znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 209/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti súdneho exekútora Ing. Bc. K. M., K, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Bc. K. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo 12/2006 z 24. mája   2006 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Ing.   Bc.   K.   M.   trovy právneho   zastúpenia   v sume   6   887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2006 faxom a 22. novembra 2006 poštou doručená sťažnosť Ing. Bc. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci súdom   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   súdny   exekútor vykonával exekúciu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1518/98, v ktorom bola oprávnenou   Sociálna   poisťovňa,   pobočka   Košice   (ďalej   len   „oprávnená“).   Na základe návrhov oprávnenej a sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. Er 7/99 z 28. februára 2005, ktorým exekúciu zastavil a uložil oprávnenej povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie. Okresný súd v poučení   uvedeného   uznesenia   uviedol,   že „proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   nie   je prípustné“. Toto uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 2. mája 2005 (keď bolo uložené na pošte, pretože nebolo doručované do vlastných rúk).

Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ 26. mája 2005 odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 CoE 41/2005 z 19. júla 2005 jeho odvolanie odmietol ako oneskorene podané s tým, že odvolanie by nebolo ani prípustné, pretože osobitný zákon [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]   ho   v danej   veci   nepripúšťa.   Účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. Sťažovateľ 3. januára 2006 podal proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie. Podľa jeho názoru bolo odvolanie podané v rámci trojmesačnej lehoty podľa ustanovenia   § 204   ods. 2   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) vzhľadom na to, že uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, proti rozhodnutiam ktorého je vždy prípustný opravný prostriedok, a teda uznesenie okresného súdu   obsahovalo   nesprávne   poučenie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006   sťažovateľovo   dovolanie   odmietol   a účastníkom   nepriznal   právo na náhradu   trov   dovolacieho   konania.   Predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo sťažovateľovi   doručené   21. septembra 2006.   Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľa   bolo odmietnuté podľa   § 243b   ods. 4   OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, pretože v danej veci ide o dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   tohto   uznesenia   ďalej   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Toto   konštatovanie   vychádza   aj   z právneho   názoru   najvyššieho   súdu   (publikovaného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod sp. zn. 1 Cdo 66/03), podľa ktorého odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   v časti   týkajúcej   sa   trov   konania   nie   je prípustné,   keďže   žiadne   ustanovenie   Exekučného   poriadku   ani   Občianskeho   súdneho poriadku   výslovne   nepripúšťa   možnosť   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdu   o trovách exekučného   konania   pri   zastavení   exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   písm. c)   Exekučného poriadku. Sťažovateľ sa napriek argumentácii najvyššieho súdu domnieva, že dovolací súd úplne obišiel skutočnosť, že rozhodnutie súdu I. stupňa vydal poverený zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie podľa čl. 142 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd odmietnutím prerokovania jeho dovolania mu uvedeným uznesením sám odňal právo konať pred súdom.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v návrhu   rozhodnutia   (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na prejednanie veci súdom podľa článku 6 Dohovoru bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 12/2006 zo dňa 24. 5. 2006, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 12/2006 zo dňa 24. 5. 2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   5. septembra 2007   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. IV. ÚS 209/07-15.

Predseda najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu vo vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 8/08-18   z   12.   februára   2008   doručenom   ústavnému   súdu   13.   februára   2008 uviedol:

«Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím   uznesením   sp. zn.   2 Cdo 12/2006   z 24. mája 2006   zasiahol   do   jeho   práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie Ing. Bc. K. M., súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 19.   júla   2005   sp. zn.   3 CoE 41/2005,   ktorým   bolo   jeho   odvolanie   proti   uzneseniu Okresného súdu Košice II z 28. februára 2005 č. k. Er 7/992-21 odmietnuté.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v danej   veci a dospel   k záveru,   že dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nespĺňa   žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených § 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Dospel k záveru, že dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Sťažovateľ   tvrdí,   že   proti   rozhodnutiu   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom,   mal právo podať odvolanie,   o tomto odvolaní mal rozhodovať sudca s poukazom na čl. 142 ods. 2 ústavy. Namieta, že rozhodnutie okresného súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník obsahovalo nesprávne poučenie, a preto jeho odvolanie podané v lehote troch mesiacov odo dňa   jeho   doručenia   bolo   podané   včas   (§ 204   ods. 2   druhá   veta   O. s. p.).   O jeho odvolaní   nebolo   rozhodnuté   s odôvodnením,   že   bolo   oneskorene   podané,   hoci   pre   taký postup neboli splnené zákonné podmienky,   a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a do   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací   uskutočnil   výklad ustanovení   zákona   o prípustnosti   dovolania   ústavne   konformným   spôsobom   a v súlade s doterajšou   praxou.   Dovolací   súd   vychádzal   z rozhodovacej   praxe   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktorý bol jednotný v otázke neprípustnosti odvolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o trovách exekučného konania (§ 202 ods. 2 O. s. p.).

Pri   výklade   ustanovenia   § 374   ods. 3   O. s. p.   vychádzal   zo   zásady,   že   každé rozhodnutie vydané súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom síce možno napadnúť odvolaním,   teda   každé   rozhodnutie   podlieha   súdnemu   prieskumu,   avšak   spôsob   tohto prieskumu zákon upravuje len úplným vyhovením odvolaniu, teda vydaním rozhodnutia, ktoré   nahradzuje   rozhodnutie   súdneho   úradníka   alebo   nevyhovením   odvolaniu   a vtedy bez rozhodnutia   sudca   vec   predkladá   odvolaciemu   súdu.   V danom   prípade   bol   súdny prieskum   rozhodnutia   vyššieho   súdneho   úradníka   uskutočnený,   pretože   sudca po preskúmaní veci predložil vec odvolaciemu súdu, s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie považuje za správne. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda   nebolo zasiahnuté.   V tejto súvislosti   treba poukázať   na   uznesenie Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 27/07-18 z 29. marca 2007, kde riešil obdobnú sťažnosť. Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 27. februára 2008,   v ktorom   reagovala   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu,   uviedla,   že   toto   vyjadrenie «neobsahuje   žiadne   skutočnosti,   ani   argumentáciu,   ktorá   by   spochybňovala   dôvodnosť sťažnosti sťažovateľa.

Hlavným argumentom v prospech názoru obsiahnutého v predmetnom vyjadrení je to, že dovolací súd postupoval správne, keď dovolanie sťažovateľa odmietol, vychádzajúc zo skutočností, že toto nie je postihnuté vadou - odňatím možnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Argumentuje tým, že v čase, v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutia súdom I. stupňa, aj ustanovenie § 374 ods. 3 O. s. p., bolo potrebné vykladať tak, „že každé rozhodnutie vydané súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno napadnúť odvolaním, teda každé podlieha súdnemu prieskumu“.

Táto argumentácia je vzájomne protirečivá, pretože na jednej strane najvyšší súd pripúšťa   výklad,   že   každé   rozhodnutie   vydané   zamestnancom   súdu   možno   napadnúť odvolaním, zároveň však toto právo účastníka napadnúť rozhodnutie odvolaním modifikuje ako právo domáhať sa súdnemu prieskumu.

Pokiaľ   je   však   v   uvedenom   vyjadrení   skonštatované,   že   rozhodnutie   vydané zamestnancom súdu možno napadnúť   zakaždým   odvolaním,   potom pre   odvolanie   platia ustanovenia   IV. časti   I. Hlavy   O. s. p.,   vrátane   tých   ustanovení,   ktoré   pojednávajú o odvolaní. Ustanovenia § 218 až 222 však neumožňujú rozhodnúť o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu, proti ktorému to zákon pripúšťa, akýmsi „súdnym prieskumom“, ktorý sa končí bez vydania rozhodnutia.

Ustanovenia   § 218   až   223   O. s. p.   ustanovujú   kogentne,   akým   spôsobom   môže rozhodnúť   súd   o   odvolaní.   „Súdny   prieskum“   bez   vydania   rozhodnutia   nie   je   v   týchto ustanoveniach ustanovený ako spôsob rozhodnutia o odvolaní.

