismi t. j. vl. nar. č. 15/1959 Zb. a § 9, 10, vyhl. 88/1959 Ú. l., lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou vl. nar. a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady.

V náleze ÚS - ČR spis. zn. IV ÚS 2/01 zo dňa 19. 11. 2001, ktorý pripájam sa riešila podobná vec reštitučného majetku. Právne závery Ústavného súdu ČR je možne v celom rozsahu použiť aj na tento prípad, nakoľko v tom čase existovala Československa republika, aj reštitučné zákony boli spoločné do rozdelenia ČSFR na samostatné štáty.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné práva občana V. B., podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 18. 11. 2009 pod spis. zn. 2 Sžo 12/2009, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 10. 2008 č. k. 7 Sp 4/2008-31 porušené.

2.)   Zrušuje   rozsudok   NS   SR   v   Bratislave   zo   dňa   18.   11.   2009   pod   sp.   zn. 2 Sžo 12/2009 v celom rozsahu a vec vracia NS SR Bratislava na ďalšie konanie.

3.)   NS   SR   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania pozostávajúce   z   trov   práv.   zastúpenia   v   sume   149,23   €   do   dvoch   mesiacoch   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2010-13 z 15. marca 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podstatou   ústavnej   sťažnosti   sú   námietky,   že   o   reštitučnom   nároku   na   totožnú majetkovú podstatu, len na majetkové podiely brata sťažovateľa (O. B.) rozhodol Najvyšší súd SR kladne rozsudkom zo dňa 14. októbra 2009, sp. zn. 6 Sžo 240/2008. Ďalej sťažovateľ uviedol, že rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a súdov sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci reštitúcie; sporné pozemky sú od roku 1954 zatopené vodným dielom – R.; s vlastníkmi a spoluvlastníkmi pred samotnou výstavbou vodného diela, štát resp. iný štátny subjekt neuzatvoril nájomnú zmluvu. Prevod vlastníctva fyzických osôb na štát nebol zapísaný (do roku 1997), preto počas plynutia reštitučnej   lehoty   podľa   ustanovenia   zákona   č.   403/1990   Zb.   nebolo   možné   uplatniť reštitučný nárok. Dôvodom bola tá skutočnosť, že pozemky boli zapísané v katastri na právnych predchodcov sťažovateľa; neboli zapísané vo vlastníctve štátu, a preto nebola známa povinná osoba.

Najvyšší súd po prejednaní danej veci dospel k záveru, že nedošlo k vyvlastneniu predmetnej nehnuteľnosti, ale k prechodu vlastníctva podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, čo bol reštitučný titul podľa § 1 zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov. K prechodu vlastníctva na štát došlo rozhodnutím Finančného odboru ONV R. číslo Fin. 88/ev.19/H/1962- máj zo dňa 28. 6. 1963, sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca mali toto rozhodnutie k dispozícii aj počas plynutia reštitučnej lehoty podľa zákona č. 403/1990 Zb. a uvedený nárok mohli uplatniť. Na tom nič nemení skutočnosť, že prevod podľa uvedeného rozhodnutia nebol realizovaný v evidencii nehnuteľností (pred 1. 4. 1964 pozemková kniha, po 1. 4. 1964 stredisko   geodézie),   lebo   ani   zápisy   v   pozemkovej   knihe,   ani   zápis   právnych   vzťahov k nehnuteľnostiam   do   evidencie   nehnuteľností   nemali   v   uvedenom   období   konštitutívny charakter. To znamená, že k prechodu vlastníctva došlo na základe rozhodnutia správneho orgánu (pri splnení zákonných podmienok) bez ohľadu na to, či bola zmena vyznačená v pozemkovej   knihe   resp.   v   evidencii   nehnuteľností   na   príslušnom   orgáne   geodézie a kartografie.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.“Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 209/2010-12 z 20. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby prípadne   doplnil   predchádzajúce   vyjadrenie   k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa a predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu v odpovedi na výzvy ústavnému súdu oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   pričom predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu zároveň v odpovedi uviedla, že najvyšší súd sa pridržiava doterajšieho vyjadrenia.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať majetok.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky   sťažovateľa   uplatnené   v   sťažnosti   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009, najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Z časti I tohto nálezu vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa sú dve kľúčové námietky:

1. „odlišnosť“ právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených   v   namietanom rozsudku   v porovnaní   s právnymi   názormi   vyjadrenými   v   jeho   rozsudku   sp.   zn. 6 Sžo 240/2008   zo   14.   októbra   2009,   ktorý   sa   týkal   reštitučného   nároku   na   totožnú majetkovú podstatu sťažovateľovho brata O. B.,

2. „nesprávnosť“ (ústavná   neudržateľnosť)   právnych   názorov   najvyššieho   súdu vyjadrených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009.

