znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/05-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. októbra 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho o sťažnosti   Mgr. L. T.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   V. D., B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. L. T. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 52/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. L. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr.   L. T. trovy konania v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej zástupkyne advokátky JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 208/05 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. L. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2143/05 doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„... na základe   Vašej   žiadosti   o vyjadrenie sa k   vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti Mgr. Ľ.   T.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 14 C 52/97 Vám oznamujem nasledovné:

- nejedná sa o skutkovo a právne zložitý spor

- v prílohe zasielam chronológiu úkonov v konaní

- neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p.

- podľa názoru súdu sťažovateľka nespôsobila prieťahy v konaní

- vo veci boli zistené prieťahy spôsobené súdom

- zistené prieťahy považujem za zbytočné

- neboli zistené iné okolnosti majúce vplyv na prieťahy v konaní (...)“

Z prílohy vyplýva nasledovná chronológia úkonov okresného súdu:

„1, 2.   5.   1996   -   žaloba   vo   veci   úhrady   odmeny   za   sprostredkovaný   obchod vo výške 30 300,- Sk

2, 9. 5. 1996 - platobný rozkaz

3, 25. 6. 1996 - odpor proti platobnému rozkazu

4, 21. 10. 1996 pojednávanie - len odročené

5, 12. 2. 1997 pojednávanie - len odročené

6, 7. 5. 1997 pojednávanie

7, 13. 5. 1997 - doplňujúce vyjadrenie odporcu

8, 11. 6. 1997 - pojednávanie - len odročené

9, 12. 9. 1997 - pojednávanie - len odročené

10, 31. 10. 1997 - pojednávanie

11, 5.11. 1997 podanie - právna zást. navrhovateľky navrhla vypočuť 3 svedkov 12, 10. 12. 1997 pojednávanie

13, 25. 3. 1998 pojednávanie

14, 13. 5. 1998 pojednávanie - len odročené

15, 18. 9. 1998 pojednávanie - len odročené

16, 13. 10. 1998 - vyjadrenie pr. zástupcu navrhovateľky

17, 2. 12. 1998 - pojednávanie

18, 14. 12. 1998 - podanie právneho zástupcu odporcu - predloženie dokladov o úhrade.

19, 22. 1. 1999 - pojednávanie

20, 25. 1. 1999 - podanie - zmena označenia navrhovateľky

21, 14. 4. 1999 - pojednávanie - len odročenie

22, 7. 6. 1999 - podanie pr. zástupcu odporcu - vyjadrenie

23, 17. 1. 2001 - pojednávanie

24, 28. 3. 2001 - pojednávanie - len odročenie

25, 8. 6. 2001 - pojednávanie - len odročenie

26, 9. 11. 2001 - pojednávanie - len odročenie

27, 6. 2. 2002 - pojednávanie + vyhlásenie rozsudku

28, 28. 3. 2002 - odvolanie odporcu proti rozsudku

30, 31. 10. 2002 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie

31, 8. 11. 2002 - zaplatenie súdneho poplatku v kolkových známkach

32, 5. 4. 2004 - predkladačka na Krajský súd

33, 30. 9. 2004 - pojednávanie na Krajskom súde + vyhlásenie uznesenia 34, 7. 9. 2005 - pojednávanie na OS

37, 14. 9. 2005 - podanie pr. zást. odporcu - návrh na výsluch svedkov.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   v stanovenej   lehote   k vyjadreniu   predsedu okresného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   v   posudzovanom   prípade je predmetom konania nárok na zaplatenie odmeny za vykonanie prác. Zo spisu okresného súdu zatiaľ nevyplýva, na základe akého právneho titulu si sťažovateľka uplatňuje svoj nárok, čo uviedol aj odvolací súd v rozhodnutí z 30. septembra 2004. Prípadná skutková alebo   právna   zložitosť   veci   nemohla   mať   v tomto   prípade   vplyv   na vznik   zbytočných prieťahov   a   v   spojitosti   s   tým   aj   na   možné   porušenie   základného   práva   sťažovateľky. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že nejde o skutkovo a právne zložitý spor.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky ako účastníka konania ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka čiastočne prispela k vzniku zbytočných prieťahov v konaní tým, že sa viackrát nezúčastnila nariadených pojednávaní (12. septembra 1997, 25. marca 1998, 18. septembra 1998, 28. marca 2001 a 19. novembra 2001), ako aj jej právna zástupkyňa (11. júna 1997, 28. marca a 19. novembra 2001), v dôsledku čoho musel okresný súd tieto pojednávania   odročovať.   Aj   keď   v   niektorých   prípadoch   neúčasť   na   pojednávaní ospravedlnili, ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľka a jej právna zástupkyňa sa svojím správaním podieľali na doterajšej dĺžke tohto konania.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   došlo   v   konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu je poznačené v podstatnej miere nečinnosťou, na ktorú ústavný súd nezistil žiaden procesne významný dôvod (prekážku postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP), a že v určitom období bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu účinku.

Ústavný   súd   zistil,   že   k prieťahom   došlo   pre   nečinnosť   okresného   súdu   bez akejkoľvek   zákonnej   prekážky   v   období   od   14. apríla 1999,   keď   okresný   súd   odročil pojednávanie   na   neurčito,   do   9. novembra 2000,   keď   určil   termín   pojednávania na 17. január 2000 (nečinnosť takmer 19 mesiacov), od 28. marca 2002, keď žalovaný podal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, do 5. apríla 2004, keď okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu (nečinnosť spolu 24 mesiacov), a od 21. októbra 2004, keď mu bol vrátený   spis   odvolacím   súdom,   do   27. júna 2005,   keď   určil   termín   pojednávania na 7. september 2005   (nečinnosť   8   mesiacov).   Zbytočné   prieťahy   v   konaní   priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Hoci okresný súd v inom období konal, celkovo určil až 19 termínov pojednávaní a vo   veci   i   rozhodol,   v   konaní   však   nerešpektoval   zásadu   hospodárnosti   konania,   jeho konanie bolo málo efektívne a minulo sa svojmu účinku. Jeho rozsudok z februára 2002 bol odvolacím súdom z dôvodu nepreskúmateľnosti a nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci zrušený. Stav právnej neistoty účastníkov nebol do dnešného dňa odstránený.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba viac ako 9 rokov. Okresný súd počas tejto doby konania nedokázal organizovať procesný postup plynulo a efektívne tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania so žiadosťou o rozhodnutie. Táto dĺžka konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Vychádzajúc   z   týchto   skutkových   poznatkov   dospel   ústavný   súd   k   názoru, že doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn. 14 C 52/97,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000 Sk.   Okrem   iného   uviedla: „Dĺžka   súdneho   konania spôsobila u mňa právnu neistotu, pretože po skončení sporu nikto nezaručuje, či od odporcu dlžnú finančnú čiastku vymôžem (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na doterajšiu   dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 14 C 52/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, povahu veci, resp. predmet   sporu   (peňažné   plnenie   v   sume   30 000 Sk   s   prísl.)   a   podiel   sťažovateľky na zbytočných   prieťahoch   uvedený   pri   hodnotení   podľa   kritéria   správania   sťažovateľky v časti II bode 2 tohto nálezu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D.

Ústavný súd priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľke sumu 5 302 Sk   (slovom   päťtisíc   tristodva   slovenských   korún)   z dôvodu   jej   vzniknutých   trov právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony právnej služby   (prípravu   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   každý   v hodnote 2 501 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15 008 Sk),   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005