znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána Lubyho predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   M.,   zastúpeného ADVOKÁT s. r. o., Jantárová 30, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Rudolfa Manika, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 97/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2014 doručená sťažnosť L. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ADVOKÁT s. r. o., Jantárová   30,   Košice,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Rudolfa Manika,   PhD.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38 Er 97/2013   (ďalej   len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z príloh k nej priložených a vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že   sťažovateľ   doručil   31.   decembra   2012   na Exekútorskom   úrade   JUDr.   Mgr.   Andreja Dembického návrh na vykonanie exekúcie proti A. B. Následne súdny exekútor JUDr. Mgr. Andrej Dembický (ďalej len „súdny exekútor“) doručil 11. januára 2013 okresnému súdu žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Exekučné   konanie   je   vedené okresným súdom pod sp. zn. 38 Er 97/2013, pričom do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu okresný súd o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Keďže od podania návrhu uplynulo v máji 2013 už takmer 1/2 roka, podal sťažovateľ dňa 14. 5. 2013 urgenciu konajúcemu súdu, na čo však súd nereagoval. Pretože nasledovali ďalšie prieťahy v exekučnom konaní, podal 23. 8. 2013 sťažovateľ novú urgenciu tomuto súdu, avšak bezvýsledne. Sťažovateľ má za to, že aj v takej veci, ako je exekučné konanie, malo byť už dávno vydané poverenie na vykonanie   exekúcie   resp.   vo   veci   samej   malo   byť   rozhodnuté   meritórnym   rozhodnutím. V danom prípade ide o neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktorá výrazne prevyšuje aj iné exekučné konania. Skutočnosť, že za viac než 1 rok od začatia exekučného konania nebolo vydané žiadne rozhodnutie súdu, nemôže sťažovateľovi spôsobovať ujmu pri práve na súdnu a   inú   právnu   ochranu   vrátane   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľ tak dodnes nevie odpredať vlastnú nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa exekúciou domáha a za kúpu ktorej mu medzitým bola ponúkaná kúpna cena vo výške 80 000,- €. Sťažovateľ   má   za   to,   že   porušovateľovi   základného   práva   v   meritórnom   rozhodnutí nebránila   zásadná   prekážka   (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04),   navyše   podľa   rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva už nie je obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu. Sťažovateľ vždy súdu poskytoval súčinnosť a neprispel k neprimeranej dĺžke konania. Vec navyše nie je až tak skutkovo, právne či procesné   zložitá,   umelo   sa   predlžuje   len   nečinnosťou   súdu.   Neúmerným   predlžovaním konania sa dlhodobo predlžuje sťažovateľova právna neistota. Na základe uvedeného sa takto   sťažovateľ   domnieva,   že   má   nárok   aj   na   primerané   finančné   zadosťučinenie (IV. ÚS 210/04 ).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo L. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 97/2013 porušené bolo. Okresnému   súdu   Košice   II   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 38 Er 97/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

L. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 80 000,- €, ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. L. M. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 1 187,86 € za 2 úkony právnej pomoci á 585,89 € a 2 x režijný paušál á 8,04 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba   využiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (porovnaj   napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa,   v zmysle   ktorej „podľa   rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva už nie je obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podanie   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu...“,   ústavný   súd   uvádza,   že   v reakcii   na niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva korigoval v ostatnom období svoju judikatúru tak, že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, ale len v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie   zjavne   neprimeraná   (napr.   IV.   ÚS   26/2012,   IV.   ÚS   93/2012).   V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci o zjavne neprimeranú doterajšiu dĺžku konania nejde. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právne názory vyjadrené v jeho doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade so základným právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II.   ÚS   64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde). V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, príjme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základného práva, zakladá to podľa názoru ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „podal dňa 14. 5. 2013 urgenciu konajúcemu súdu, na čo však súd nereagoval. Pretože nasledovali ďalšie prieťahy v exekučnom konaní, podal 23. 8. 2013 sťažovateľ novú urgenciu tomuto súdu...“. Prihliadajúc na obsah označených podaní   sťažovateľa   ich   v zásade   možno   kvalifikovať   ako   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl. zákona o súdoch.

Na účely objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných v sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, z ktorého zistil, že uznesením sp. zn. 38 Er 97/2013 z 12. marca 2014 okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. Ex 4185/2012 MB tak, že ju zamietol.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   po   tom,   ako   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu opakovanú (urgenciu) sťažnosť, okresný súd v primeranej lehote vo veci rozhodol,   t. j. sťažnosťou   podľa   zákona   o   súdoch   sa   zabezpečila   efektívna   ochrana   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014