II.1 Relevantné ustanovenia zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov

Podľa   §   1   zákona   o navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   tento   zákon   upravuje navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom,   ktoré   neboli   vydané   podľa   osobitného   predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom právo na navrátenie vlastníctva   k   pozemkom   podľa   tohto   zákona   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorá   je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti   vlastníctvo   k   pozemku,   ktorý   prešiel   na   štát   alebo   na   inú   právnickú   osobu v dôsledku

a)   výroku   o   prepadnutí   majetku,   prepadnutí   veci   alebo   zhabaní   veci   v   trestnom konaní,   prípadne   v   trestnom   konaní   správnom   podľa   skorších   predpisov,   ak   bol   výrok zrušený podľa osobitných predpisov,

b)   odňatia   bez náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,

c)   postupu   podľa   §   453a   Občianskeho   zákonníka   alebo   podľa   §   287a   zákona č. 87/1950   Zb.   SNR   o   trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v   znení   zákona č. 67/1952 Zb.,

d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb.   SNR   o   úprave   právnych   pomerov   pasienkového   majetku   bývalých   urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,

e)   vyhlásenia   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   pre   prípad   vysťahovania   (tzv. renunciačné vyhlásenie),

f)   toho,   že   občan   zdržiavajúci   sa   v   cudzine   nehnuteľnosť   zanechal   na   území Slovenskej republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,

g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni,

h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorú občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníka za neplatnú; v takom prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľa podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva nenadobudla účinnosť,

j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

n)   znárodnenia   vykonaného   v   rozpore   s   vtedy   platnými   predpismi   alebo   bez vyplatenia náhrady,

o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,

p) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznané ľudské práva a slobody,

r) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

s)   prikázania   do   užívania   právnickej   osoby   na   základe   zákona   č.   55/1947   Zb. o pomoci   roľníkom   pri   uskutočňovaní   poľnohospodárskeho   výrobného   plánu   alebo vládneho   nariadenia   č.   50/1955   Zb.   o   niektorých   opatreniach   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

t) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, ak členmi   družstva   boli   aj   fyzické   osoby;   na   prevzatie   tohto   majetku   sa   použijú   osobitné predpisy.

V   súlade   s   §   1   zákona   č.   403/1990   Zb.   o   zmiernení   následkov   niektorých majetkových   krívd   v znení   neskorších   predpisov   sa   tento   zákon   vzťahoval   na   následky majetkových   krívd   spôsobených   fyzickým   a   súkromným   právnickým   osobám   odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia č.   15/1959   Zb.   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami socialistického   sektoru   (ďalej   len   „vládne   nariadenie   č.   15/1959   Zb.“),   podľa   zákona č. 71/1959   Zb.   o   opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí   užívaných   organizáciami socialistického sektoru, podľa zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého súkromného   domového   majetku   a znárodnením,   zoštátnením   na   základe   výmerov niektorých   odvetvových   ministerstiev   vydaných   po   roku   1955   a   odvolávajúcich   sa   na znárodňovacie predpisy z roku 1948. Za odňatie vlastníckeho práva podľa tohto zákona sa považoval aj prechod vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo právnických osôb,   a ich   celkom,   prípadne   prevažne   užívajú   organizácie   socialistického   sektora   na plnenie svojich úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti tohto nariadenia.

