znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/08-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sdo 69/2007   a jeho   uznesením   z   27.   novembra   2007,   za   účasti   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 69/2007 a jeho uznesením z 27. novembra 2007 p o r u š e n é   n e b o l i.

2.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia M. K. v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Slovenská republika – Ústavný súd Slovenskej republiky nemá nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni JUDr. Z. M., B., v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)].

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2008 doručená sťažnosť M. K., N. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 69/2007 z 27. novembra 2007.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. 208/08-31 z 3. júla 2008 ustanovil sťažovateľke na základe jej žiadosti právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. Z. M., B. Právna zástupkyňa doplnila sťažnosť sťažovateľky podaniami z 23. a 25. septembra 2008 doručenými ústavnému súdu 25. a 29. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 4. februára 2004   žiadosť   o priznanie   dôchodkovej   dávky   (pomerného   starobného   dôchodku),   ktorú Sociálna   poisťovňa,   ústredie   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“),   rozhodnutím č. 4255021580 z 20. júla 2004 zamietla, pretože sťažovateľka nesplnila podmienky uvedené v § 26 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“).

Podaním zo 4. septembra 2004 sa sťažovateľka domáhala preskúmania uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne pred Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd ako súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 23 Sd 417/2004 z 21. novembra 2005 potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne.

Sťažovateľka podala 20. januára 2006 proti predmetnému rozsudku krajského súdu odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 5 So 14/2006   z   21.   augusta   2007   tak,   že   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu. V poučení uvedeného rozsudku uviedol, že „proti uvedenému rozsudku nie je prípustný riadny   opravný   prostriedok“.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v odvolacom   konaní pred najvyšším   súdom   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, pretože „som   neobdržala   predvolanie   na   pojednávanie,   ani   prípadné   upovedomenie o vyhlásení rozhodnutia, bez pojednávania vo veci“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka podala 3. októbra 2007 dovolanie podľa § 237 písm. f) a podľa § 250s ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), v ktorom uviedla,   že   predmetným   postupom   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   jej   ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením   sp.   zn.   1   Sdo   69/2007   z   27.   novembra   2007   dovolacie   konanie   zastavil s poukázaním na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP. Sťažovateľka považuje uvedené uznesenie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné, pretože podľa jej názoru dovolací súd neuvádza, „prečo nemal právomoc konať“, ani „aký konkrétny nedostatok, ktorý nemožno odstrániť bol ten, ktorý bol podnetom na zastavenie konania“.

V sťažnosti je ďalej uvedené:«Domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   v súlade   s ústavou   a súčasne   v zmysle   čl.   154c   ods.   1   ústavy   majú príslušné   medzinárodné   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách   vrátane Dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiely druhej hlavy   ústavy,   a tým   normujú   rámec,   v ktorom   je   týmito   orgánmi   možné   domáhať   sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“...

Som toho právneho názoru, že Najvyšší súd SR sa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo   69/2007   citovanými   zákonnými   ustanoveniami   neriadil   a aplikoval   ich   v rozpore s Ústavou Slovenskej   republiky ako aj   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná.

K porušeniu mojich ústavných práv došlo najmä tým, že Najvyšší súd SR nekonal v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., podľa ktorého je dovolacím dôvodom odňatie možnosti konať pred súdom. Považujem to za odmietnutie spravodlivosti a práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy SR.

Som toho názoru, že vady konania uvedené v § 237 O. s. p. platia aj pre konanie v správnom súdnictve.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR sa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 69/2007 porušil ústavné práva   sťažovateľky   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   a odmietnutím   spravodlivosti zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 Sdo 69/2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom   jedenstotisíc   slov.   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet advokátky JUDr.   Z.   M.,   B.,   č.   4 000 924 607/3100 vedený v...   vo výške 6 732 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   208/08 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 9. apríla 2009 okrem iného uviedla:

«V danej veci bol na konanie a rozhodnutie o žalobe žalobcu príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyšší súdny orgán sústavy všeobecného súdnictva. Keďže vec patrila do právomoci iného súdu, ako súdu ústavného, nie je daná právomoc Ústavného súdu konať vo veci. Iný právny záver o jeho právomoci by znamenal, že Ústavný súd by konaním   o   ústavnej   sťažnosti   v   skutočnosti   nahradzoval   zrušený   inštitút   sťažnosti   pre porušenie zákona vo veciach, v ktorých všeobecný súd postupuje podľa ustanovení OSP. V konečnom dôsledku by konal ako súd štvrtej inštancie, čo Ústava SR zrejme nesleduje. Takýto   výklad   akceptuje   ako   legitímny   publikácia   „Ústava   Slovenskej   republiky Komentár“   autora   Jána   Drgonca,   vydaného   vo   vydavateľstve   Euréka   v   roku   2004   na str. 662.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky pokladá podnet na podanie ústavnej sťažnosti za nedôvodný a ústavnú sťažnosť za neprípustnú. Navrhuje preto,   aby   ústavný   súd   vyriekol,   že   sťažnosti   nevyhovuje   podľa   §   56   ods.   1   zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   Ústavnom   súde“),   keď   už nevyslovil,   že   je   neprijateľná   a   aby   podnet   uznesením   na   neverejnom   zasadnutí   ako neprípustný odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o Ústavnom súde.

V prípade, ak Ústavný súd podnet neodmietne, Najvyšší súd Slovenskej republiky k jeho obsahu uvádza nasledovné:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd, svojím rozsudkom z 21. augusta 2007, sp. zn. 5 So 14/2006 v súlade so zákonom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 21.   novembra   2005,   č.   k.   23   Sd   417/2004-182,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie odporkyne   z   20.   júla   2004   číslo   425   502   1580   o   zamietnutí   žiadosti   navrhovateľky o predčasný starobný dôchodok, lebo navrhovateľka nezískala pre vznik nároku na túto dávku   potrebnú   dobu   poistenia   (zamestnania).   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 14. septembra 2007.

Nezodpovedá skutočnosti námietka navrhovateľky, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

K jednotlivým dôvodom podnetu M. K. treba uviesť nasledovné: Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe je uplatňované prostredníctvom konkrétnych   práv   občanov,   upravených   v   sociálnych   zákonoch.   Posúdenie   dôvodnosti žiadosti   navrhovateľky   o   priznanie   predčasného   starobného   dôchodku   bolo   predmetom rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Uvedené rozhodnutie zodpovedalo zákonu, o čom svedčí rozsudok Krajského súdu v Nitre z 21. novembra 2005, č. k. 23 Sd 417/2004-182 a rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   21.   augusta   2007,   sp.   zn.   5   So   14/2006. Posudzovanie vecnej správnosti uvedených rozhodnutí patrí do výlučnej právomoci súdu a žiadnemu inému orgánu do právomoci nepatrí.

Pokiaľ navrhovateľka namietala porušenie práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva vyjadriť sa k všetkým dôkazom treba pripomenúť, že v zmysle judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva postačí, aby účastník bola osobne vypočutý na súde prvého   stupňa.   Jeho   osobné   vypočutie   na   odvolacom   súde   nie   je   podmienkou   pre zachovanie práva na verejné prejednanie veci v prítomnosti účastníka.

Navrhovateľka bola riadne predvolaná na pojednávanie na súde prvého stupňa na dni 13. decembra 2004, 10. januára 2005, 7. februára 2005 a 19. septembra 2005, ale ani na jedno z pojednávaní sa navrhovateľka nedostavila a svoju neúčasť neospravedlnila. Skutočnosť,   že svoje   právo   zúčastniť   sa pojednávania nevyužila   neznamená,   že jej   toto právo   bolo   postupom   súdu   odňaté.   Termín   vyhlásenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu 21. augusta 2007 jej bol oznámený na vývesnej tabuli súdu a na internete v súlade s § 156 ods. 3 OSP. Odvolací súd mohol vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania tak, ako mu   to   vyplývalo   z § 250l ods.   2 v spojení s § 250j ods.   3 OSP   v znení,   účinnom   do 15. októbra   2008,   podľa   ktorého   odvolací   súd   rozhoduje   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Skutočnosti, ktoré by mali za následok povinnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní na pojednávaní, však odvolací súd nezistil. Z uvedeného dôvodu preto nebolo potrebné nariadiť na odvolacom súde na rozhodnutie vo veci pojednávanie.

V konaní na súde prvého stupňa bol na pojednávaniach v dňoch 25. apríla 2005, 27. júla 2005, 19. septembra 2005, 17. októbra 2005, 19. septembra 2005, 7. októbra 2005 a 21.   novembra   2005   osobne   prítomný   manžel   navrhovateľky   ako   jej   právny   zástupca (podľa plnej moci zo 7. februára 2005, 24. apríla 2005 24. júla 2005) a navrhovateľka v konaní   predkladala   rozsiahle   písomné   podania,   pričom   mala   možnosť   vyjadriť   sa   ku každému z dôkazov, nachádzajúcich sa v spise.

