znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/2011-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti A. M., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 194/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 194/2003   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 194/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania A. M. v sume 441,30 € (slovom štyristoštyridsaťjeden eur a tridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mgr. Š. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania A. M. v sume 441,30 € (slovom štyristoštyridsaťjeden eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   vedený   v Štátnej   pokladnici   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. júna 2010 doručené podanie A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), z obsahu ktorého vyplýva, že sa sťažuje na postup Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o náhradu škody spôsobenej   orgánmi   verejnej   moci   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti   za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov vedenom pod sp. zn. 12 C 194/2003, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľka vystupuje v tomto konaní ako navrhovateľka. Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky na ustanovenie právneho zástupcu a uznesením č. k. IV. ÚS 208/2011-28 z 25. mája 2011 jej ustanovil za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Mgr. Š. B., Ž.

Právny zástupca sťažovateľky doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 22. júna 2011 pôvodnú sťažnosť sťažovateľky a okrem iného v nej uviedol:

«Na Okresný súd Žilina som 07. 11. 2003 podala žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/69 Zb. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I., ktorý moju žalobu   vedie   pod   sp.   zn.   12C/194/2003.   Odporcom   v   predmetnom   spore   je   Slovenská republika zastúpená M.

Podstatou žaloby na okresnom súde je skutočnosť, že mne, ako invalidnej dôchodkyni nezvyšoval štát dôchodok, ako to ustanovuje Zákon č. 46/1991 Zb. v ustanovení § 9, t. j., že dôchodky sa zvýšia, ak sa podľa údajov vykázaných štatistickým úradom zvýšili životné náklady o 10% alebo priemerné mesačné mzdy aspoň o 5%, a to najskôr po uplynutí troch mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Podľa údajov štatistického úradu mi takto mal štát v príslušnom období odo dňa 01. 03. 1991 zvýšiť dôchodok 29 krát, ale v skutočnosti   mi   ho   zvýšil   len   16   krát,   teda   v   13-tich   konkrétnych   prípadoch   štát nepostupoval v súlade so zákonom a bol nečinný a tým mi spôsobil škodu vo výške 260585,- Sk. I napriek skutočnosti, že odporca - Slovenská republiky je v žalobe jednoznačne určený, vyzval ma Okresný súd Bratislava I. (ďalej len okresný súd) uznesením z 29. 07. 2004, aby som správne označila sídlo odporcu. Listom zo dňa 17. 08. 2004 som okresnému súdu oznámila, že odporcom je Slovenská republika so sídlom v Slovenskej republike a zastupuje ho M. so sídlom B. Zároveň som v liste uviedla, že sa vôbec nejedná o nedostatky v mojom podaní, ale že stav považujem za zbytočné prieťahy v konaní zo strany okresného súdu. Keďže ubehlo viac ako 15 mesiacov od uvedenej výzvy a mojej odpovede na ňu, uplatnila som podaním z 28. 10. 2005 návrh na zmenu nárokovanej čiastky, čo predsa okresný súd zobudilo a dňa 18. 11. 2005 zaslal vyjadrenie odporcu s dátumom jeho podania 01. 03. 2005 a súčasne aj uznesenie, ktorým okresný súd pripustil zmenu žalobného petitu. Potom sa okresný súd odmlčal na viac ako dva roky. Až dňa 14. 01. 2008 som obdržala predvolanie   na   prvé   pojednávanie   vo   veci   samej,   a   to   na   deň   06.   02.   2008.   No   už v príslušnom predvolaní označil okresný súd ako odporcu M., teda nie Slovenskú republiku