II.2 K odlišnosti právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v identických, resp. obdobných právnych veciach

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd založil namietaný rozsudok na odlišných   právnych   názoroch,   než   na   akých   je   založený   jeho   rozsudok   sp.   zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14. októbra 2009, ktorý sa týkal reštitučného nároku sťažovateľovho brata O. B. vo vzťahu k „tej istej majetkovej podstate, len iných podieloch“. Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval, či tvrdenie sťažovateľa, že v danom prípade ide o identickú, resp. obdobnú vec, zodpovedá skutočnosti.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iného priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Úlohou   ústavného   súdu   v namietanej   veci   však   je   posúdiť   námietku   sťažovateľa týkajúcu   sa   práve   rozdielneho   právneho   posúdenia   skutkovo   rovnakej   otázky   v spojení s možným   porušením   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy,   listiny   a dodatkového protokolu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   oba   rozsudky   najvyššieho   súdu   (sp.   zn. 2 Sžo 12/2009   a sp.   zn. 6   Sžo 240/2008)   sa   vzťahujú na identickú   majetkovú   podstatu („pozemky v katastrálnom území H. zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. 40 ako parc. č. 3180, 3181 a 3182, v pozemkovoknižnej vložke č. 1040 ako parc. č. 2913, 2914, 2915, 2916, v   pozemkovoknižnej   vložke   č.   1290   ako   parc.   č.   3052,   3055,   3058   a   3061 a v pozemkovoknižnej   vložke   č.   1444   ako   parc.   č.   4642/1,2,3,4;   4643,   4619,   4620, 4621/1,2,3,4; 4622/1,2,3,4“).

V   oboch   prípadoch   došlo   k   prechodu   vlastníckeho   práva   k uvedeným nehnuteľnostiam z právneho predchodcu sťažovateľa a jeho brata (O. B.) na štát na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v R. č. Fin. 88/ev.19/H/1962-máj z 28. júna 1963 podľa   nariadenia   vlády   č.   15/1959   Zb.   o opatreniach   týkajúcich   sa   niektorých   vecí užívaných organizáciami socialistického sektora a vyhlášky č. 88/1959 Ú. v. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

V oboch prípadoch sťažovateľ a jeho brat zhodne namietali, že sú „oprávnenými osobami podľa zákona o navrátení vlastníctva, keďže predmetné pozemky prešli na štát v rozpore s vtedy platnými predpismi a bez vyplatenia náhrady, čím došlo k porušeniu ich základného ľudského práva na vlastníctvo“.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní o návrhu navrhovateľa postupoval v intenciách vyššie citovaných zákonných ustanovení OSP.... Krajský súd sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku vyporiadal s námietkami navrhovateľa   uvedenými   v   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu, jasne   a   zrozumiteľne   uviedol,   z   ktorých   dokladov   nachádzajúcich   sa   v   spise   odporcu vyplýva, že k prechodu vlastníctva došlo podľa nariadenia č. 15/1959 Zb. a preto si tento reštitučný   nárok   mal   navrhovateľ   uplatniť   podľa   zákona   č.   403/1990   Zb.   Z   obsahu predložených   spisov   vyplýva,   že   predmetné   nehnuteľnosti   neboli   vyvlastnené,   ani znárodnené,   ale k prechodu vlastníctva na štát došlo podľa nariadenia č.   15/1959 Zb. Pokiaľ   navrhovateľ   v   odvolaní   namietal,   že   predmetné   nehnuteľnosti   boli   znárodnené v rozpore s vtedy platnými predpismi a postupom porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva   a   slobody   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v   konaní   nebolo   preukázané,   že by rozhodnutím   Okresného   národného   výboru   v R.   č.   Fin.   88/ev.19/H/1962-máj   z 28. júna 1963,   na   základe   ktorého   došlo   k   prechodu   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam na štát, bol porušený v tom čase platný právny predpis. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. augusta 1963 a v dôsledku toho sa stalo vykonateľným. Preto pokiaľ navrhovateľ spochybňoval nezákonnosť tohto rozhodnutia v dôsledku jeho údajného nedoručenia všetkým účastníkom konania, ktorých sa dotýkalo, odvolací súd pripomína, že nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov, pokiaľ je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti. Vzhľadom na skartačné pravidlá a lehoty, ktoré   uplynuli,   by   zisťovania,   kedy   a   akým   spôsobom   boli   v   päťdesiatych,   resp. šesťdesiatych   rokoch   minulého   storočia   doručované   rozhodnutia   správnych   orgánov a spochybňovanie   ich   právoplatnosti   (bez   relevantných   dôkazov)   mohlo   vniesť   do   štátu chaos   a   negovať   jeden   dôležitý   právny   inštitút   –   právoplatnosť   rozhodnutí   správnych orgánov.