Za   krajne   nelogickú   považuje   sťažovateľ   tú   časť   vyjadrenia,   kde   sa   uvádza argumentácia,   že   samotné   predloženie   veci   je   „súdnym   prieskumom“.   Tento   súdny prieskum   sa   však   alogicky   končí   vydaním   rozhodnutia   o   odmietnutí   odvolania.   Pri akejkoľvek snahe vybadať v tejto argumentácii nadväznosť na ustanovenia O. s. p., resp. na článok 142   Ústavy   SR,   nie   je   možné   považovať   tento   názor   za   konformný   s   týmito ustanoveniami. Sťažovateľ považuje za podstatné znenie článku 142 ods. 2 druhej vety, v ktorej jednoznačne zakotvuje právo sťažovateľa na prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu zamestnanca súdu, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Ústava SR v citovanom ustanovení   nedáva   možnosť   pre   úvahy   o   súdnom   prieskume,   ktorý   nie   je   spojený   s rozhodnutím, ktoré meritórne vybaví odvolanie účastníka.» Sťažnosť podanú ústavnému súdu   v celom rozsahu považuje za dôvodnú zotrvávajúc na skutočnostiach, ktoré sú jej obsahom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02)   každý   má   právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zo sťažnosti a z obsahu spisu zistil, že v namietanom prípade okresný súd uznesením sp. zn. Er 7/99 z 28. februára 2005 na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu podľa   ustanovenia   § 57   ods. 1   písm. c)   Exekučného   poriadku.   Uznesenie   bolo   vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 3 CoE 41/2005 z 19. júla 2005 tak, že ho odmietol   ako oneskorene podané poukazujúc aj na to, že proti uvedenému uzneseniu odvolanie prípustné nebolo.

Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu z 19. júla 2005 dovolanie, v rámci odôvodnenia ktorého argumentoval tým, že mu postupom tohto súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal pritom na skutočnosť, že podľa neho s prihliadnutím na   znenie   čl. 142   ods. 2   ústavy   (podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca) bol v uvedenej veci okresným súdom ako súdom prvého stupňa nesprávne poučený, že proti jeho rozhodnutiu v tejto veci nie je prípustný opravný prostriedok,   a krajský súd podľa sťažovateľa následne jeho odvolanie taktiež nesprávne ako oneskorene podané odmietol, hoci toto odvolanie podal podľa ustanovenia § 204 ods. 2 druhej vety OSP v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp. zn.   2 Cdo 12/2006   z 24.   mája 2006 odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal predovšetkým zákonnou prípustnosťou podaného dovolania v tejto veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v podanom dovolaní.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   najvyšší   súd   okrem   iného uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie   odvolacieho   súdu   (§ 239   ods. 1   O. s. p.).   Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu, ktorým   bolo   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdené,   je   dovolanie   prípustné   vtedy, ak v ňom   odvolací   súd   vyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 239 ods. 2 písm. a) O. s. p.], alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia [§ 239 ods. 2 písm. b) O. s. p.] alebo o uznesenie o uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky [§ 239 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nemá   znaky   vyššie   uvedených uznesení.   Odvolací   súd   svojím   uznesením   odmietol   odvolanie   súdneho   exekútora.   Proti takému   uzneseniu   nie   je   dovolanie   prípustné,   ibaže   by   konanie   odvolacieho   súdu   bolo postihnuté niektorou z vád podľa § 237 písm. a) až g) O. s. p., t. j. ak by tu bola vada spočívajúca   v   nedostatku   právomoci   súdu,   v   nedostatku   spôsobilosti   účastníka   byť účastníkom konania, v nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, v prekážke   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   v   nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným.

Dovolateľ z uvedených vád explicitne namieta vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p. tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa dovolacieho   súdu   ale   súdny   exekútor   vytýka   uvedenú   vadu   neopodstatnene,   pretože odvolací súd svojím postupom a rozhodnutím mu neznemožnil realizáciu jeho procesných práv   priznaných   mu   zákonom   za   účelom   obhájenia   a   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov.