- štát. Okresný súd neakceptoval moju žiadosť, aby ma zo zdravotných dôvodov vypočul náhradným   spôsobom   na   Okresnom   súde   Žilina   a   následne   pojednával   v   mojej neprítomnosti.   Zamietavý   rozsudok   okresného   súdu   zo dňa   06.   02.   2008,   sp.   zn. 12C/194/2003-48   mi   bol   doručený   dňa   21.   04.   2008   a   v   podstate   s   nasledovným odôvodnením: „O konečnej podobe zákona o zvýšení dôchodkov však rozhodla Národná rada   SR   a   nie   odporca“   a   že   „v   prejednávanej   veci   nemohol   odporca   sám,   či prostredníctvom   do   jeho   pôsobnosti   patriacich   orgánov,   v   rámci   svojej   kompetencie stanoviť   zvýšenie   dôchodkov...“,   teda   okresný   súd   pokračoval   v   svojvoľne   zmenenom, tendenčne   označení   odporcu.   Na   moje   odvolanie   Krajský   súd   v   Bratislave   nariadil pojednávanie na deň 23. 06. 2009 a uznesením 5Co/199/08, ktorý mi bol doručený dňa 10. 07. 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Okresný súd ma až po ôsmich mesiacoch vyzval listom zo dňa 15. 04. 2010, aby som mu predložila dôkazy, ktoré som mu už raz predložila. I napriek tomu som mu ich opätovne predložila listom zo dňa 05. 05. 2010.

Domnievam sa, že okresný súd ma za úlohu moju žalobcu z akýchkoľvek, opäť aj umelo vykonštruovaných dôvodov zamietnuť.

Keďže konanie na okresnom súde trvá viac ako šesť a pol roka, trpím aj pocitom nespravodlivosti a obavami, že sa nedomôžem spravodlivého rozhodnutia vo veci samej a svojho odškodnenia, preto týmto žiadam aj o primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výšku odvodzujem aj od výšky zákonného úroku z omeškania odo dňa podania žaloby, t. j. 17,6% za každý rok omeškania, ktoré za 6 a pol roka činí 9 895,41 €...»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby takto rozhodol:

,,1.   Základné   právo   sťažovateľky   A.   M.   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/194/2003.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12C/194/2003 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke A. M., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 9895,-€. (slovom: deväťtisícosemstodeväťdesiatpäť   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I.   povinný   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B. číslo:... vedený v D. a. s., Ž., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd 7. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a uznesením č. k. IV. ÚS 208/2011-37 ju prijal na ďalšie konanie.

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril v prípise doručenom ústavnému súdu 19. júla 2010, ešte pred jej predbežným prerokovaním. Vo svojom vyjadrení uviedol: „Ide o právnu vec, v ktorej sa účastník konania domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

K priebehu konania (t. j. uvedenie procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ, ktoré boli zistené nahliadnutím do spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 12C 194/2003):