... navrhovateľ bol oprávnený žiadať vrátenie majetku, ktorého boli vlastníkom jeho predchodcovia, za predpokladu, že splní zákonom stanovené podmienky, t. j. medzi inými, že žiada o majetok, ktorý prešiel na štát v dôsledku skutočností vymenovaných v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že majetok, o vydanie ktorého žiadal,   prešiel   do   vlastníctva   štátu   na   základe   rozhodnutia   prijatého   podľa   nariadenia č. 15/1959, ktoré ako reštitučný titul v § 3 zákona č. 503/2003 z. z. uvedený nie je, čím spochybňuje aj právne postavenie navrhovateľa ako oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.. Keďže dôvody na navrátenie vlastníctva sú v zákone č. 503/2003 Z. z. taxatívne vymedzené, ich rozšírenie o iné dôvody je neprípustné. Pokiaľ sa vlastníctvo k pozemku podľa režimu uvedeného v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. nenavracia, nemôže nastúpiť   ani   prípad   tzv.   náhradného   riešenia,   t.   j.   poskytnutie   iných   pozemkov,   alebo finančnej náhrady, ako to uplatňuje v odvolaní navrhovateľ. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť nevyplatením náhrady za nenavrátené pozemky k zásahu do základného ľudského práva navrhovateľa na vlastníctvo, pretože reštitučný nárok, t. j. legitímne očakávanie priznania vlastníckeho práva, ktoré už možno považovať za majetok v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho   súdu   slovenskej   republiky,   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj Európskeho súdu na ochranu ľudských práv a základných slobôd by vznikol sťažovateľovi až v momente úplného splnenia podmienok zákona č. 503/2003 Z. z.“

V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14. októbra 2009 v spojení s opravným uznesením   najvyššieho súdu   sp.   zn.   6 Sžo   240/2008 z 27.   novembra   2009 vo veci sťažovateľovho brata O. B. proti odporcovi   obvodnému pozemkovému úradu v konaní   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   odporcu,   o   odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 1 Sp/3/2008-32 z 11. apríla 2008 najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 1 Sp/3/2008-32 z 11. apríla 2008 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k. 1 Sp/3/2008-46   z   8.   septembra   2008   zmenil   tak,   že   rozhodnutie   odporcu   č. sp. 2008/00033,   Ev.   č. 2008/000125 zo 7. februára 2008 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„Súd z obsahu spisového materiálu zistil, že finančný odbor Okresného národného výboru v R. na žiadosť žiadateľa Š., n. p. v S. podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných   organizáciami   socialistického   sektoru   vydal   dňa   28.   6.   1963   rozhodnutie   č. Fin.88/Ev.19/H/1962-máj,   ktorým   nehnuteľnosti   v   katastrálnom   území   H.   uvedené   vo výkaze plôch ku geometrickému plánu a súpisu nehnuteľností zo dňa 30. 11. 1961 č. 0-920- 72-1/2-2 vyhotoveného Strediskom geodézie v K. prešli do vlastníctva Československého štátu, konkrétne do správy Š., n. p. v S. dňom právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (15. 8. 1963). Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného rozhodnutia stali súčasťou vodného diela R., stavba ktorá bola povolená rozhodnutím Rektorátu pre výstavbu v K. zo dňa 18. 1. 1954 a právnym nástupcom Š., n. p. v S. sa stal na základe delimitačného protokolu z 27. 4. 1997 V., š. p. M., ktorý tieto nehnuteľnosti odovzdal Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave,   ktorý kúpnou zmluvou z 29.   5.   1998 predal fyzickým osobám.   Z vyjadrenia Okresného súdu v R. zo dňa 16. 10. 2007 vyplýva, že do depozitu Štátneho notárstva nebola vložená   žiadna   náhrada   za   odňaté   pozemky   v   katastrálnom   území   H.   patriacich   do vlastníctva pôvodných vlastníkov a prevedených do vlastníctva Československého štátu – do správy Š., n. p. v S. Okresný súd ďalej upozornil, že v danom prípade rozhodnutie ONV finančného   odboru   v R.   č.   Fin.   88/Ev.19/H/1962-máj   zo   dňa   28.   6.   1963   nie   je vyvlastňovacím   rozhodnutím,   ale   ide   o   rozhodnutie   o   zoštátnení   nehnuteľného   majetku patriaceho do vlastníctva súkromným vlastníkom podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Keďže cena užívaných nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky č. 88/1959 Ú. v. o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho prepisu (§ 11 vyhlášky). Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti právneho predchodcu   navrhovateľa   prešli   do   vlastníctva   Československého   štátu,   konkrétne   do vlastníctva Š., n. p. v S. zoštátnením bez vyplatenia náhrady. Je tu teda daný, podľa názoru odvolacieho súdu, reštitučný titul uvedený v § 3 ods. 1 písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z. Pochybil preto odporca, keď navrhovateľom uplatnený nárok bez ďalšieho z dôvodu, že v danom prípade k prechodu vlastníctva na štát došlo podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, ktorý reštitučný titul bol riešený zákonom č. 403/1990 Zb., bez ďalšieho nepriznal z dôvodu,   že   v   danom   prípade   k   prechodu   vlastníctva   na   štát   došlo   podľa   vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., ktorý podľa názoru odporcu nie je reštitučným titulom uvedeným v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. Okrem toho odporca pochybil aj v tom, že nezisťoval, či   v   čase   vydania   rozhodnutia   č. Fin. 88/Ev.19/H/1962-máj   zo   dňa   28.   6.   1963,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť   dňa   13.   8.   1963,   prešli   do   vlastníctva Československého štátu pozemky, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrili, alebo v tom čase podľa skutočného stavu v prírode bol druh týchto pozemkov iný, než aký bol v tom čase vedený v katastri nehnuteľností. Nebolo možné preto posúdiť, či sa na predmetné nehnuteľnosti vzťahuje ustanovenie § 1 veta druhá zákona č. 503/2003 Z. z...“

Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že v skutkovo identických prípadoch najvyšší   súd   právne   posúdil   jednu   z   podmienok   navrátenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam odlišne. V namietanom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009 posúdil najvyšší súd prechod vlastníckeho práva k tým istým nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v R. č. Fin.88/Ev.19/H/1962-máj z 28. júna 1963 „iba“ za prechod vlastníckeho práva podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., nie za vyvlastnenie ani za zoštátnenie, čo podľa názoru daného senátu najvyššieho súdu nebol reštitučný titul, keďže sa o ňom zákon č. 503/2003 Z. z. expressis verbis nezmieňoval. Podľa názoru iného senátu najvyššieho súdu uvedeného v rozsudku sp. zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14.   októbra   2009   v spojení   s opravným   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Sžo 240/2008 z 27. novembra 2009 prechod vlastníckeho práva na základe rozhodnutia Okresného   národného   výboru   v R.   č.   Fin.88/Ev.19/H/1962-máj   z 28. júna   1963   podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. bol zoštátnením bez vyplatenia náhrady, bol tu teda daný, podľa názoru odvolacieho súdu, reštitučný titul uvedený v § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplynulo, že v obdobnej veci iný senát najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 3 SžoKS 130/2005 z 9. júna 2006 rozhodol obdobne ako v rozsudku sp. zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14. októbra 2009 v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Sžo   240/2008   z   27.   novembra   2009.   Relevantný   je   vo   vzťahu k posudzovanému   prípadu   právny   názor najvyššieho súdu   vyslovený v rozsudku   sp.   zn. 3 SžoKS 130/2005 z 9. júna 2006, podľa ktorého „odvolací súd nepovažuje za správny právny názor, podľa ktorého navrátenie vlastníctva odňatého podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nie je možné len preto, že nie je o ňom osobitne zmienka v ustanovení § 3 zákona (ide o ustanovenie zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, pozn.). Vo vzťahu k relevantnej právnej úprave § 3 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom najvyšší súd v označenom rozsudku ďalej uviedol, že „nie v každom z právnych dôvodov uvedených pod písm. a) až t) je uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého malo odňatie vlastníctva   nastať,   ale   sú   v nich   uvedené   skutkové   okolnosti,   na   základe   ktorých   došlo k strate vlastníctva“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľovej veci prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   týkajúcu   sa   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v dôsledku   rozpornej   judikatúry najvyššieho súdu.