Podľa   čl. 142   ods. 2,   tretia   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky,   proti   rozhodnutiu zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný   prostriedok,   o   ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava teda určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy   prípustný   opravný   prostriedok;   z   tohto   pravidla   neumožňuje   nijakú   výnimku. O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon výnimku neumožňuje.

Podľa   § 374   ods. 3   O. s. p.   v   znení   zákona   č. 428/2004   Z. z.,   proti   rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným   čakateľom   možno   teda   podať   odvolanie   za   rovnakých   podmienok   ako   proti rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu,   ktoré vydal súdny úradník, môže úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade s čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený sudcom. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu; aj v tomto prípade bude o odvolaní rozhodovať sudca, ktorý uvedie v predkladacej správe pre odvolací súd,   že nemieni odvolaniu vyhovieť a rozhodnutie preskúma odvolací súd (pozri dôvodovú správu k bodom 131 až 134 zákona č. 428/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony).

V   danej   veci   súdny   exekútor   napadol   odvolaním   rozhodnutie   vyššieho   súdneho úradníka vo výroku o trovách exekúcie, t. j. rozhodnutie, proti ktorému zákon tento opravný prostriedok nepripúšťa. Sudca exekučného súdu listom z 31. mája 2005 (č. l. 31 spisu) predložil   vec   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   súdneho   exekútora.   Tým (objektívne, bez ohľadu na to, že to záznamom v spise nevyjadril) prejavil vôľu odvolaniu nevyhovieť.   Odvolací súd, keďže v danej veci išlo o odvolanie proti rozhodnutiu,   proti ktorému ho zákon nepripúšťa, správne odvolanie súdneho exekútora odmietol, okrem iného, aj   z   dôvodu,   že   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné. Postupujúc   podľa   zásad   platných   v   prípade,   keď   odvolanie   nie   je   prípustné,   nemohol sa zaoberať   vecnou   správnosťou   napadnutého   rozhodnutia   vyššieho   súdneho   úradníka. Iný záver   by   vo   veciach,   v   ktorých   odvolanie   nie   je   prípustné,   neprípustne   zavádzal do občianskeho   súdneho   konania   iné   podmienky   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdneho úradníka   alebo   justičného   čakateľa,   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu   (§ 374   ods. 3   O. s. p. v znení zákona č. 428/2004 Z. z.).“

Podľa sťažovateľa namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší súd oprel svoje uznesenie sp. zn. 2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006, je z ústavného hľadiska   akceptovateľná   a udržateľná,   a či   v tejto   súvislosti   nedošlo   k porušeniu označených práv sťažovateľa.

V danom prípade mal najvyšší súd ako dovolací súd nepochybne možnosť reparovať prípadný   nesprávny   postup   a uznesenie   odvolacieho   súdu,   a tým   sprostredkovane aj prvostupňového súdu, súvisiaci s tvrdením sťažovateľa, že bol prvostupňovým súdom nesprávne poučený o možnosti podať odvolanie proti uzneseniu.

V tejto veci bolo nesporné, že   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   Er 7/99 z 28. februára 2005 vydal vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych úradníkoch“)   štátnym   zamestnancom,   t. j.   vyššieho   súdneho   úradníka   treba   považovať za zamestnanca súdu v zmysle druhej a tretej vety čl. 142 ods. 2 ústavy.