Dňa   07.   11.   2003   bol   Okresnému   súdu   v   Žiline   doručený   návrh   v   právnej   veci navrhovateľa: A. M., proti odporcovi: Slovenská republika – M. a bol zapísaný pod sp. zn. 2Ro 142/2003. Dňa 10. 11. 2003 bola predmetná vec prevedená do oddelenia C a zapísaná pod sp. zn. 2C 269/2003. Dňa 20. 11. 2003 bola predmetná vec postúpená Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 03. 12. 2003 navrhovateľ doručil nesúhlas s postúpením predmetnej veci. Dňa 22. 12. 2003 bola predmetná vec doručená Okresnému súd Bratislava I. a zapísaná pod sp. zn. 12C 194/2003. Dňa 16. 02. 2004 výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 25. 02. 2004 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 22. 03. 2004 bol predmetný spis predložený zákonnému   sudcovi.   Dňa   16. 04.   2004   bol   predmetný   spis   doručený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o vznesenej námietke miestnej príslušnosti. Dňa 27. 04. 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, č. k. 1 Ndc 54/2004-29 rozhodol, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I. Dňa 12. 05. 2004 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 04. 06. 2004 bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   doručené   účastníkom   konania.   Dňa   29.   07.   2004   súd   uznesením,   č.   k.   12C 194/2003-23 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu na začatie konania. Dňa 18. 08. 2004 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 23. 09. 2004 súd uznesením,   č. k. 12C 194/2003-2/8 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k podanému návrhu na začatie konania. Dňa 10. 11. 2004 bol predmetný spis predložený zákonnému sudcovi. Dňa 22. 12. 2004 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 01. 03. 2005 doručené podanie odporcu. Dňa 02. 11. 2005 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 02. 11. 2005 bol predmetný spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi. Dňa 08. 11. 2005 súd uznesením, č. k. 12C 194/2003-38 pripustil zmenu žalobného petitu. Dňa 18. 12. 2007 bol nariadený termín pojednávania na deň 06. február 2008 o 13.00 hod. Dňa 21. 01. 2008 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 06. 02. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa navrhovateľ nezúčastnil zo zdravotných dôvodov   a bolo   vyhlásený   rozsudok,   č.   k.   12C   194/2003-48.   Dňa   28.   04.   2008   bolo doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 09. 06. 2008 súd vyzval odporcu na vyjadrenie k podanému odvolaniu. Dňa 10. 07. 2008 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 19. 08. 2008 bol predmetný spis doručený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 17. 09. 2008 bol nariadený termín pojednávania na deň 23. jún 2009 o 09.40 hod. Dňa 23. 06. 2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vyhlásené   uznesenie,   č.   k.   5Co 199/2008-80,   ktorým   bol   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušený   a   vec   bola vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Dňa   29.   06.   2009   bol   predmetný   spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 30. 06. 2009 bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené účastníkom konania. Dňa 23. 06. 2009 doručené podanie navrhovateľa postúpené Krajským súdom v Bratislave dňa 30. 06. 2009. Dňa 12. 02. 2010 doručené podanie navrhovateľa- pridelenie veci inému sudcovi. Dňa 12. 02. 2010 súd uznesením, č. k. 12C 194/2003-87 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dňa 05. 03. 2010 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o podanej námietke zaujatosti. Dňa 05. 03. 2010 doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu, ktorým bol vyrubený súdny poplatok. Dňa 15. 03. 2010 Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 2NcC 8/2010-92 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava I nie je vylúčená z rozhodovania a prejednávania predmetnej veci. Dňa 29. 03. 2010 Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 2Co 67/2010-63 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa týkajúceho sa súdneho poplatku potvrdil. Dňa 07. 04. 2010 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 13. 04. 2010 boli rozhodnutia odvolacieho súdu doručené účastníkom konania. Dňa

15.   04.   2010   výzva   adresovaná   navrhovateľovi.   Dňa   07.   05.   2010   doručené   podanie navrhovateľa. Dňa 07. 06. 2010 bol nariadený termín pojednávania na deň 22. september 2010 o 13.00 hod.

S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že v období 16. 04. 2004 do 12. 05. 2010 sa predmetný spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu rozhodovania o miestnej príslušnosti, v období od 19. 08. 2008   do   29.   06.   2009,   v   období   od   05.   03.   2010   do   07.   04.   2010   sa   predmetný   spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu rozhodovania o námietke zaujatosti a odvolaní.

Predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za prieťah.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo,   a   to až do   jeho právoplatného   skončenia   a odovzdania predmetnej veci do archívu.“

Okresný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   už   nepovažoval   za   potrebné vyjadriť sa k veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   liste   doručenom   ústavnému   súdu 12. septembra 2011 k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

«Nie je pravdivé tvrdenie Okresného súdu Bratislava I.: „S poukazom na jednotlivé úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím   konštatovať,   že   v   období   16.   04.   2004 do 12. 05.   2010   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky z dôvodu   rozhodovania   o   miestnej   príslušnosti...“,   pretože   z   predmetný   spis   bol z Najvyššieho súdu SR vrátený na Okresný súd Bratislava I. dňa 12. 05. 2004, čo vyplýva z genézy súdneho konania.