Rozdiely   v súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou.   Úlohou   najvyššieho   súdu   je práve   usmerňovať tieto   protirečivé   rozsudky (Zielinski,   Pradal,   Gonzales   a ďalší   v. Francúzsko,   ESĽP   –   Veľká   Komora,   sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám   zdrojom   hlbokých   a trvalých   inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu   na   identické   situácie   sú   tak   v konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v identických, resp.   obdobných   veciach   týkajúcich   sa   interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení zákona   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom   uplatňuje   rozdielnu   judikatúru,   čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu   o porušovaní   základných   práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného súdu,   ako aj relevantnou   judikatúrou   ESĽP zakladá v posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

II.3 K ústavnej akceptovateľnosti právnych názorov vyjadrených v namietanom rozsudku najvyššieho súdu

Ústavný   súd   aj   v posudzovanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Preto   sa   aj   napriek   predbežnému   záveru   vyjadrenému   v časti   II.2   tohto   nálezu ústavný   súd   ďalej   zaoberal   otázkou,   či   vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku   (popri skutočnosti, že najvyšší súd v ňom skutkovo identickú situáciu z právneho hľadiska posúdil odlišne ako v iných svojich rozhodnutiach) neexistujú aj ďalšie dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych orgánov [§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], t. j. v konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní podľa III. hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia   dôvodov   na poskytnutie súdnej   ochrany v takom   konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným   spôsobom   a   v   rozsahu   upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný   imperatív   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy). Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 12/2009   z 18.   novembra   2009,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu č. k. 7 Sp 4/2008-31 v právnej veci navrhovateľa (sťažovateľa) proti odporcovi (obvodnému pozemkovému úradu), je založený na týchto právnych argumentoch:

a) predmetom reštitučného nároku sťažovateľa boli pozemky, ktoré neprešli na štát niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z., keďže tieto neboli „vyvlastnené, ani znárodnené, ale k prechodu vlastníctva na štát došlo podľa nariadenia č. 15/1959 Zb.“, preto neprichádza do úvahy uplatnenie § 3 zákona č. 503/2003 Z. z.,

b)   dôvody   uvedené   v   §   3   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   sú   vymedzené   taxatívnym spôsobom, pričom zákon neumožňuje tieto dôvody rozširovať.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   „vyplýva   tiež   požiadavka,   aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd“   (II.   ÚS   148/06, m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV.   ÚS   77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa   ním   v   konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

K úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Účelom reštitučných zákonov je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodujúcom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie, pričom v mnohých prípadoch k týmto majetkovým a iným krivdám dochádzalo na základe „právnych predpisov“, ktoré len ťažko možno podľa súčasných kritérií nazvať „právnymi“. Reštitučné zákony z obdobia po roku 1989 „otvorili“ pre   oprávnené   osoby   priestor   na   to,   aby   sa   domáhali   inter   alia   navrátenia   vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, a to za splnenia stanovených podmienok a v zákonom ustanovenej pomerne krátkej lehote (v zásade 6 mesiacov od účinnosti zákona), uplynutie ktorej malo za následok zánik práva domáhať sa navrátenia vlastníctva k pozemkom.

Z dôvodovej správy k návrhu zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vyplýva, že cieľom predkladaného návrhu zákona je umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok (poznámka reštitučný) v lehote, aby tento mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote.   Ústavný   súd   teda   poukazuje   na   to,   že   predmetom   úpravy   zákona   o navrátení vlastníctva   k pozemkom   je   navrátenie   vlastníctva   (po   splnení   zákonom   ustanovených podmienok)   bez   ohľadu   na   to,   či   oprávnený   mohol   svoj   nárok   uplatniť   podľa predchádzajúcich reštitučných zákonov a neurobil tak v zákonom ustanovenej lehote, čím jeho nárok podľa predchádzajúcich reštitučných zákonov zanikol.

V dôvodovej   správe   sa   k   ustanoveniu   §   3   návrhu   zákona   o navrátení   vlastníctva k pozemkom   uvádza,   že   reštitučné   tituly   (dôvody   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam)   „sú   totožné   s reštitučnými   titulmi   podľa   ostatných   reštitučných zákonov...“.

Podľa   ustanovenia   §   1   zákona   o navrátení   vlastníctva   sa   vlastníctvo   navráti k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu. V poznámke pod čiarou sa len príkladmo uvádza zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   a zákon   č.   330/1991   Zb. o pozemkových   úpravách, usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch, pozemkovom   fonde   a o pozemkových   spoločenstvách   v znení   neskorších   predpisov.   Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam (za splnenia ostatných podmienok) sa vzťahuje na všetky prípady odňatia vlastníctva, ktoré boli ako reštitučné tituly označené v osobitných predpisoch (reštitučných zákonoch), teda aj v zákone   č.   403/1990   Zb.   o zmiernení   následkov   niektorých   majetkových   krívd   v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu, podľa   ktorého   prechod   vlastníctva   z   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   štát   na základe   rozhodnutia   kompetentného   orgánu   podľa   vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Zb. nemožno bez ďalšieho považovať za jeden z reštitučných titulov, pretože takýto reštitučný titul   nie   je   expressis   verbis   uvedený   v zákone   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom,   je právnym   názorom,   ktorý   je formalistický   a popiera   účel   zákona   o navrátení   vlastníctva k pozemkom. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že z rovnakého právneho názoru vychádzal aj najvyšší súd v inom svojom rozsudku sp. zn. 3 SžoKS 130/2005 z 9. júna 2006, ktorý následne premietol aj do rozsudku sp. zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14. októbra 2009 týkajúceho sa sťažovateľovho brata.