Jej námietka, že jej postupom súdu bolo porušené právo na spravodlivý proces a že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom preto nezodpovedá skutočnosti. K námietke, že dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia neuvádza, prečo nemá právomoc konať treba uviesť, že súd skúma svoju právomoc skôr, ako začne vo veci konať a jeho právomoc na konanie musí byť v právnom predpise uvedená pozitívne. OSP však neobsahuje   ustanovenie,   podľa   ktorého   by   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mohol vo veciach správneho súdnictva konať ako súd dovolací. Nemusí preto odôvodňovať, prečo jeho právomoc na konanie nie je daná, sám však túto otázku musí vyriešiť správne. Predovšetkým   treba   zdôrazniť,   že   podnet   navrhovateľky   v   časti,   týkajúcej   sa zastavujúceho   uznesenia   dovolacieho   súdu   smeruje   len   proti   jeho   dôvodom.   Neuvádza zákonné ustanovenia, ktorými sa dovolací súd neriadil, a ktoré by mohli mať vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia vo veci samej.

Z   obsahu   podnetu   navrhovateľky   vyplýva,   že   nedostatočne   rozlišuje   medzi ustanoveniami   V.   časti OSP,   upravujúcej   správne súdnictvo a ostatnými   ustanoveniami OSP, pokiaľ upravujú súdnictvo všeobecné, týkajúce sa súkromnoprávnych nárokov. Pri   preskúmaní   neprávoplatného   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   konaní o opravnom   prostriedku   podľa   V.   časti   tretej   hlavy   OSP,   bolo   v   minulosti   prípustné dovolanie   podľa   ustanovení   OSP.   S   účinnosťou   od   1.   júla   2007   však   došlo   k   zmene ustanovení   OSP   tak,   že   vo   veciach   správneho   súdnictva   bolo   dovolanie   ako   inštitút považovaný   za   mimoriadny   opravný   prostriedok   zrušené.   Zanikla   tým   právomoc Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vo veciach správneho súdnictva, teda vo veciach verejného   práva,   pričom   týmto   postupom   nebolo   dotknuté   právo   účastníka   na   prístup k najvyššej   súdnej   inštancii,   lebo   o   odvolaniach   v   správnom   súdnictve   je   príslušný rozhodovať Najvyšší súd ako najvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike.

Z dôvodu, že v konaní išlo o konanie o opravnom prostriedku proti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci (Sociálnej poisťovne) o ktorom súd musí konať podľa V. časti tretej hlavy OSP, boli práva navrhovateľky dostatočne rešpektované tým, že súd konal a rozhodoval v dvojstupňovom konaní,   pričom o odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Rozhodujúca je pritom skutočnosť, že predmetom konania správneho orgánu bola vec   sociálneho   poistenia,   a   to   rozhodnutie   o   predčasnom   starobnom   dôchodku navrhovateľky, o ktorom musela v správnom konaní rozhodovať odporkyňa v jednom stupni a   jej   konanie   sa   neskončilo   právoplatným   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Takéto rozhodnutie súd preskúmava podľa ustanovení V. časti tretej hlavy OSP, ktoré neumožňuje Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   aby   konal   ako   súd   dovolací,   lebo   vo   veciach správneho súdnictva takýmto súdom nie je.

Vo veciach všeobecného správneho súdnictva preto podporné používanie ustanovení OSP o dovolaní neprichádza do úvahy. Opačný názor by navyše ešte znamenal, že by sa v slovenskom   právnom   poriadku   v   rozpore   s   článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane základných práv a slobôd nezabezpečovala rýchla a účinná ochrana práv účastníkov, ak riadne opravné prostriedky v správnom konaní a správnom súdnom konaní sú dva (z toho jeden v správnom konaní a jeden v správnom súdnom konaní), čo zabezpečuje rozhodovanie o nároku na troch na sebe vzájomne oddelených úrovniach.

Procesným postupom súdu preto nedošlo k porušeniu zákona a k ujme na procesných právach účastníkov, ako to tvrdí vo svojom podnete právna zástupkyňa navrhovateľky. Postupom   a   rozhodnutím   vo   veci   nedošlo   k   porušeniu   zákona,   ani   k   porušeniu ústavných práv navrhovateľky.

