znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15. decembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval   prijatú   sťažnosť   Róberta   Fašunga,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. K.,   B.,   vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 128/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Róberta Fašunga na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 128/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 128/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Róbertovi   Fašungovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Róbertovi Fašungovi trovy konania   vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. A. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2004 doručená sťažnosť Róberta Fašunga (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 128/96.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 208/04-9   z   30. júna 2004   prijal   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 18. novembra 2004 doručenom ústavnému súdu 23. novembra 2004 o. i. uviedol:

„Vec   žalobcu:   Róberta   Fašunga   proti   žalovanému:   Sociálne   centrum pre poskytovanie   služieb   sociálnej   starostlivosti   o   neplatnosť   okamžitého   zrušenia pracovného   pomeru   evidovaná   pod   sp.   zn.:   10 C 128/96   napadla   na   tunajší   súd   dňa 6. 6. 1996. Napadla do súdneho oddelenia Mgr. M. Z. Z organizačných dôvodov bola vec pridelená   Mgr.   M.   D.,   ktorý   prvý   úkon   učinil   dňa   20. 5. 1998   a   ktorý   úkon   spočíval v doručovaní   žaloby   na   vyjadrenie   protistrane.   Žalovaný   sa   vyjadril   k   žalobe   dňa 30. 6. 1998. Dňa 27. 4. 1999 súd vo veci učinil druhý úkon ktorý smeroval k odstráneniu vád návrhu. Žalobca reagoval dňa 9. 6. 1999. Dňa 24. 1. 2000 vytýčil termín pojednávania 14. 2. 2000.   Pojednávanie   zo   dňa   14. 2. 2000   bolo   odročené   na 6. 3. 2000   z   dôvodu doplnenia   dokazovania   výsluchom   svedka,   založenie   zriaďovacej   listiny   a   vyžiadanie si priestupkového spisu, nakoľko dôvodom okamžitého zrušenia pracovného pomeru bol fyzický   útok   žalobcu   na   vedúcu   žalovaného.   Priestupkový   spis   bol   tunajšiemu   súdu doručený   dňa   24. 2. 2000.   Pojednávanie   dňa   6. 3. 2000   -   bolo   odročené   na neurčito z dôvodu neprítomnosti žalobcu ale i svedka. V roku 2000 došlo ku zmene osoby sudcu, kedy vec prevzala JUDr. B. P., ktorá prvý úkon učinila dňa 19. 2. 2004, ktorým vyzývala účastníkov konania k doplneniu dokazovania. Ďalší úkon sudkyňa učinila dňa 14. 5. 2004 zdokladovaniu právneho nástupníctva u žalovaného.

Predmetom konania je žaloba žalovaného o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného   pomeru,   ktorého   dôsledkom   malo   byť   fyzické   napadnutie   nadriadeného. K okamžitému   zrušeniu   pracovného   pomeru   predchádzalo   zamietnutie   žiadosti o rozviazanie   pracovného   pomeru   dohodou.   Žalobca   netrvá   na   opätovnom   zamestnaní u žalovaného, čo vyplýva i z jeho podaní obsiahnutých v spise. Z vyššie uvedeného prehľadu úkonov vo veci je zrejmé, že v období od nápadu veci po prvý úkon sudcu Mgr. M. D. (20. 5. 1998) a od posledného pojednávania (6. 3. 2000) do prvého úkonu sudkyne JUDr. P. (19. 5. 2004)   je   patrná   nečinnosť   tunajšieho   súdu.   Oba   prípady   nečinnosti   sú   spojené so zmenou osoby sudcu vybavujúceho vec. Ku zmene osoby sudcu v oboch prípadoch malo za   následok   prerozdelenie   celého   súdneho   oddelenia   odchádzajúceho   sudcu,   čo   má za následok,   že   sudca   kategorizuje   naliehavosť   jednotlivých   spisov   a   ich   zaradenie do poradia prejednávaných vecí. Uvedené vyplýva i z vyjadrenia sudkyne, ktoré ku svojmu stanovisku prikladám.

Vzhľadom na uvedené nemôžem preto nečinnosť súdu hodnotiť ako zbytočný prieťah vo veci, hoci prieťahom ako takým v konkrétnej veci je.“