V okolnostiach   daného   prípadu   kľúčovú   úlohu   zohráva   otázka,   či   najvyšší   súd (a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým ustanovenie § 374 ods. 3 OSP (v znení platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na čl. 142 ods. 2 ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa ods. 2 písm. a) citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa   ods. 3   citovaného   ustanovenia   sudca   môže   písomne   poveriť   vyššieho   súdneho úradníka konaním a rozhodovaním: a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce, b) v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa   ustanovenia   § 201   ods. 1   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnym právnym   predpisom,   pričom   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých odvolanie   proti   uzneseniu   o trovách   exekučného   konania   nebolo   prípustné),   pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol 28. februára 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Podľa   ustanovenia   § 374   ods. 3   OSP   (v   znení   platnom   do   30.   júna   2007)   proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca.   Ak   sudca   odvolaniu   podanému proti   rozhodnutiu   súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa   čl. 142   ods. 2   ústavy   súdy   rozhodujú   v senátoch,   ak   zákon   neustanoví,   že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   obsahuje   celý   rad   (ústavných)   právnych   noriem,   ktoré   sú   bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorej   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou   SR“   (PL. ÚS 15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava   je   právny   predpis   najvyššej   právnej   sily.   Z tohto   vyplýva,   že   ju   tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky   ostatné   právne   normy   obsiahnuté   v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily. Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je   bezprostredne   aplikovateľná,   musí   orgán verejnej   moci,   ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily.   Zásada   prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec okresného súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritériá nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením poslednej vety čl. 142 ods. 2 ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších súdnych   úradníkov)   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   pri   výklade   a aplikácii   zákonnej   úpravy   postupu   pri   prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním   uvedeného   treba   uplatňovať   i   zákonnú   úpravu   oprávnenia poverených   zamestnancov   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   zákonnú   úpravu   postupu   pri   prieskume   rozhodnutí   poverených zamestnancov   sudcami.   Za   týchto   okolností   je   vylúčené,   aby   sa   aplikáciou   dotknutej zákonnej   normy   obišla   ústavná   úprava   umožňujúca   prieskum   rozhodnutí   poverených zamestnancov sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať   aj   v takej   veci,   v ktorej   zákon   proti   rozhodnutiu   sudcu   nepripúšťa   opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, sudca je povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142   ods. 2   tretej   vety   ústavy   a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku   podanom   proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Ustanovenie   § 374   ods. 3   prvej   vety   OSP   (v   znení   platnom   do   30.   júna   2007) zakotvujúce   možnosť   podania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   za   rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu sudcu totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala byť odvodená   aj neprípustnosť odvolania. Zmysel   uvedenej   úpravy   pri   jej ústavne   konformnom   výklade   totiž   treba   vidieť   len   v ustanovení   zásadne   rovnakých požiadaviek   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   poverených   zamestnancov   v porovnaní s požiadavkami   kladenými   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   sudcov   (najmä   vo   vzťahu k lehotám na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom na už uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného   riadnym   opravným   prostriedkom   (odvolaním)   príslušné   rozhodnutie vydal   sudca   alebo   tak   urobil   poverený   zamestnanec   súdu   a podľa   toho   urobiť   i záver o prípustnosti   odvolania.   Kým   totiž   v prípade   rozhodnutí   sudcov   nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie   v jedinom   stupni   nevylučuje,   u rozhodnutí   vydávaných   poverenými zamestnancami   je   to   naopak.   Napadnuteľnosť   všetkých   rozhodnutí   poverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne   konformným   výkladom   už   citovanej   úpravy   tak   treba   podľa   názoru ústavného súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,   proti   ktorému   zákon   inak   odvolanie   nepripúšťa,   ak   vo   veci   nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu (novelizované znenie § 374 ods. 3 OSP vykonané s účinnosťou od 1. júla 2007 zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento právny záver už explicitne deklarovalo).

V okolnostiach   daného   prípadu   je   nesporné,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa obsahovalo   poučenie,   podľa   ktorého   odvolanie   nie   je   prípustné.   Na   takéto   prípady   sa vzťahuje ustanovenie § 204 ods. 2 druhej vety OSP, podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne   poučenie,   že   odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   podať   odvolanie   do   troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti je bezpochyby zrejmé, že si bol vedomý tohto, že v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, a tak mal právo podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť sudca, čo vyplýva z toho, že súdy ako orgány verejnej moci sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Preto poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania nie je správne, čo má za následok, že sťažovateľ, ktorý je nepochybne účastníkom konania, lebo bolo rozhodnuté o trovách konania, mohol podať odvolanie do troch mesiacov, čo sa aj stalo,   keďže   uznesenie   okresného   súdu   mu   bolo   doručené   2.   mája   2005 a odvolanie na súde prvého stupňa podal 26. mája 2005, t. j. 24. deň po doručení uznesenia.

