znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných   ľudských   práv a slobôd, ako   aj práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd, podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych   a politických   právach   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 5 Co 382/2009-343   z 30. decembra   2009   a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2011 doručená   sťažnosť Ing.   arch.   J.   K. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods. 1   a   čl. 37   ods. 3   Listiny   základných ľudských   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a podľa čl. 14   ods. 1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009 (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“) a uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   ako   žalovaný   v prvom   rade   účastníkom konania pred Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného pod sp. zn. 4 C 919/2008, iniciovaného V. C. (ďalej len „navrhovateľka“). Sťažovateľ sa domáhal zastavenia súdneho konania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ako existujúcej neodstrániteľnej prekážky konania. Nedostatok právomoci všeobecného   súdu   konať   a rozhodnúť   vo   veci   odôvodňoval   tým,   že   navrhovateľka   si uplatnila   nárok   vyplývajúci   z reštitučných   predpisov   (zákon   č. 229/1991   Zb.   o   úprave vlastníckych   vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, resp. zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 180/1995   Z. z.   o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), ktoré majú postavenie špeciálnych predpisov (lex specialis), a preto majú prednosť pred použitím všeobecných   predpisov   (lex   generalis),   v tomto   prípade   pred   Občianskym   zákonníkom. Právomoc konať a rozhodnúť vo veci prislúcha podľa sťažovateľa v zmysle reštitučných predpisov   príslušnému   pozemkovému   úradu,   a nie   súdu.   Z toho   dôvodu   nemá   mať súd v zmysle § 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) právomoc konať a rozhodnúť vo   veci.   V priebehu   konania   navyše   vyšlo   najavo,   že   navrhovateľka   podala v zmysle reštitučných predpisov Obvodnému pozemkovému úradu v S. (ďalej len „pozemkový úrad“) návrh na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom súdneho konania. Sťažovateľ poukázal na to, že pozemkový úrad toto správne konanie do doby rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva prerušil.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C 919/2008-195 z 2. apríla 2008 (v znení opravného uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   4 C 919/08   z   12.   októbra   2009)   návrh   sťažovateľa na zastavenie konania zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.

Krajský   súd   sa   so   závermi   okresného   súdu   stotožnil,   ale   jeho   uznesenie   ako nadbytočné zrušil. Uviedol, že okresný súd ako súd prvého stupňa správne posúdil otázku právomoci súdu na rozhodnutie o predmetnej žalobe, ale o návrhu sťažovateľa na zastavenie konania nemal vôbec rozhodovať samostatným uznesením z dôvodu hospodárnosti konania. Ak   by   totiž   súd   takto   rozhodoval   o   námietkach   účastníkov,   ktorými   sa   má   zaoberať z úradnej   povinnosti,   mal   by   takýto   spôsob   vedenia   konania   podľa   krajského   súdu za následok   nenáležité   spomaľovanie   procesu   a   dával   by   účastníkom   konania   možnosť nevhodným spôsobom zasahovať do efektívneho priebehu konania.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ako aj súdu prvého stupňa podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okrem iného   namietal   nepreskúmateľnosť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z dôvodu absencie   právnej   argumentácie.   Namietal   tiež   nesprávne   právne   posúdenie   otázky právomoci súdu a trval na tom, že súd mal konanie zastaviť. Sťažovateľ zároveň tvrdil, že názor   považujúci   nedostatky   v   odôvodnení   súdneho   rozhodnutia   len   za   tzv.   inú   vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania, je prekonaný. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako neprípustné odmietol.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie   konanie a nálezom   rozhodol,   že napadnutým   uznesením   krajského súdu   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36   ods. 1   a   čl. 37   ods. 3   listiny   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   a podľa   čl. 14   ods. 1   medzinárodného   paktu   a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   3 000   €.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že „Predmetné   nezákonné rozhodnutia   prvostupňového,   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu   u   sťažovateľa   vyvolali psychický   stav   neistoty   a   očakávania,   ako   bude   vo   veci   rozhodované.   Nezákonnými rozhodnutiami   a   odopieraním   základných   práv   sťažovateľa   zo   strany   oboch   súdov   sa neustále   zvyšuje   neistota   sťažovateľa,   z   doterajšieho   postupu   súdov   pochybuje,   či   sa ochrany   svojich   práv   niekedy   dovolá.   Sťažovateľ   spoločne   so   svojím   tímom   vynaložil obrovské úsilie pri realizácii svojich zámerov so získanými pozemkami celkom vo výmere 100   ha,   ktoré   zmysluplne   zveľadil   a   pretvoril   a   dnes   slúžia   širokej   verejnosti   ako športovisko (golfový areál). V neposlednom rade mieru obáv sťažovateľa zvyšuje hodnota vynaložených investícií na realizáciu zámerov na týchto nehnuteľnostiach.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods. 3   ústavy   a   čl. 36   ods. 1   a čl. 37   ods. 3   listiny   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1,   čl. 46   ods. 1 a čl. 47   ods. 3 ústavy   a   čl. 36   ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so záverom všeobecných súdov, osobitne krajského súdu, podľa ktorého majú všeobecné súdy   právomoc   konať   o návrhu   navrhovateľky   na určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. V súvislosti s týmto podľa sťažovateľa nesprávnym záverom malo dôjsť k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.