Rovnaké procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil   aj   ústavný   súd   z predloženého   spisu   okresného   súdu   a   z   vyjadrení   účastníkov. Ústavný súd   okrem   toho   zistil,   že   okresný   súd   22. apríla 1999   (nie   27. apríla 1999, ako je uvedené   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu)   a   19. februára 2004   vyzval sťažovateľa na odstránenie vád podania a doplnenie žalobného petitu o špecifikáciu výšky náhrady mzdy, na čo reagoval sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 7. júna 1999 (nie 9. júna   1999,   ako   je   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu)   a   podaním zo 7. apríla 2004 odpovedal na výzvu okresného súdu zo 14. februára 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 128/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 10 C 128/96   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 128/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je nárok   sťažovateľa   na   určenie neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a   na   zaplatenie   náhrady   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. V týchto sporoch sa používala právna úprava prijatá v Zákonníku práce v znení platnom   v relevantnom čase,   v zákone č. 1/1992 Zb. o mzde,   odmene   za   pracovnú   pohotovosť   a   o   priemernom   zárobku   v   znení   neskorších predpisov a vo vykonávacích predpisoch upravujúcich poskytovanie mzdy. Keďže žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd konštatoval,   že   vec   nemožno   posúdiť   ako právne   a skutkovo   zložitú.   Na   zložitosť   veci nepoukazoval ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania. Z obsahu spisu,   ako   aj   z   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   síce   vyplýva,   že aj   on   sa   svojím správaním čiastočne podieľal na vzniku prieťahov v predmetnom konaní, keď požadoval mzdové nároky, ktoré presne nevyčíslil, a keď ani jeho podanie doručené okresnému súdu (7. júna 1999)   neobsahovalo   požadované   podklady   a   náležitosti   pre   rozhodnutie o mzdových   nárokoch.   Ústavný   súd   však   konštatuje,   že   v danom   prípade   nejde o významnejšie skutočnosti, ktoré by ovplyvnili celkovú dĺžku konania. Postup účastníka pri   uplatňovaní   vedľajšieho   nároku   nezbavuje   okresný   súd   zodpovednosti   za   zbytočné prieťahy   v   konaní   a   ústavný   súd   pripomína,   že   meritom   veci   (určením   platnosti či neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru) sa okresný súd takmer nezaoberal a jeho konanie nesmerovalo k právoplatnému rozhodnutiu veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho, aby mu   v postupe   bránila   zákonná   prekážka   podľa   § 107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku v týchto obdobiach:

- od 6. júna 1996, keď bol žalobný návrh doručený okresnému súdu, do 20. mája 1998, keď   okresný   súd   zaslal   žalobu   na   vyjadrenie   žalovanému   (nečinnosť   takmer 24 mesiacov),

- od 30. júna 1998, keď žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie, do 22. apríla 1999, keď vyzval sťažovateľa, aby odstránil nedostatky svojho podania (nečinnosť takmer 10 mesiacov),

- od   7. júna 1999,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   listinné   doklady, do 24. januára 2000, keď určil termín pojednávania na 14. február 2000 (nečinnosť viac ako sedem mesiacov),

- od   6. marca 2000,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu neprítomnosti   sťažovateľa   a   svedka,   do   19. februára 2004,   keď   vyzval   účastníkov na doplnenie dokazovania (nečinnosť takmer 48 mesiacov),

- od   7. apríla 2004,   keď   mu   právna   zástupkyňa sťažovateľa   doručila   doplnenie   petitu žalobného návrhu, do zaslania spisu ústavnému súdu   23. novembra 2004 (nečinnosť viac ako 7 mesiacov).

Navyše,   ústavný   súd   konštatuje,   že   činnosť   okresného   súdu   bola   aj   neefektívna a nesústredená, čoho dôkazom je skutočnosť, že taký jednoduchý úkon, akým je doručenie žalobného   návrhu,   vykonal   až   20. augusta 1998,   teda   po   uplynutí   takmer   dvoch   rokov od podania   žaloby,   a výzvu   na   odstránenie   nedostatkov   podania   vypracoval až 27. apríla 1999. Taktiež výzvu na predloženie mzdového listu sťažovateľa okresný súd vypracoval až vo februári 2004, t. j. takmer po ôsmich rokoch od podania žaloby. Ďalej okresný súd 6. marca 2000 odročil pojednávanie na neurčito za účelom predvolania svedka, ktorého však do dnešného dňa nevypočul, a od tohto dátumu iba vyžiadal od právneho nástupcu žalovaného listinné dôkazy a opätovne vyzval sťažovateľa na doplnenie petitu žaloby   (február   2004).   Okresný   súd   vykonal   počas   ôsmich   rokov   od   podania žalobného návrhu relevantné dokazovanie len na jednom pojednávaní (14. februára 2000), keď vypočul účastníkov konania.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto súvislosti neprimerané zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   obranu   okresného   súdu spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí,   zmenách   zákonných   sudcov a nedostatočnom personálnom obsadení, v dôsledku čoho nie je možné vo všetkých veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, ústavný súd v tomto smere neakceptoval.

S poukazom na uvedené okolnosti a na vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 128/96 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní okresného súdu sp. zn. 10 C 128/96, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   jeho   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil okrem iného tým, že „v dôsledku prieťahov   v konaní   utrpel   sťažovateľ   nemajetkovú   ujmu,   akou   je   utrpenie   a   hlboká frustrácia z neistoty, vyvolanej neúmerne dlhou dobou riešenia sporu (...), čím bola úplne narušená   dôvera   sťažovateľa   v súdnictvo   pôsobiace   na   území   Slovenskej   republiky a v účinnú právnu ochranu“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa riešia jeho nároky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a na vyplatenie náhrady mzdy, viac ako 8 rokov. Vzhľadom na zistenú dobu prieťahov a nečinnosť okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom advokátkou JUDr. A. K. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristodštyridsaťdva slovenských korún) z dôvodu trov jeho   zastúpenia.   Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   úhradu   za dva   úkony   právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon   právnej   služby   priznal   vo   výške   4 534 Sk   (základom   pre výpočet   výšky   náhrady za úkon   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk podľa § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004