znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   P.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   P.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   I.   P. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2007 doručená sťažnosť Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   súdny exekútor viedol pod sp. zn. Ex 578/99 exekučné konanie na návrh oprávneného - D., a. s., Ľ. (ďalej   len „oprávnený“),   proti   povinnému   - H.,   P.   (ďalej len   „povinný“),   o vymoženie 46 480,60 Sk   s príslušenstvom.   Dňa   20.   februára   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 4053/99 z 15. februára 2007, ktorým tento súd na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu v predmetnej veci z dôvodu,   že   oprávnený   napriek   jeho   výzve   nezložil   preddavok   na   odmenu   exekútora v určenej lehote. Zároveň okresný súd zaviazal povinného nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 15 423,70 Sk. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu (proti výroku o trovách konania) odvolanie z 5. marca 2007, ktoré podal na poštovú prepravu 7. marca 2007.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2 CoE 10/2007   z   27.   augusta   2007   odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene podané, keď konštatoval, že odvolanie bolo osobne podané   okresnému   súdu   8.   marca   2007,   teda   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty na podanie odvolania.

Podľa tvrdenia sťažovateľa: «Dňa 07. 03. 2007, teda v rámci odvolacej lehoty, som Odvolanie podal na poštovú prepravu.

Z poštového   podacieho   hárku   je   zreteľne   vidno   podaciu   pečiatku   pošty,   ktorá zásielku prijala dňa 07. 03. 2007, pričom v „poznámke“ je uvedená aj spisová značka veci, pod ktorou vec vedieme na Exekútorskom úrade - EX 578/99.

Zároveň   v prílohe   predkladám   kópiu   obálky,   v ktorej   bolo   Odvolanie   odoslané, obsah obálky bol ako vždy štandardne označený, v tomto prípade okrem iného „578/99-102 Odvolanie“.

Odvolanie tak bolo podané včas, Krajský súd v Prešove sa ním mal zaoberať, čím by mi nebolo odobraté právo na súdnu ochranu.»

Sťažovateľ sa podnetom na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) z 18. septembra 2007 domáhal preskúmania zákonnosti označeného uznesenia krajského súdu.

Generálna prokuratúra   prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len „krajská prokuratúra“) podnet sťažovateľa odložila prípisom z 26. októbra 2007.

Podľa názoru sťažovateľa: «Z rozhodnutia, ktorým došlo k odloženiu podnetu však nevyplýva, že by prokurátor túto   vec   riadne   preveril   a to   nie   len   z poštového   hárku,   ktorý   som   spolu   s podnetom predložil, ale aj z doručenky a knihy prijatej pošty súdnej podateľne, či knihy odoslanej pošty súdneho exekútora.

Záver,   že   „nie   je   možné   zistiť,   či   obsahom   tejto   zásielky   bolo   odvolanie,   ktoré Krajský súd ako oneskorene podané odmietol“, potom bez ďalšieho odôvodnenia neobstojí a v tejto časti ide o nedostatočne preverenú vec a o nepreskúmateľné rozhodnutie.»

Sťažovateľ ďalej uviedol:„V obálke, ktorú som podal na poštovú prepravu, sa okrem predmetného odvolania nachádzali aj dve ďalšie odvolania v iných exekučných veciach, vedených Okresným súdom v Prešove pod sp. zn.: 23 Er 4052/99 a sp. zn.: 23 Er 8235/00.

Sám som iniciatívne preštudoval všetky tri predmetné spisy, pričom som zistil, že obálka, v ktorej som podával odvolania sa nenachádza v žiadnom spise, dokonca odvolanie v konaní   sp.   zn.:   23   Er   8235/00   sa   v spise   vôbec   ani   nenachádza.   Táto   skutočnosť   je momentálne predmetom šetrenia príslušnými orgánmi.

Z vyššie   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   k pochybeniu   došlo   na   strane   súdu, pravdepodobne nesprávnou manipuláciou so spismi, dôsledkom čoho mi bolo súdom odňaté moje ústavné právo na prejednanie veci súdom.

Skutočnosť, že odvolanie, resp. odvolania boli podané na poštovú prepravu včas, dokazuje   aj   vyjadrenie   Slovenskej   pošty   zo   dňa   20.   09.   2007,   v ktorom   konštatuje,   že predmetná poštová zásielka bola podaná dňa 07. 03. 2007 a že ju dňa 08. 03. 2007 prevzal splnomocnenec Okresného súdu v Prešove.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   mal   krajský   súd   vec   prerokovať   a rozhodnúť   v súlade so zákonom a nie mu odmietnuť prístup k súdu, čím podľa neho malo dôjsť k porušeniu označených základných práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007 porušené, zruší uvedené uznesenie a vec vráti krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a zaviaže   ho   nahradiť   mu   trovy   konania   v zatiaľ nevyčíslenej sume.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v petite sťažnosti sťažovateľ za porušovateľa označil krajský súd a jeho uznesenie sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007.

Z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom vyplynulo, že namietané uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   18.   septembra   2007.   Ako   vyplýva z obsahu sťažnosti, podnet sťažovateľa z 18. septembra 2007 na podanie mimoriadneho dovolania   generálnym   prokurátorom   bol   krajskou   prokuratúrou   odložený   prípisom z 26. októbra 2007.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o porušení   základných   práv   a slobôd   v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľovi, aby v sťažnosti uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý   je   v jeho   veci   oprávnený   a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými   právnymi   predpismi,   predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v súvislosti   s porušením označených   základných   práv   namietal   rozhodnutie   odvolacieho krajského   súdu.   Žiadal ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a rozhodoval   o sťažnosti   len   v tom   rozsahu,   v ktorom sťažovateľ namietal uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   ochrany   konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

V okolnostiach prípadu namietaným uznesením sp. zn. 2 CoE 10/2007 z 27. augusta 2007 krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 23 Er 4053/99 z 15. februára 2007 o náhrade trov konania ako oneskorene podané, keď vychádzal zo skutočnosti, že odvolanie bolo sťažovateľom podané osobne 8. marca 2007 (po uplynutí lehoty na podanie odvolania).

Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v tom,   že   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu podal na poštovú prepravu v rámci odvolacej lehoty, konkrétne 7. marca 2007.   Okresným   súdom   bolo   odvolanie   prijaté   8.   marca   2007,   čo   vyplýva   z pečiatky a podpisu splnomocnenca okresného súdu na obálke, ktorú deň predtým sťažovateľ podal na poštovú prepravu. Sťažovateľ tvrdí, že „... k pochybeniu došlo na strane okresného súdu, pravdepodobne nesprávnou manipuláciou so spismi... Odvolanie bolo podané včas, Krajský súd v Prešove sa ním mal zaoberať, čím by mi nebolo odobraté právo na súdnu ochranu.“. Podľa   názoru   sťažovateľa   odmietnutím   odvolania   krajským   súdom   ako   oneskorene podaného mu bolo „odňaté ústavné právo na prejednanie veci súdom“.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnosti konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi   realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa vykonaným dôkazom   i k   právnej   stránke   veci   a pod).   Z obdobných   právnych   názorov   vychádza aj judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001 alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 2 CoE 10/2007 a jeho uznesenia z 27. augusta 2007 a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP nie je taká absencia súvislosti, ktorá by vylučovala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sťažovateľ sa neobrátil   na   príslušný   dovolací   súd,   t.   j.   nepodal   dovolanie,   hoci   ho   podať   mohol (sťažovateľ namiesto toho zvolil podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre), by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už pri jej predbežnom   prerokovaní pre nedostatok právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008