Podľa sťažovateľa je „daná právomoc pozemkového úradu na prejednanie nároku navrhovateľky a nie   súdu.   Poukazujeme   na   to,   že reštitučné   predpisy (napr.   spomenutý zákon   č. 229/1991   Zb.   v platnom   znení   a   zákon   č. 503/2003   Z. z.   v   platnom   znení)   sú lex specialis   k   právnym   normám   súkromného   práva   upravujúcim   nadobúdanie   a   zánik vlastníckeho práva, v tomto konkrétnom prípade predovšetkým vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej   v   Občianskom   zákonníku.   Podľa   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. 175/1999 reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu legis specialis za podmienky, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Z tohto dôvodu nemôže   navrhovateľka   uplatňovať   svoj   nárok   cestou   súdu   prostredníctvom   určovacej žaloby, a to v zmysle základného právneho princípu lex specialis derogat legi generali – tam, kde existuje špeciálna právna úprava, v tomto prípade reštitučné predpisy, nemožno použiť   právnu   úpravu   všeobecnú,   v   tomto   prípade   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka č. 40/1964 Zb. a OSP.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že danom prípade boli splnené podmienky na použitie reštitučných   zákonov   a všeobecné   súdy   mali   rozhodnúť   tak,   že   predmetná   vec   nepatrí do právomoci   súdu,   ale   príslušného   správneho   orgánu   určeného   reštitučným   zákonom (pozemkového úradu). Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu bola „svojvoľne“ založená právomoc všeobecných súdov a tento nesprávny právny záver nebol odstránený ani najvyšším súdom v konaní o jeho dovolaní.

Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný   súd vo vzťahu k čl. 46   ods. 1   ústavy   (čl. 36   ods. 1   listiny) a čl. 6   ods. 1 dohovoru   už   uviedol,   že   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s argumentáciou uvedenou v jeho rozsiahlom odvolaní, ktorou odôvodňoval záver o nedostatku právomoci všeobecných   súdov   na   konanie. Absenciu   argumentácie   odvolacieho   súdu   (ako aj prvostupňového   súdu)   v   tomto   smere   treba   podľa   sťažovateľa   považovať   za   prejav arbitrárnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení „... vôbec   neuviedol,   či v tomto   prípade   sú   dané   podmienky   na   aplikáciu   reštitučných   predpisov   a   či   možnosť aplikácie týchto reštitučných predpisov vylučuje možnosť navrhovateľky domáhať sa svojho nároku   určujúcou   žalobou   na   súde,   neuviedol,   či   sa   zaoberal   dôkazmi   uvádzanými sťažovateľom   a   ako   sa   s   nimi   vysporiadal...   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu (rovnako   tak   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktoré   mu   predchádzalo)   má   znaky svojvoľného (arbitrárneho) rozhodnutia nielen pre absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i z toho dôvodu, že bez akéhokoľvek zdôvodnenia súd rozhodol v priamom rozpore s § 7 ods. 1 OSP a s ustanoveniami reštitučných predpisov.“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sa odchýlilo od doterajšej judikatúry všeobecných súdov (poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS   38/2003).   Svoju   argumentáciu   podporil   aj   odkazom   na   rozhodovaciu   činnosť českých   súdov   (najmä   stanovisko   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp. zn. PL. ÚS-st. 21/05   a rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   vo   veci   sp. zn. 28 Cdo 4733/2008), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; osobitne rozhodnutie vo veci Kopecký proti Slovenskej republike z 28. septembra 2004, sťažnosť č. 44912/98, Jantner proti Slovenskej republike zo 4. marca 2003, sťažnosť č. 39050/97, Malhous proti Českej republike z 13. decembra 2000, sťažnosť č. 33071/96, a Gratzinger a Gratzingerová proti Českej republike z 10. júla 2002, sťažnosť č. 39794/98). Sťažovateľ sa odvolal aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009, podľa   ktorého ak vydanie veci   možno žiadať podľa   reštitučného predpisu,   nemožno sa domáhať ochrany vlastníctva podľa všeobecných predpisov.

