znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   prílohy   vyplýva,   že   11.   augusta   2005   podala   správkyňa konkurznej   podstaty   D.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „pôvodný   navrhovateľ“),   Okresnému   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania proti E. J., K. (ďalej len „odporkyňa“).   V uvedenom   návrhu   si   pôvodný   navrhovateľ   uplatnil   aj   trovy   právneho zastúpenia celkom v sume 134,30 € (4 046 Sk).

Sťažovateľka písomným podaním označeným ako „Oznámenie o zmene účastníka na strane pôvodného navrhovateľa“ doručeným okresnému súdu 19. mája 2006 oznámila, že „na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 03. 2006 bola pohľadávka proti odporcovi postúpená z pôvodného navrhovateľa, na J. H., bytom N. Toho istého dňa bola uzatvorená   Zmluva   o postúpení   pohľadávky   medzi   J.   H.,   bytom   N.   ako   postupcom a sťažovateľom.   Tým   prešli   na   sťažovateľa   všetky   práva   vyplývajúce   z postúpenej pohľadávky.

V oznámení   bolo   výslovne   uvedené,   že   plnomocenstvo   udelené   pôvodným navrhovateľom   právnemu   zástupcovi,   nebolo   sťažovateľom tomuto   právnemu zástupcovi opätovne udelené na zastupovanie.“.

Okresný   súd   uznesením   z   3.   októbra   2006   pripustil,   aby   namiesto   pôvodného navrhovateľa vstúpila do konania sťažovateľka s odôvodnením, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok   považoval   za   preukázané,   že   po   začatí   konania   nastala   právna   skutočnosť odôvodňujúca túto zmenu.

Sťažovateľka uviedla, že 26. novembra 2007 vydal okresný súd rozsudok sp. zn. 23 C 63/2006, ktorým jej napriek plnému úspechu vo veci nepriznal ani sčasti náhradu trov právneho zastúpenia. Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku „žiadnym spôsobom nevysporiadal s náhradou trov právneho zastúpenia tak, ako boli navrhované v návrhu na začatie konania zo dňa 11. 08. 2005, čím došlo na strane okresného   súdu   k porušeniu   čl.   12   ods.   4   Ústavy,   pretože   nepriznaním   trov   právneho zastúpenia mu bola spôsobená ujma na právach preto, že si uplatnil svoje práva na súde“.

Sťažovateľka argumentovala tým, že „trovy konania a trovy právneho zastúpenia predstavujú   príslušenstvo   pohľadávky,   ktoré   bolo   v súlade   so   zákonom   postúpené   na sťažovateľa. Náhrada týchto trov môže byť priznaná len účastníkovi konania, ktorý mal v konaní   plný   úspech.   Avšak   súd   prvého   stupňa   v Rozsudku,   napriek   plnému   úspechu sťažovateľa   ako   účastníka   konania   vo   veci,   nesprávne   opomenul   priznať   sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, hoci pôvodnému navrhovateľovi preukázateľne vznikli, boli právnym zástupcom pôvodného navrhovateľa riadne uplatnené podaním zo dňa 11. 08. 2005 a právo na ich náhradu bolo odplatne prevedené na sťažovateľa.“.

Singulárnu sukcesiu považuje sťažovateľka za takú právnu skutočnosť, v dôsledku ktorej   právny   nástupca   vstupuje   do   všetkých   procesných   práv   a povinností   právneho predchodcu, t. j. v plnom rozsahu aj do procesného práva podľa § 142 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na náhradu trov konania.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „o   náhrade   trov   konania   súd   prvého   stupňa   po pripustení zmeny (nie zámeny) účastníka rozhodne až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (napádaný   rozsudok),   pričom   v zmysle   vyššie   uvedeného   za   trovy   konania   pôvodného navrhovateľa sa budú považovať trovy pôvodného (titulom procesnej sukcesie) aj nového navrhovateľa v našom prípade sťažovateľa“.

V danom   prípade   podľa   názoru   sťažovateľky   je   právne   irelevantné,   že   nebola v konaní zastúpená advokátom, keďže „sťažovateľ pripustením zmeny účastníka vstúpil do všetkých procesných práv svojho predchodcu; t. j. aj do práva na náhradu trov právneho zastúpenia,   ktoré   smerovali   v konečnom   dôsledku   k ochrane   subjektívneho   práva sťažovateľa“.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Co   57/2008 z 20. augusta 2008 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Sťažovateľka   namieta,   že „krajský   súd   svojvoľne   aplikujúc   §   92   ods.   2,   3   a 4 Občianskeho   súdneho   poriadku   prišiel   k právnym   záverom,   ktoré   v žiadnej   možnej interpretácii   odôvodnenia   nevyplývajú   zo   skutkových   zistení   a tým   porušil   princíp spravodlivého procesu deklarovaný v čl. 46 ústavy“.

