znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 36/2008 z 9. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008 doručená sťažnosť R. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej   len „listina“),   ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 36/2008 z 9. septembra 2008.

Sťažovateľ   svoje   neúplné   podanie   doplnil   22.   januára   2009   o príslušnú   listinnú dokumentáciu (napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2008).

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 116/05 zo 6. marca 2006 oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Uvedený rozsudok okresného súdu bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 45/06   z 27. júna 2006   zrušený   a vec   bola vrátená okresnému   súdu,   aby ju znovu prerokoval a rozhodol.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 116/05 z 21. septembra 2006 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného   zákona   a odsúdený   k trestu   odňatia   slobody   v trvaní   dvanástich   mesiacov. Okresný súd zároveň rozhodol o podmienečnom odložení výkonu jeho trestu na skúšobnú dobu v trvaní dvadsiatich štyroch mesiacov, ktorý bol potvrdený uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 103/2006 zo 7. novembra 2006.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 3 Tdo 29/2007 z 2. apríla 2008 zrušil uznesenie krajského súdu zo 7. novembra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 36/2008 z 9. septembra 2008 zrušil rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   7   T   116/05   z   21.   septembra   2006   v celom   rozsahu.   Uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného   zákona   a odsúdil   ho   k   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   ôsmich   mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní osemnástich mesiacov s tým, že zohľadnil spoluzavinenie poškodeného, ktorý jazdil na bicykli neosvetlený.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu sp. zn 7 T 116/05 z 21. septembra 2006 vychádza z právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 To 45/2006 z 27. júna 2006, podľa ktorého „keďže sťažovateľ nereagoval na prekážku,   ktorú   mu   poškodený   vytvoril,   je   jeho   vina   preukázaná,   pretože   porušil ustanovenia § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „uvedený právny názor vychádzajúci iba z ustanovení zákona,   bez   zohľadnenia   skutočných   príčin   nehody   a najmä   bez   akéhokoľvek   bližšieho odôvodnenia a vysporiadania sa s dôkazmi a s obranou sťažovateľa, je porušením princípu prezumpcie neviny zaručeného Ústavou Slovenskej republiky i Trestným poriadkom. Takýto   postup   súdu,   je   možné   považovať   za   postup,   v ktorom   absentuje   zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Prijatím   právneho   záveru   o   vine   sťažovateľa   iba   s poukázaním   na   ustanovenia zákona č.   315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemných komunikáciách“) by podľa neho znamenalo, „že vodič vozidla je vždy vinný, dokazovanie nie je potrebné“.

V predmetnom konaní nebolo podľa sťažovateľa nijako preukázané, že porušil § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej nemožno od vodiča motorového vozidla vyžadovať, aby pravidelne predvídal okolnosti, ako je porušenie pravidiel cestnej premávky iným účastníkom (napr. R 26/64, R 12/89 a iné). Ďalej   poukázal   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   uplatnenia   princípu obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že vodič sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci dopravy dodržia dopravné predpisy, pokiaľ z konkrétnej situácie nevyplynie obava, že to tak   nebude   (R   43/68,   R   42/88   a iné);   na   rozhodnutie,   podľa   ktorého   o zavinenie z nedbanlivosti môže ísť len vtedy, pokiaľ povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne (R 6/1988).

O priebehu skutkového deja trestného činu sťažovateľ tvrdí, že „kolízii s cyklistom nemohol zabrániť, pretože splýval s vozovkou, nebol osvetlený a nemal funkčné ani zadné odrazové sklíčko a bol to on, kto vyvolal vznik kolíznej situácie.

Znalec   sa   vo   svojom   posudku   na   strane   11   jasne   vyjadril,   že   sťažovateľ   nemal možnosť zabrániť zrážke s neosvetleným cyklistom.“.

Podľa sťažovateľa je pritom celkom zjavné, že cyklista porušil práve tie povinnosti, ktorých dodržanie má priamo zabrániť takým situáciám, aká vznikla aj v tomto prípade [v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 56 ods. 1 zákona o pozemných komunikáciách, § 89 ods. 1 písm. b), c), e) až g) vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 116/1997 Z. z. o podmienkach premávky vozidiel na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov platnej do 28. februára 2005].

Sťažovateľ   porušenie   označených   práv   vidí   v tom,   že „súd   sa   nevysporiadal s obranou sťažovateľa a ani sa ňou nezaoberal.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť.

Prezumpcia   neviny   sleduje   tiež   cieľ   dosiahnuť   istotu,   že   páchateľ   trestný   čin zavinil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„Rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   3   To   36/2008   zo   dňa   9.   9.   2008 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 3 To 36/2008 zo dňa 9. 9. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu v trestnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 36/2008 z 9. septembra 2008 vydaným v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obžalovanému.

Podstatou jeho námietok bola skutočnosť,   že v odvolacom konaní sa krajský súd nevysporiadal s obranou sťažovateľa a ani sa ňou nezaoberal a svoje rozhodnutie v otázke viny a trestu sťažovateľa dostatočne neodôvodnil.

Z obsahu rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 36/2008 z 9. septembra 2008 ústavný súd   zistil,   že   krajský   súd   uznal   obžalovaného   sťažovateľa   za   vinného,   pretože „dňa 01. apríla 2003 v čase o 20.06 hod. ako vodič viedol osobné motorové vozidlo zn. Renault Laguna... na ceste III/06118 medzi obcami Zeleneč a Trnava v smere na Trnavu, kde v km 91,8000   sa   nevenoval   plne   vedeniu   vozidla   a nesledoval   situáciu   v cestnej   premávke a zozadu prednou časťou vozidla narazil do zadného kolesa bicykla vedeného cyklistom J. N.,   ktorý   išiel   v pravom   jazdnom   pruhu   po   tej   istej   ceste   smerom   do   Trnavy,   ktorý následkom nárazu bol odhodený do čelného skla vozidla zn. Renault Laguna a následne na zem vpravo, mimo komunikáciu, pričom pri náraze utrpel smrteľné zranenia, ktorým na mieste podľahol, čím obvinený R. S. porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c) a § 15 ods. 1 zák. NR SR č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák.“.