Sťažovateľ   napokon   poukázal   aj   na   existenciu   iných   protichodných   rozhodnutí okresného súdu v tej istej veci. Podľa sťažovateľa «na základe rovnakého právneho dôvodu (výmery o vlastníctve pôdy vydané podľa nar. SNR č. 104/1945 Sb. SNR zo skonfiškovaného nehnuteľného   majetku   K.   E.   v   katastrálnom   území   B.)   na Okresnom   súde   v   Pezinku   je vedených vyše 20 súdnych sporov proti sťažovateľovi a jeho súkromným spoločnostiam. V týchto konaniach si rôzni navrhovatelia – fyzické osoby, spravidla právni nástupcovia pôvodných   „prídelcov“   uplatňujú   nároky   na určenie   vlastníckeho   práva.   V   týchto konaniach navrhovatelia predkladajú súdu rovnaké dokumenty a tvrdia rovnaké skutočnosti tak   ako   v   konaní   4 C 919/08,   tieto   sa   odlišujú   len   označením   účastníkov   úkonu   príp. výmerou   pozemkov.   Ide   teda   o   podobné   prípady,   kde   aj rozhodnutia   súdu   s   poukazom na vyššie uvedenú zásadu jednotnosti rozhodovacej činnosti musia byť podobné. V jednej z týchto vecí sp. zn. 4 C 967/2008 došlo už k vyhláseniu rozhodnutia (vo forme uznesenia) o zastavení tohto súdneho konania a o postúpení veci na miestne príslušný pozemkový úrad z dôvodu nedostatku právomoci súdu. V tomto prípade súd správne vyložil a aplikoval právne   predpisy,   rešpektujúc   a odvolávajúc   sa   aj   na   právny   názor   skôr   vydaného rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (sp. zn.   4 Cdo 130/2007).   Rovnako rozhodol súd aj v ďalšom z týchto 20 konaní prebiehajúcich na Okresnom súde Pezinok. a to v konaní pod sp. zn. 4 C 926/2008 o zastavení konania a postúpení veci na miestne príslušný pozemkový úrad z dôvodu nedostatku právomoci súdu, čo riadne odôvodnil (str. 5 a 6 uznesenia). Z uvedeného vyplýva, že v tej istej veci, t. j. vo veci na rovnakom skutkovom a právnom základe tak existujú protichodné súdne rozhodnutia a právne názory,   čo je v rozpore s vyššie uvádzanou zásadou jednotnosti rozhodovacej činnosti a to vyvoláva stav právnej   neistoty   nielen   u   sťažovateľa,   ale   vo všeobecnosti   vo   všetkých   obdobných prípadoch.».

V časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, proti ktorej smerujú námietky sťažovateľa, sa uvádza:

„Pravdivosť v návrhu tvrdených rozhodujúcich skutočností súd skúma dokazovaním, prípadná ich nepravdivosť alebo rozpor so skutočnosťou sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej,   ktoré   je   pre   navrhovateľa   nepriaznivé.   Posúdením   návrhu   navrhovateľky   bez podrobného   skúmania   a   vyhodnotenia   skutkového   a   právneho   stavu   v   predmetnej   veci patriacemu   až   rozhodnutiu   v   merite   veci   možno   konštatovať,   že   petit   jej   návrhu   je určovacím petitom prípustným podľa ust. § 80 O. s. p., o ktorom má právomoc rozhodnúť práve a len súd. Skutočnosť, že navrhovateľka podala podnet na Obvodný pozemkový úrad o vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa ust. zák. č. 503/2003 Z. z. a úrad nerozhodol o zastavení konania pre nespríslušnosť, teda má za to, že je oprávnený v reštitučnej veci konať,   nepredstavuje   prekážku   pre   súd   rozhodnúť   o   jej   návrhu   na   určenie   vlastníctva. V opačnom   prípade   by   bola   súdom   spôsobená   situácia   odopierajúca   fyzickej   osobe (navrhovateľke)   spravodlivosť   (denegatio   justitiae).   Súd   v   zmysle   vyššie   citovaných zákonných ustanovení ex offo skúma, či sú splnené všetky podmienky konania a teda aj či predmetná vec spadá do právomoci súdov. Ak zistí že do právomoci súdov nespadá, alebo ak   má   súdnemu   konaniu   predchádzať   iné   konanie,   súd   postúpi   vec   po   právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. Toto konanie vykonáva teda z úradnej povinnosti a ak nezistí nedostatok podmienky konania odôvodňujúci zastavenie konania, jednoducho pokračuje v konaní. O svojej právomoci rozhoduje iba v prípade zistenia jej nedostatku, teda ak vec nespadá do právomoci súdov. O tom, že súd právomoc má, súd nerozhoduje, a to ani na návrh účastníka.

Postup súdu prvého stupňa, ktorý z návrhu správne ustálil dostatok právomoci súdu na   rozhodnutie   o   návrhu   navrhovateľky,   aj   keď   sa   nezaoberal   všetkými   skutkovými a právnymi námietkami odporcu v 1. rade, ktoré, ako už bolo uvedené, budú predmetom skúmania súdu vo veci samej, nemožno považovať za okolnosť, ktorou by sa odporcovi v 1. rade odňala možnosť konať pred súdom...“

V   súvislosti   s   namietanou   nedostatočnosťou   a   neúplnosťou   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej   judikatúre,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   aj   právo   účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a to   so   zreteľom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide (meritórne   alebo   procesné)   a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný   súd   už   mal   možnosť   vyjadriť   sa   ku   vzťahu   právnej   ochrany   podľa reštitučných predpisov a ochrany poskytovanej všeobecnými právnymi predpismi (vrátane Občianskeho   zákonníka)   uplatnenej   spôsobom   predpokladaným   Občianskym   súdnym poriadkom.

Ústavný   súd   konštatoval,   že reštitučné predpisy   neboli   vydané   na   ten   účel,   aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva, ktorého boli nespravodlivo zbavené. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku   a   nič   nebráni   tomu,   aby   sa   svojho   nároku,   resp.   finančnej   náhrady   domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod.; (III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09)].

Ústavný súd taktiež uviedol, že ak by všeobecný súd dospel k jednoznačnému záveru o danosti skutkových dôvodov na ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom reštitučných predpisov,   potom   by určovaciu žalobu   bolo   potrebné   bez   ďalšieho   zamietnuť (III. ÚS 279/09).   Možnosť   zamietnutia   tzv.   určovacej   žaloby   je   ale   potrebné   odlíšiť od otázky, či má všeobecný súd právomoc konať o nároku, ktorý je alebo môže byť súbežne uplatnený   aj   ako   nárok   vyplývajúci   z reštitučných   predpisov.   Sťažnosťou   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   nerozhodlo   meritórne   o nároku   navrhovateľky   na určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ale   iba   potvrdilo   právomoc   všeobecných   súdov konať o tomto nároku a vec rozhodnúť.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil právomoc konať a rozhodnúť o nároku, neprejudikoval ale rozhodnutie vo veci samej, teda opodstatnenosť nároku navrhovateľky na určenie   vlastníckeho   práva.   Vzhľadom   na   úvodné   procesné   štádium   (rozhodovanie o právomoci   všeobecného   súdu   vec   prerokovať   a   rozhodnúť)   súdneho   konania   vo   veci samej nemohol dať krajský súd vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené   v odvolaní,   ak   sa   netýkali   právomoci   všeobecných   súdov,   ale   opodstatnenosti návrhu navrhovateľky, ktorá sa skúma až v priebehu konania vo veci samej. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil dostatočne vzhľadom na jeho záver o tom, že právomoc súdu   na prerokovanie   veci   samej   je   daná.   Krajský   súd   taktiež   dostatočne   objasnil,   že s námietkami sťažovateľa sa okresný súd bude musieť vysporiadať v konaní vo veci samej pri rozhodovaní o opodstatnenosti návrhu navrhovateľky a argumenty sťažovateľa tak môžu v pokračovaní konania pred všeobecným súdom viesť k meritórnemu zamietnutiu návrhu navrhovateľky.   Podľa   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver a nie je ani arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ   namietal   aj   nejednotnosť   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu v podobných veciach, ako aj okresného súdu v tej istej veci, ale v inom konaní.