Z   historického   exkurzu   právnej   úpravy   správneho   súdnictva   po   jeho   obnovení zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok možno uviesť, že v roku 1992 došlo k doplneniu súkromnoprávneho súdneho procesného poriadku o piatu časť Občianskeho súdneho poriadku pod názvom „Správne súdnictvo“. Táto zmena mala za následok, že OSP obsahuje dva samostatné, aj svojimi princípmi oddelené procesné predpisy pre súdne konanie, a to OSP ako procesnú normu súkromného práva a V. časť OSP, ktorá je samostatnou procesnou normou práva verejného pre správne súdne konanie. V tejto V. časti OSP zákonodarca upravil inštitút dovolania iba vo veciach dôchodkového zabezpečenia (§ 250s ods. 2 OSP).

Na základe novely Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 273/2007 Z. z.) došlo od 1. júla 2007 k vypusteniu inštitútu dovolania aj vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tak   prestal   byť   v   oblasti   správneho   súdnictva súdom dovolacím.

Námietku,   že   by   nepripustením   dovolania   došlo   k   odopretiu   možnosti   prieskumu nových skutkových zistení Najvyšším súdom Slovenskej republiky nemožno zohľadniť. S ohľadom na právnu úpravu správneho súdnictva v Občianskom súdnom poriadku treba   uviesť,   že   je   potrebné   rozlišovať   na   jednej   strane   medzi   rozhodovaním   súdov v občianskoprávnych   a   obchodných   veciach   a   na   druhej   strane   vo   veciach   správneho súdnictva. Pokiaľ v prvých dvoch oblastiach konanie začína na základe návrhu (žaloby) na súde, súdnemu konaniu v oblasti správneho súdnictva predchádza administratívne konanie (a to spravidla dvojstupňové).

Podľa § 244 ods. 10 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postup orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. l OSP).

Správny   súd   zásadne   preskúmava   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupu   správnych orgánov, ktoré majú verejnoprávny charakter.

Na rozdiel od súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a obchodných veciach pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Správny súd však vykonáva dokazovanie iba výnimočne najmä s cieľom verifikovať už vykonané dôkazy v správnom konaní.

V predmetnej veci na základe podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu posudzoval   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   zákonnosť   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj zákonnosť rozhodnutia a postupu odporkyne, ako aj prvostupňového správneho orgánu. To znamená,   že   bol   zachovaný   princíp   dvojinštančnosti   súdneho   konania   zodpovedajúci právnej úprave správneho súdnictva v zmysle platného zákona.

Dokonca ani v konaniach o posúdenie zákonnosti rozhodnutí o uložení sankcie, t. j. vec   spadajúcu   pod   režim   ustanovenia   §   250i   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku dovolanie ako procesný inštitút správneho súdnictva neexistuje, lebo akýkoľvek opravný prostriedok proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu neprichádza do úvahy, lebo v § 246c tretia veta Občianskeho súdneho poriadku je uvedené, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Opravným prostriedkom je aj dovolanie, preto proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu ako súd odvolacieho neprichádza do úvahy. Ak podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa,   potom   je   dovolacie   konanie   vylúčené   aj v každej veci, v ktorej rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací.

Tak, ako už bolo uvedené, po novele OSP zákonom č. 273/2007 Z. z. účinnej od 1. júla 2007 inštitút dovolania nie je možné aplikovať v správnom súdnictve ani vo veciach dôchodkového zabezpečenia. To znamená, že najvyšší súd prestal byť vo veciach správneho súdnictva dovolacím súdom.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok (bod 25 - § 246c, body 31 a 31k k § 250 ods. 1 a 2) vyplýva, že cieľom zmien bolo upustiť od doterajšej diferencie v úprave opravných prostriedkov vo veciach dôchodkových   a   vo   veciach   iného   druhu.   V   konečnom   dôsledku   táto   právna   úprava odstránila inštitút dovolania v správnom súdnictve...

Sťažnosť   navrhovateľky   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (I.   ÚS   35/98,   II.   ÚS   81/01).   V prípade   sťažovateľky   podľa   názoru ústavného   súdu   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   všeobecným   súdom   majúce   za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z príslušných spisov najvyššieho súdu a krajského súdu zistil obdobné skutočnosti, ako uviedla predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu. V predmetnej veci   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   23   Sd   417/2004   z   21.   novembra   2005   potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 425 502 1580 z 20. júla 2004, ktorým bola sťažovateľke zamietnutá   žiadosť   o pomerný   starobný   dôchodok   podľa   §   26   zákona   o sociálnom zabezpečení   v spojení   s   §   259   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení neskorších predpisov z dôvodu nesplnenia podmienky potrebnej doby zamestnania, ktorá je 20 rokov, keď celková preukázaná doba zamestnania u sťažovateľky bola 17 rokov a 286 dní.