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a § 92 ods. 2 a 3 OSP vidí sťažovateľka v tom, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu sa týka zámeny účastníkov konania, hoci v priebehu konania   došlo   k zmene   účastníkov   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľky „uvedeným postupom súdu bola zmarená možnosť sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1 a 3 domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a priznal jej aj úhradu trov právneho zastúpenia v sume 115,51 € (3 480 Sk).

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu, ktorý   v napadnutom   uznesení   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   v časti   výroku o trovách konania a nepriznal jej právo na náhradu nákladov právneho zastúpenia, ktoré vznikli   v prvostupňovom   konaní   jej   právnemu   predchodcovi   na   strane   navrhovateľa. Sťažovateľka je totiž toho názoru, že trovy právneho zastúpenia, ktoré v konaní vznikli pôvodnému   navrhovateľovi,   sú   príslušenstvom   pohľadávky,   ktorá   bola   na   ňu   zmluvne postúpená,   preto   jej   súdnym   rozhodnutím   mala   byť   priznaná   náhrada   týchto   trov   voči odporcovi   na   základe   plného   úspechu   vo   veci.   Skutočnosť,   že   k trovám   právneho zastúpenia, ktorých náhradu si uplatňuje, došlo pred jej vstupom do konania, považuje za právne irelevantnú.

Krajský   súd v relevantnej časti   odôvodnenia napadnutého uznesenia   okrem   iného uviedol:

„Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Z citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   o náhrade   trov   konania   súd rozhoduje nielen v každom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ale i vtedy, ak sa končí konanie pre niektorého z účastníkov (napr. pri zamietnutí žaloby či zastavení konania proti nemu,   pri   zámene   účastníkov).   Vykonaním   zámeny   sa   končí   konanie   pre   toho,   kto   bol zamenený s novým účastníkom   konania,   preto súd musí,   keď   zámenu pripúšťa,   zároveň rozhodnúť o náhrade nákladov konania, pokiaľ ide o zameneného účastníka.

V danom prípade, ako to vyplýva zo spisu aj z odvolania žalobcu, je zrejmé, že súd prvého stupňa uznesením z 3. 10. 2006 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší žalobca (JUDr. M. T., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu D., a. s.) a na jeho miesto vstúpil nový žalobca – M., s. r. o. N. Týmto uznesením došlo k pripusteniu zámeny účastníka na strane žalobcu,   preto   bolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   v rozhodnutí,   ktorým   rozhodol o pripustení zámeny účastníkov, rozhodnúť aj o trovách vystupujúceho účastníka.

O trovách vystupujúceho účastníka totiž už nie je možné rozhodovať v konečnom rozhodnutí,   pretože v priebehu   ďalšieho konania   pôvodný žalobca   už nebol   účastníkom konania.

Z uvedeného   dôvodu   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   keď   v konečnom rozhodnutí o veci samej nerozhodoval o trovách pôvodného žalobcu. Na tejto skutočnosti nič   nemení,   že   došlo   k postúpeniu   pohľadávky   vrátane   príslušenstva,   pretože   postúpiť možno   iba   existujúcu   pohľadávku,   pričom   trovy   konania   (trovy   právneho   zastúpenia) priznania ktorých sa žalobca v tomto konaní domáha, nemohli byť predmetom postúpenia pohľadávky,   pretože   v čase   postúpenia   pohľadávky   pôvodnému   žalobcovi   ešte   priznané neboli (táto pohľadávka ešte neexistovala), preto nemohli byť predmetom postúpenia. V danom prípade súd prvého stupňa nebol oprávnený v konečnom rozhodnutí o veci samej rozhodovať aj o trovách pôvodného žalobcu vzhľadom na ust. § 166 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia, ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník konania do 15 dní od doručenia   rozsudku   navrhnúť   jeho   doplnenie,   súd   môže   rozsudok,   ktorý   nenadobudol právoplatnosť doplniť aj bez návrhu, pričom toto ustanovenie sa vzťahuje aj na uznesenie. Preto pokiaľ v uznesení, ktorým došlo k pripusteniu zámeny účastníkov súd prvého stupňa nerozhodol o trovách pôvodného žalobcu, pôvodný žalobca v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia mal právo podať návrh na rozhodnutie o trovách konania, keďže takýto návrh   podaný   nebol   a súd   prvého   stupňa   svoje   uznesenie   v zákonom   určenej   lehote nedoplnil   bez   návrhu,   v tomto   štádiu   konania   už   nebolo   možné   rozhodovať   o trovách pôvodného žalobcu z dôvodu uplynutia zákonom určenej lehoty.

Z uvedených dôvodov bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdený.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípade medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný súd preskúmal kľúčovú argumentáciu krajského súdu, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie, a konštatoval, že nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, a teda je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Krajský   súd   riadne   preskúmal   odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, vysporiadal sa s tvrdeným dôvodom odvolania a vec podľa jeho názoru správne právne posúdil. Rozhodnutím krajského súdu tak v žiadnom prípade nemohlo byť porušené právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   (ako aj   práva   na spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009