Ďalej   namietam   tvrdenie   Okresného   súdu   Bratislava   I.:   „Zároveň   si   dovoľujem oznámiť,   že   sťažovateľka   nepodala   sťažnosť   v   zmysle   zákona   757/2004   Z.   z.   o   súdoch na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12C/194/2003“ a to z týchto dôvodov. Zdôrazňujem, že ja som sa viac krát sťažovala na prieťahy v konaní v súlade s ustanovením §62 Zákona NR SR č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení (ďalej len Zákona   o   súdoch),   ale   moje   sťažnosti   neboli   vybavené   v   súlade   s   §63   a   nasl.   zákona o súdoch. Z dôvodu prieťahov v konaní som podala podanie: „12C/194/03 - uznesenie z 29. 7. 2009“ zo dňa 17. 8. 2004 - príloha č. l (viď spis) na Okresný súd Bratislava I, kde okrem   iného   som   namietala   aj   prieťahy   v   konaní,   ale   nikto   z   uvedeného   súdu   na   ne nereagoval. Obdobne tomu bolo aj v mojom podaní: „12C/194/2003- pridelenie veci inému sudcovi“ zo dňa 06. 02. 2010 - príloha č. 2 (viď spis), kde som taktiež namietala zbytočné prieťahy v konaní, ale nikto na ne neodpovedal.

Listom: Vážený pán predseda okresného súdu“ zo dňa 19. 07. 2010- príloha č. 3 (viď spis)   som   sa   obrátila   na   predsedu   okresného   súdu,   kde   som   okrem   iného   uviedla: „Domnievam sa, že takéto konanie a rozhodovanie je v rozpore aj s čl. 6 medzinárodného dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ktorý hovorí o tom, že konanie musí   byť   spravodlivé,   verejné   a   moja   vec   mala   byť   prejednaná   v   primeranej   lehote. Skutočnosť   je   taká,   že   do   dnešného   dňa   mi   na   môj   list   predseda   okresného   súdu neodpovedal. Možno povedať, že aj z tohto dôvodu som sa opätovne obrátila so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu Okresného súdu Bratislava I, a to listom zo dňa 15. 06. 2011- príloha č. 4 (viď spis).

Mám zato, že Okresný súd Bratislava I. robil prieťahy v konaní tým, že nesprávne a nezákonne rozhodol vo veci nezaplatenia súdneho poplatku uznesením zo dňa 12. 02. 2010, číslo konania 12C/194/2003-87, pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo   dňa   10.   08.   2011,   sp.   zn.   6M   Cdo   2/2011   -   príloha   č.   1   zrušil   uvedené   uznesenie okresného súdu, ale aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 03. 2010, sp. zn. 2 Co/67/2010.

S poukázaním   na   uvedené navrhujem Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby môjmu návrhu vyhovel.»

Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil aj trovy konania za 4 úkony právnej služby v sume 441,30 €, a to všetky urobené v roku 2011, za jeden úkon v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál.

Obaja   účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s tým,   aby   ústavný   súd   konal   bez nariadenia ústneho pojednávania. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil o ústneho pojednávania, lebo prišiel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z vyžiadaného   spisu   sp.   zn.   12   C   194/2003   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka 7. novembra 2003 podala žalobu o náhradu   škody   spôsobenej   jej nesprávnym úradným postupom Okresnému súdu Žilina, ktorý ju zaregistroval pod sp. zn. 2 C 269/2003. Od   20.   novembra   2003,   keď   Okresný   súd   Žilina   vyslovil   svoju   miestnu nepríslušnosť,   až do   12.   mája 2004,   keď   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Ndc   54/2004   rozhodol,   že   miestne   príslušným   je okresný súd, sa riešila len otázka miestnej príslušnosti.

Na   výzvu   okresného   súdu   uznesením   č.   k.   12   C   194/03-23   z 29.   júla   2004 sťažovateľka mala odstrániť nedostatky návrhu, ktoré odstránila 18. augusta 2004. Dňa 22. decembra 2004 doručila sťažovateľka okresného súdu zmenu petitu.Odporca (M.) sa k návrhu sťažovateľky vyjadril 1. marca 2005 tak, že žiadal návrh zamietnuť.

Ďalšiu   zmenu   petitu   navrhla   sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu 2. novembra 2005, ktorú okresný súd uznesením č. k. 12 C 194/03-38 z 8. novembra 2005 pripustil.