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 So 14/2006 21. augusta 2007 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp. zn. 1   Sdo   69/2007   z   27.   novembra   2007   tak,   že   dovolacie   konanie   vo   veci   zastavil s odôvodnením, že nemá právomoc konať vo veci samej.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej označených základných práv, je to, že dovolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 237   písm.   f)   OSP   o prípustnosti   dovolania   v predmetnej   právnej   veci.   Preto   došlo k zastaveniu konania o dovolaní proti rozsudku odvolacieho najvyššieho súdu napriek tomu, že podľa sťažovateľky postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu jej bola odňatá reálna a efektívna   možnosť   konať   pred   súdom.   Odvolací   súd   totiž   rozhodol   v neprítomnosti sťažovateľky,   keďže   pojednávanie   odvolacím   súdom   nebolo   nariadené.   Sťažovateľka namietala, že jej nebolo umožnené byť prítomnou na vykonávanom dokazovaní a vyjadriť sa v jej veci.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn. 1 Sdo 69/2007 a jeho uznesením z 27. novembra 2007 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší   súd   oprel   svoje   uznesenie   sp.   zn.   1   Sdo   69/2007   z   27.   novembra   2007,   je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o zastavení dovolacieho konania takto:„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prejednal   dovolanie   a dospel   k záveru,   že konanie o ňom treba zastaviť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To platí aj vo veciach správneho súdnictva. Podľa § 159 ods. 3 OSP len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. V konaní v horeuvedenej veci sa odporkyňa domáhala preskúmania právoplatného rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v dôchodkovej   veci   v konaní,   právoplatne   skončenej 14. septembra 2007, hoci konanie o takomto dovolaní do právomoci súdu nepatrí a Najvyšší súd ako súd dovolací už nemá právomoc o ňom konať.

Najvyšší súd preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v označenej dôchodkovej veci je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek   tomu   vyčerpávajúcim   spôsobom   a presvedčivo.   V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolacie konanie v uvedenej právnej veci zastaviť.

V danom prípade bolo nesporné, že všeobecné súdy (krajský súd aj najvyšší súd) pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch   proti rozhodnutiu správneho orgánu – Sociálnej poisťovne, postupovali v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti zákona, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa   §   250s   ods.   1   OSP   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   potvrdí   rozhodnutie správneho   orgánu,   je   prípustné   odvolanie.  ...   Obnova   konania,   dovolanie   a mimoriadne dovolanie   nie   sú   prípustné.   Na   základe   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku   (zákon č. 273/2007 Z. z.) došlo s účinnosťou od 1. júla 2007 k vypusteniu inštitútu dovolania aj vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   a   zohľadňujúc   právne   názory   vyjadrené v prípise predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu doručeného mu 9. apríla 2009 poukázal aj na právny názor vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého „niet žiadnych   právnych   pochýb o skutočnosti,   že   dovolanie   je   v správnom   súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09).

Sumarizujúc   svoje   závery   ústavný   súd   k dosiaľ   uvedenému   ešte   dodáva,   že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú   čistotu   a jednotnosť   rozhodovania   v súdnych   konaniach,   ktorých   podstatou   je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca   nepovažoval   za   rozumné   a účelné,   aby   kontrola   verejnej   správy   bola   ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť   zjednocované   prostredníctvom   dovolania,   pretože   druhostupňové   rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce,   že   správne   a civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Zastavenie dovolacieho   konania   z dôvodu   neprípustnosti   dovolania   vo   veci   sťažovateľky   nemožno preto považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 69/2007 a jeho uznesením z 27. novembra 2007 porušené neboli.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľke   bola   ustanovená   právna   zástupkyňa, ústavný súd bol povinný rozhodnúť aj o úhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním sťažovateľky advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   223,46   €   [(6   732   Sk)   vypočítanou   zo základu priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk, vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2008], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. dvakrát po 105,42 € (3 176 Sk) a dvakrát po 6,31 € (190 Sk) za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky v lehote stanovenej v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu, pričom vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, bolo potrebné vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 3) tiež deklarovať, že Slovenská republika (ústavný súd) nemá nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnej zástupkyni sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009