V   súvislosti   s touto   námietkou   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru   (napríklad   IV. ÚS 75/09,   IV. ÚS 499/2011),   podľa   ktorej   neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú   správne   vykladať   a   aplikovať   (napr.   II. ÚS 10/99,   II. ÚS 234/03,   IV. ÚS 92/09). Obsahom   princípu   právneho   štátu   je   vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95,   II. ÚS 80/99,   III. ÚS 356/06).   Ústavný   súd   vo   svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež   automaticky   neznamená,   že   sa judikatúra   najmä   najvyššieho   súdu   nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak   je   prijaté ojedinelé   rozhodnutie   vybočujúce   z doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe   sa   konajúci   súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   napadnutým   uznesením   odchýlil od rozhodovacej činnosti, osobitne od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 38/2003 a od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. februára 2009. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ani jeden z uvedených rozsudkov najvyššieho súdu sa vecne netýka právomoci (alebo nedostatku právomoci) všeobecných súdov rozhodovať o žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť predmetom vydania podľa reštitučných predpisov, ale o opodstatnenosti tohto nároku na určenie vlastníckeho práva. Najmä   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Cdo 130/2007   z   25.   februára   2009,   podľa ktorého možnosť uplatniť nárok na vydanie veci v rámci reštitučných predpisov vylučuje uplatnenie   si   nároku   podľa   všeobecných   predpisov,   má   podľa   najvyššieho   súdu   viesť k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva (pozri aj III. ÚS 279/09).   Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   tak   nevedie   k záveru o nedostatku   právomoci   všeobecných   súdov   konať   a rozhodnúť   o nároku   na   určenie vlastníckeho práva, ale týka sa naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Ústavný súd ďalej   uvádza,   že   ani   sťažovateľom   uvedená   judikatúra   českých   súdov   či   rozhodovacia činnosť ESĽP (Kopecký   proti   Slovenskej   republike, Jantner proti Slovenskej   republike, Malhous   proti   Českej   republike   a Gratzinger   a   Gratzingerová   proti   Českej   republike) sa netýka   otázky   právomoci   všeobecných   súdov   konať   vo   veci   žaloby   o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   sú   predmetom   ochrany   aj   v zmysle reštitučných   predpisov,   a to   bez   ohľadu   na   mieru   záväznosti   tejto   judikatúry vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zároveň   uvádza,   že   najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   4 Cdo 318/2008 z 29. septembra 2009, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež poukazuje, explicitne vyslovuje názor vecne zhodný s názorom krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého   žaloba,   ktorou   sa   navrhovateľ   dovoláva   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam,   spadá   do   právomoci   všeobecných   súdov,   hoci   o reštitučnom   nároku navrhovateľa už bolo právoplatne rozhodnuté príslušným správnym orgánom.

Vo   vzťahu   k nejednotnej   rozhodovacej   činnosti   okresného   súdu   v tej   istej   veci ústavný   súd   pripomína,   že   právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   predpokladá aj mechanizmy,   ktoré   napravia   prípadnú   nejednotnosť   v rozhodovacej   činnosti   nižších súdov pri rozhodovaní v tej istej veci. Ojedinelá rozhodovacia činnosť súdu nižšej inštancie (v tomto   prípade   okresného   súdu)   nezakladá   ochrany   hodnú   pozíciu   právnej   istoty sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vyššej inštancie. Skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa odlišuje od iného rozhodnutia okresného súdu, hoci sa obe tieto rozhodnutia, ako uvádza sťažovateľ, týkajú tej istej veci, nemôže viesť sama osebe k záveru o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V zmysle   uvedeného   možno   považovať   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   za   dostatočné   a ústavne   konformné   a sťažovateľ   ani nepreukázal, že   by osobitne vybočovalo z inak ustálenej rozhodovacej praxe. Nevykazuje znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to uzavrel, že argumentácia sťažovateľa o namietanom porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru o takom pochybení zo strany krajského súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s namietaným porušením označených práv   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré neskončilo podľa jeho predstáv, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sa potvrdila právomoc všeobecných súdov vec prerokovať, malo byť porušené nielen jeho právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ale   aj   jeho   základné   právo   na   rovné   postavenie účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a právo podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje... o jeho právach a povinnostiach...