Z výroku   predmetného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   odsúdil   sťažovateľa k trestu   odňatia   slobody   v trvaní   ôsmich   mesiacov   s podmienečným   odložením   výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní osemnástich mesiacov.

Poškodenú stranu s nárokom na náhradu škody krajský súd odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu konštatoval, že podľa jeho názoru sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa čiastočne stotožnil. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako celku, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

S námietkou   sťažovateľa   súvisiacou   s vykonaným   dokazovaním   sa   krajský   súd v relevantnej časti namietaného rozsudku vysporiadal takto:

„Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   obžalovaný   poprel   zavinenie   na dopravnej nehode. Na svoju obhajobu uviedol, že cyklistu spozoroval v poslednom okamihu, keď už zrážke zabrániť nemohol. Cyklista bol neosvetlený a nemal žiadne červené odrazové sklo. Svedkovia, ktorí vo veci vypovedali, a to T. B. a L. B. v priebehu konania s istotou neuviedli, či bol, alebo nebol bicykel poškodeného osvetlený. Vyjadrili sa len, že podľa nich nebol osvetlený, nakoľko by si to museli všimnúť. Naopak svedok V. N., otec poškodeného, uviedol, že bicykel bol v poriadku a bol osvetlený. Keď poškodený od neho odchádzal, videl zapnuté svetlo na bicykli. Ďalšie vyjadrenia svedkov nepriniesli v tejto otázke jednoznačné vysvetlenie.

Znalec In. P. R., ktorý vo veci vypracovával znalecký posudok a bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, uvádza alternatívy technických príčin vzniku dopravnej nehody. Je   potrebné   uviesť,   že   krajský   súd   sa   vecou   už   viackrát   zaoberal,   pričom   aj s poukazom   na rozhodnutie   NS SR   zo dňa   02.   04.   2008 sp.   zn.   3   Tdo   29/2007 dospel k záveru, že obžalovaný ako vodič motorového vozidla, s ktorým jazdil kritického dňa po ceste   III.   triedy   za   zníženej   viditeľnosti,   mal   počítať   s pohybom   cyklistov   na   vozovke jazdiacich v pravom jazdnom pruhu. Otázku osvetlenia či neosvetlenia bicykla poškodeného súd   vyriešil   v prospech   obžalovaného,   keďže   existovali   dve   proti   sebe   stojace   skupiny dôkazov. Práve pre skutočnosť, že poškodený jazdil s neosvetleným bicyklom, podľa názoru Najvyššieho súdu SR súdy obidvoch inštancií rozhodli na základe nesprávneho právneho posúdenia   skutku.   Obžalovaný   oneskorene   reagoval   na   poškodeného   práve   preto,   že poškodený tiež porušil závažným spôsobom pravidlá cestnej premávky.

Krajský súd preto kvalifikoval konanie obžalovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01. 01. 2006.“

V okolnostiach   prípadu   pri   určení   druhu   a výšky   trestu   sťažovateľa   krajský   súd vychádzal „z ustanovení § 23 a § 31 Tr. zák., pričom prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného   činu   pre   spoločnosť,   na   možnosť   nápravy   a pomery   páchateľa   a uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu   na   skúšobnú   dobu   v trvaní   18   mesiacov.   Uloženie   trestu   zákazu   činnosti nepovažoval vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie v prospech obžalovaného a časový odstup od spáchania skutku za potrebné.“.

Ústavný   súd   v súvislosti   s   citovaným   konštatuje,   že   v rozsudku   krajského   súdu nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   spočívali   v sťažovateľom   namietanom porušení jeho práv v trestnom konaní a v nedostatočnom či nesprávnom vysporiadaní sa krajského   súdu   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu z 21. septembra 2006.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v odvolacom konaní neboli vykonané ďalšie dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I.   ÚS 75/96, II. ÚS   153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení   so   zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

V okolnostiach   prípadu   treba   zdôrazniť,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom zmenil právnu kvalifikáciu skutku v prospech sťažovateľa, uznal čiastočnú dôvodnosť jeho odvolania,   keď   predtým   už   vo   veci   za   účelom   vykonania   a   spoľahlivého   zhodnotenia dôkazov (ako bezpečného základu pre skutkové zistenia a pre záver o vine resp. nevine obžalovaného) pôvodné rozsudky okresného súdu zo 6. marca 2006 a z 21. septembra 2006 zrušil, a vo veci rozhodoval aj najvyšší súd ako súd dovolací, ktorého právne závery (o tom, že sťažovateľ oneskorene reagoval na poškodeného práve preto, že poškodený tiež porušil závažným spôsobom pravidlá cestnej premávky) si krajský súd v plnom rozsahu osvojil. Aj z tohto   dôvodu   mohol   opodstatnene   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   sp.   zn. 3 To 36/2008   z   9.   septembra   2008   konštatovať,   že   zákonom   predpísaným   spôsobom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým sťažovateľ podal odvolanie i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, vrátane preverenia sťažovateľových obhajobných tvrdení.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   ani   z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označeným všeobecným súdom, a teda o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako ani jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy (čl. 8 ods. 2 listiny).

Pokiaľ teda ide o námietky, ktoré sťažovateľ opísal vo svojej sťažnosti ako ťažiskové, a síce porušenie práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu, ústavný súd vzhľadom   na   uvedené   konštatovanie   pripomína,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi bol,   alebo   nebol náležite   zistený skutkový   stav   a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009