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd sa mali v súvislosti s otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie riadiť uvedenými právnymi závermi.

Sťažovateľ   preto   mohol   podľa   názoru   ústavného   súdu   požiadať o súdnu   ochranu v odvolacom   konaní   do   troch   mesiacov   od   doručenia   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. Er 7/99   z   28.   februára   2005,   a nie   ako   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   odvolanie sťažovateľa podané v trojmesačnej lehote odmietol ako podané oneskorene. Z tohto záveru vyplýva   aj to,   že   odvolací   súd   vo   veci   riadneho   opravného   prostriedku   použitého   proti uzneseniu okresného súdu z 28. februára 2005 odmietnutím odvolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy   v spojení   s   § 204   ods. 2   OSP.   Takýto   postup   a rozhodnutie   odvolacieho   súdu zakladali   dôvod   na   prístup   k súdnej   ochrane   poskytovanej   v mimoriadnom   opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   argumentujúc   pritom   správnosťou poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu, pričom sa vôbec   nezaoberal   skutočnosťou,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vydal   poverený zamestnanec   súdu   a že   proti   takémuto   rozhodnutiu   je   vždy   prípustné   odvolanie   podľa čl. 142 ods. 2 ústavy. Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podaného proti uzneseniu krajského súdu 3 CoE 41/2005 z 19. júla 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo 12/2006 z 24. mája 2006, je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sa najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti odvolal okrem iného aj na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 27/07-18 z 29. marca 2007, kde ústavný súd riešil obdobnú sťažnosť a odmietol ju po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, a v spojitosti s tým navrhol posúdiť aj túto sťažnosť ako nedôvodnú,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   označené   uznesenie   bolo   prijaté   ešte pred rozhodnutím pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008 podľa § 6 zákona o ústavnom súde (zjednocovanie právnych názorov). Podľa uvedeného rozhodnutia „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka   vydanému   v súdnom   konaní   je   v zmysle   čl. 142   ods. 2   poslednej   vety   Ústavy Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.Ak   sudca   o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka nerozhodne   a odvolací,   resp.   dovolací   súd   odmietne   riadny,   resp.   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorý   smeruje   proti   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka,   odníme účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a tým poruší jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie jeho záležitosti   nezávislým   a nestranným súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   tohto   rozhodnutia),   v ktorom   najvyšší   súd   bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto rozhodnutia   (§ 56   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde).   Najvyšší   súd   bude   tiež   viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   50 000 Sk z dôvodov uvedených a ozrejmených v sťažnosti. Uviedol, že „je hlboko pobúrený (...) že (...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   vzhľadom   na   svoje   postavenie   v sústave všeobecných súdov Slovenskej republiky má okrem iného za úlohu svojou rozhodovacou činnosťou   zjednocovať   prax   všeobecných   súdov,   rozhodol   spôsobom,   ktorým   ignoroval Ústavu SR“.

Z citovaného   textu   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   finančné zadosťučinenie   sa   môže   ale nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným   ústavou   a zákonom   upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne názory ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažovateľovi   požadované   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   úspešného   sťažovateľa, ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. I. R., ktoré si vyčíslila v podaní doručenom ústavnému súdu 27. februára 2008 v sume 10 893 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 (vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2006), ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a s § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   každý   úkon po 2 730 Sk a dvakrát režijný paušál po 164 Sk, spolu 5 788 Sk. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol   o zvýšení   uvedenej   odmeny   o daň   z pridanej   hodnoty   o 19 %,   t. j. v sume 1 099,72 Sk, a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručené   27.   februára   2008   (stanovisko k vyjadreniu   najvyššieho   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008