Prvé   pojednávanie   bolo   18.   decembra   2007   nariadené   na   6.   február   2008,   keď sťažovateľka ešte predtým (21. januára 2008) doručila okresnému súdu doplnenie žaloby a svoju   neúčasť   na   nariadenom   pojednávaní   ospravedlnila   zo   zdravotných   dôvodov. Pojednávanie 6. februára 2008 sa uskutočnilo bez účasti sťažovateľky. Okresný súd vypočul odporcu a rozsudkom č. k. 12 C 194/2003-48 návrh sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka 28. apríla 2008 odvolala. Odporca sa na výzvu okresného súdu vyjadril k odvolaniu 10. júla 2008.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vec   prejednal   a   napadnutý rozsudok okresného súdu uznesením č. k. 5 Co 199/08-80 z 23. júna 2009 zrušil a vec mu vrátil 29. júna 2009.

Po vrátení veci okresnému súdu sťažovateľka 12. februára 2010 namietala zaujatosť zákonnej sudkyne a aj ďalších sudkýň okresného súdu; okresný súd uložil sťažovateľke uznesením č. k. 12 C 194/03-87 z 12. februára 2010 zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, proti čomu sa sťažovateľka 5. marca 2010 odvolala.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   NcC   8/2010-92   z 15.   marca   2010   rozhodol,   že zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   a uznesením č. k. 2 NcC   8/2010-93   z 29.   marca   2010   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 12. februára 2010.

V poradí   druhé   pojednávanie od začatia   konania (7.   novembra   2003),   ktoré   bolo nariadené   na   22.   september   2010,   sa   neuskutočnilo   z dôvodu,   že   sudkyňa   oznámila skutočnosti,   ktoré   by   mohli   viesť   k jej   zaujatosti   (sťažovateľka   na   ňu   prostredníctvom svojho manžela podala trestné oznámenie).

Krajský súd uznesením č. k. 11 NcC 35/2010-108 z 28. septembra 2010 rozhodol, že zákonná   sudkyňa   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodnutia   vo   veci   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 12 C 194/2003; v nadväznosti na to bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni, na ktorú tiež podala sťažovateľka trestné oznámenie a tiež preto oznámila, že sa cíti byť vo veci zaujatá. Z tohto dôvodu predsedníčka okresného súdu opatrením č. 15 pridelila vec ďalšej, v poradí už tretej zákonnej sudkyni.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory, predmetom   ktorých   je   rozhodovanie   o náhrade   škody   vzniknutej   nesprávnym   úradným postupom   (ešte   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov),   patria   do   bežnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru ústavného   súdu   vec   nie   je   právne   ani   fakticky   zložitá;   na   skutkovú   a právnu   zložitosť nepoukázala ani predsedníčka okresného súdu.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   napadnutého   konania v procesnom postavení žalovanej, ústavný súd zistil, že v určitej miere prispela k predĺženiu jeho trvania, a to využívaním procesných úkonov, na ktoré je oprávnená podľa príslušných právnych predpisov, ktoré objektívne vedú k predĺženiu konania. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľka opakovane upravovala svoj návrh na rozhodnutie (22. decembra 2004, 2. novembra 2005, 21. januára 2008), namietala zaujatosť zákonnej sudkyne   a ďalších   sudcov   okresného   súdu,   podávala   trestné   oznámenia   na   zákonné sudkyne,   v dôsledku   čoho   sa   cítili   vo   veci   zaujaté   a vec   musela   byť   z tohto   dôvodu pridelená novým zákonným sudkyniam. Tieto skutočnosti nemôžu ísť na ťarchu okresného súdu, aj keď prispeli k predĺženiu namietaného konania. Zároveň ich ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní, v súvislosti s čím poukazuje najskôr na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného dohovorom,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Konanie vedené pod sp. zn. 12 C 194/2003 trvá už takmer osem rokov. Od podania návrhu (7. novembra 2003) sa až do 12. mája 2004, t. j. 6 mesiacov rozhodovalo o miestnej príslušnosti   okresného   súdu,   čo   vylučovalo   v samotnej   veci   urobiť   akékoľvek   procesné úkony. Odstraňovanie vád návrhu na začatie konania nemôžu ísť na vrub okresnému súdu. Okresný súd po odstránení vád konania vyzval 23. septembra 2004 odporcu na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľky do 30 dní. Odporca určenú lehotu nedodržal a až po uplynutí šiestich mesiacov doručil (1. marca 2005) okresnému súdu svoje vyjadrenie bez toho, aby okresný súd toto vyjadrenie urgoval a využil svoje procesné oprávnenie k zabezpečeniu dodržania   termínu   predloženia   vyjadrenia   odporcom.   Na   vrub   okresnému   súdu   však nemôžno   pripísať   obdobie,   v ktorom   sa   vysporiadal   so   sťažovateľkou   predloženými návrhmi na zmenu petitu a doplnenie žaloby.