Prihliadnuc na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorého Okresný národný výbor v R. rozhodol na základe rozhodnutia č. Fin 88/ev. 19/H/1962-máj z 28. júna 1963 v rozpore s platnými právnymi predpismi, keďže k prechodu vlastníckeho práva malo dôjsť bez toho, aby tu existoval nájomný alebo iný právny pomer, a zároveň k takémuto prechodu došlo bez náhrady, ústavný súd   uvádza,   že   najvyšší súd   sa   „strohým“ konštatovaním, že prechod vlastníckeho   práva   podľa   nariadenia   č.   15/1959   Zb.   nie   je   reštitučným   titulom,   zbavil povinnosti riadne sa vysporiadať s týmito námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (výrok 1 tohto nálezu).

Vo vzťahu k bodu 1 tohto nálezu ústavný súd považoval za potrebné ešte uviesť, že najvyšší súd v sťažovateľom spomínanom rozsudku sp. zn. 6 Sžo 240/2008 zo 14. októbra 2009 týkajúcom sa jeho brata O. B. vyjadril svoj právny názor len vo vzťahu k jednej z podmienok navrátenia vlastníctva k pozemkom, a to k podmienke vyplývajúcej z § 3 ods. 1   zákona   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom.   Zároveň   však   najvyšší   súd   uviedol,   že pozemkový úrad pochybil, keď sa nezaoberal posúdením splnenia podmienky uvedenej v § 1   druhej   vety   zákona   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom,   teda   tým,   či   predmetné nehnuteľnosti   patria,   alebo   patrili   do   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu.   V žiadnom prípade teda tento rozsudok najvyššieho súdu nemožno interpretovať ako rozsudok, ktorým najvyšší súd rozhodol „kladne o priznaní jeho reštitučných nárokov“   O. B. (ako tvrdí sťažovateľ,   pozn.),   keďže   o týchto   bude   v konečnom   dôsledku   rozhodovať   pozemkový úrad, ktorý je síce viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, ale len čo sa týka splnenia podmienky uvedenej v § 3 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Na druhej strane však ústavný súd zdôrazňuje, že vzhľadom na kumulatívny charakter podmienok na navrátenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   malo   v namietanom   prípade   rozhodnutie najvyššieho súdu ako poslednej opravnej inštancie aj čo len o jednej z týchto podmienok v sťažovateľom prípade za následok, že tento by sa ďalej nemohol domáhať navrátenia vlastníctva k pozemkom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených mu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného mu čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 12/2009 z 18. novembra 2009 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára   priestor   na   to,   aby   sa   najvyšší   súd   sám   vyrovnal   s   ochranou   označených   práv hmotného   charakteru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv   v   rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu   bolo porušené sťažovateľom označené základné právo podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom ústavného súdu týkajúcim sa výkladu a aplikácie § 3 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vyjadreným v časti II tohto nálezu v kontexte s tvrdením sťažovateľa, že v jeho prípade došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát bez toho, aby v čase pred nadobudnutím účinnosti vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb.   existoval   nájomný   alebo   iný   právny   pomer,   a tiež   s jeho   tvrdením,   že   k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady, a teda v konečnom dôsledku s námietkou, že prechod vlastníckeho práva na štát na základe rozhodnutia Okresného národného výboru v R. č. Fin 88/ev. 19/H/1962-máj z 28. júna 1963 bol zoštátnením (znárodnením) vykonaným v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi alebo bez vyplatenia náhrady, a vyvodiť zo zistení príslušné právne závery.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom   JUDr.   J.   F.,   T.   (bod   4 výroku   tohto nálezu); sťažovateľ   žiadal   úhradu   trov konania v sume 149,23 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprevyšovali   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010