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že „... bez ďalšieho o existencii   právomoci   súdu   rozhodnúť   o   nároku   navrhovateľky...   (čím   priznal)... navrhovateľke viac práv a viac ochrany ako jej zaručuje ústava v čl. 46 ods. 1 a OSP v § 7 ods. 1,   a   to   na   úkor   sťažovateľa,   ktorého   postavenie   pred   súdom   týmto   zjavne znevýhodnili... Nakoľko sa však odvolací súd argumentmi uvádzanými vo vyjadreniach, či v opravných prostriedkoch sťažovateľa vôbec nezaoberal a v rozhodnutí použil svojvoľný výklad ustanovení právneho poriadku v neprospech sťažovateľa, odňal sťažovateľovi jediný prostriedok   obrany,   resp.   spôsobil,   že   tento   prostriedok   nemožno   považovať   za   účinný spôsob ochrany práv sťažovateľa...“.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna   z   nich   nesmie   mať podstatnú   výhodu   voči   protistrane   (rozsudok   ESĽP   vo   veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sa   potvrdila   právomoc   konať   pred všeobecnými súdmi, čím sa umožnila realizácia práv na súdnu ochranu všetkým účastníkom konania.   Postup   a rozhodnutie   súdu,   ktoré   zákon   predpokladá   a ktoré   účastníkom   sporu umožňujú realizovať svoje procesné práva, sám osebe nepriznáva žiadnemu z účastníkov viac práv ako priznáva druhému účastníkovi. Skutočnosť, že postup a rozhodnutie súdu nezodpovedá predstavám sťažovateľa, ešte neznamená, že bolo navrhovateľke priznaných viac   práv,   a teda   ani   to,   že   by   si   účastníci   konania   neboli   rovní.   Takýmto   postupom a napadnutým uznesením krajského súdu spĺňajúcim podmienky dostatočne odôvodneného rozhodnutia nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv účastníkov na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   (čl. 37   ods. 3   listiny)   či   práva   podľa   čl. 14   ods. 1 medzinárodného paktu.

Podľa   sťažovateľa   došlo   nesprávnym   potvrdením   právomoci   všeobecných   súdov konať vo veci navrhovateľkou uplatneného nároku aj k porušeniu jeho práva na pokojné užívanie   majetku   garantovaného   v   čl. 1   dodatkového   protokolu   a základného   práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, a to bez akéhokoľvek zákonného podkladu. V spojitosti s tým   sťažovateľ   uviedol,   že „... výklad   všeobecných   predpisov   odvolacím   súdom v napadnutom   uznesení   vedie   k   rozšíreniu   reštitúcií   nad   rámec   nárokov   vyplývajúcich z reštitučných   predpisov   a vedie   k   šíreniu   právnej   neistoty.   Podľa   nášho   názoru   však neexistuje   žiadna   legitímna   nádej   (legitímne   očakávanie)   navrhovateľky   na   vydanie nehnuteľností – pozemkov.“.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O   prípadnom porušení   základného práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy   (a práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či podľa   čl. 14   ods. 1   medzinárodného   paktu,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesením krajského súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku navrhovateľky, a teda ani nemohlo   byť   rozhodnuté   o vlastníckom   práve   navrhovateľky   nad   rozsah „nárokov vyplývajúcich   z   reštitučných   predpisov“.   Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo vo svojej   podstate   iba   k potvrdeniu   právomoci   konať   o uplatnenom   nároku,   nie   však k vecnému potvrdeniu tohto nároku. Okolnosti danej veci, ktoré sa v rámci konania pred všeobecnými súdmi ustália, môžu viesť k tomu, že námietky uvedené sťažovateľom budú všeobecným súdom posudzované ako rozhodujúce pre opodstatnenosť uplatneného nároku navrhovateľky (m. m. III. ÚS 279/09).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 83/2010 z 31. januára 2011