Vo veci sa konali zatiaľ za osem rokov konania len dve pojednávania. V poradí na prvom   z nich   (6.   februára   2008),   ktoré   sa konalo   po   2   rokoch   a 3   mesiacoch   od posledného procesného úkonu okresného súdu (pripustenie zmeny petitu 8. novembra 2005) sa rozhodlo (bez účasti sťažovateľky) po vypočutí odporcu rozsudkom č. k. 12 C 194/2003-48 tak, že okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.

Odvolacie konanie, ktoré sa konalo na základe podaného odvolania sťažovateľky, trvalo až do 23. júna 2009, keď krajský súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto obdobie taktiež nemôže ísť na vrub okresnému súdu. Rovnako   nemôže   ísť   na   vrub   okresnému   súdu   obdobie,   v ktorom   okresný   súd rozhodoval o zaujatosti zákonných sudkýň, jednak na základe vznesenia námietky zaujatosti samotnou sťažovateľkou (12. februára 2010) a jednak v nadväznosti na oznámenie námietok zaujatosti zákonných sudkýň v nadväznosti na podanie trestných oznámení na ne zo strany manžela sťažovateľky, resp. samotnou sťažovateľkou. Týmto rozhodovaním je ovplyvnené (poznačené) obdobie od 12. februára 2010 do 8. novembra 2010, keď vec bola pridelená v poradí už tretej zákonnej sudkyni. Až po rozhodnutí o zaujatosti zákonných sudkýň bol vytvorený priestor pre ďalšie konanie okresného súdu vo veci.

Po   posúdení   doterajšej   osemročnej   dĺžky   konania   ústavný   súd   považuje   za neospravedlnené obdobie nečinnosti obdobie od 8. novembra 2005 do februára 2008, keď okresný   súd   vo   veci   vôbec   nekonal.   Neefektívne   okresný   súd   konal   aj   v prípade,   keď nevyužil svoje procesné oprávnenia na získanie vyjadrenia odporcu k návrhu sťažovateľky na začatie konania v určenej lehote. Za neefektívny postup súdu považuje ústavný súd aj prijaté   rozhodnutie   vo   veci   samej   na   pojednávaní   6.   februára   2008   bez   prítomnosti sťažovateľky,   keď   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   194/2003-48 zo 6. februára 2008 zrušil svojím uznesením č. k. 5 Co 199/08-80 z 23. júna 2009 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie pre nedostatky v dokazovaní o preukázaní vzniku zodpovednosti.

Napriek tomu, že aj sťažovateľka svojimi právnymi úkonmi (zmena petitu, doplnenie žaloby, podanie odvolania, podanie trestných oznámení) prispela k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd nemohol prehliadnuť nečinnosť okresného súdu bez akéhokoľvek zákonného dôvodu v trvaní viac ako dvoch rokov a jeho neefektívnu činnosť, a preto rozhodol, že v konaní   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   194/2003   došlo   k zbytočným   prieťahom, a v nadväznosti na to aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, a preto mu prikázal vzhľadom na to, že namietané konanie nebolo ku dňu meritórneho prerokovania sťažnosti právoplatne skončené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   v napadnutom   konaní   nachádza sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 9 895 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že stav právnej neistoty,   v ktorom   sa   ako   účastníčka   konania   nachádza,   trvá   už   viac   ako   7   rokov   a 7 mesiacov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 194/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Mgr. Š. B.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania za štyri úkony právnej služby v sume 441,30 €. Ústavný súd úhradu priznal v požadovanej sume, pretože neprekračovala sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľovi   právnu zástupkyňu   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právneho   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ   u   nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu (v bode 5 výroku tohto rozhodnutia) povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011