Sťažovateľ sťažnosťou napadol aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací odmietol jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ tvrdil, že „Arbitrárne je i napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 83/2010,   ktorým   najvyšší   súd   zároveň   porušil   zásadu   jednotnosti   rozhodovacej činnosti.   Najvyšší   súd   v   predmetnom   uznesení   rozhodol   o   neprípustnosti   dovolania sťažovateľa. Najvyšší súd týmto uznesením rozhodol a rozhodnutie odôvodnil v rozpore so skoršími   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR,   najmä   sp. zn.   2 Cdo 170/2005 a 4 Cdo 171/2005   bez   toho,   aby   nemožnosť   použitia   týchto   judikátov   odôvodnil.   A   to napriek   tomu,   že   rozhodnutie   4 Cdo 171/2005   sťažovateľ   výslovne   vo   svojom   dovolaní citoval a k dovolaniu ho priložil. Z uvedeného dôvodu následne najvyšší súd už vôbec neskúmal obsah a dôvody dovolania sťažovateľa.“.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s interpretáciou § 237 písm. f) OSP najvyšším súdom vymedzujúceho podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným v napadnutom   uznesení   odchýlil   od   iných   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí v obdobných   veciach   (najmä   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn.   2 Cdo 170/2005   a sp. zn.   4 Cdo 171/2005),   v   ktorých   naopak   založil   prípustnosť dovolania   podľa   ustanovenia   § 237   písm. f)   OSP   na   nedostatku   riadneho   odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa   § 237   písm. f)   OSP   znamená   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza v konaní   pred   súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   pochybení upravuje tento procesný   kódex   aj podmienky, za ktorých   možno procesné   nesprávnosti napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok priamo   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237,   pričom   vady   tejto   povahy   sú   zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne   vymenovaných   vád   –   (len)   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný dovolací   dôvod   [pozri   § 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania   nezakladá   (nález   ústavného   súdu   č. k.   II. ÚS 142/09-32   z   9.   apríla   2009)]. Ústavný súd v spojitosti   s uvedeným   ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý čiastočne „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09).

Najvyšší   súd   preto   v   okolnostiach   danej   veci   nemohol   brať   na   zreteľ   len sťažovateľom   zdôrazňované   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať aj na to,   aby   zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto   právom a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti   podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej istoty, lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z uznesenia okresného súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu aj náležite vysvetlil.

Najvyšší   súd   tak   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k názoru,   že   závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako sťažovateľ v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania sa najvyšší súd odkláňa   od   svojej   skoršej   rozhodovacej   činnosti   (IV. ÚS 481/2011,   IV. ÚS 499/2011). Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol dostatok presvedčivých dôvodov na svoj záver, a to najmä v súvislosti s už uvedeným princípom právnej istoty a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nevidí dôvod odchýliť sa od uvedenej   línie   rozhodovacej   činnosti,   navyše,   ak   najvyšší   súd   opakuje   svoje odôvodnenie,   ktoré   bolo   ústavným   súdom   preskúmané   v konaniach   o   týchto   skorších sťažnostiach.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení venoval námietke sťažovateľa týkajúcej sa reštriktívneho výkladu prípustnosti dovolania v tejto časti odôvodnenia:

«Na   základe   uznesenia   občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako   judikát   R   111/1998   uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. augusta   1997   sp. zn.   2 Cdo 5/1997,   v   zmysle   ktorého   „konanie   je   postihnuté   inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal   nepreskúmateľný“.   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   je   názor   zaujatý   v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného 1) (sťažovateľa, pozn.), že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v predmetnej veci k záveru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie   však   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   § 237   písm. f)   OSP.   Právna   kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len)   tzv.   inú   vadu   konania   pritom   vyplýva   aj   z ďalších   rozhodnutí   iných   senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Cdo 249/2008,   3 Cdo 290/2009,   3 Cdo 338/2009).   Právna kvalifikácia   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   súdu   nižšieho   stupňa   ako   dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 3 Cdo 338/2009, 4 MCdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»

Tento   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru, poukazujúc na   judikát   publikovaný   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nemožno v danom prípade považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov   a nezakladá ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   najvyššieho   súdu   svojimi   vlastnými (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012