znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 208/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., bytom M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom mesta Martin neumožnením mu výkonu funkcie hlavného kontrolóra mesta Martin, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2003 doručená sťažnosť Ing. P. K., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom mesta Martin neumožnením mu výkonu funkcie hlavného kontrolóra mesta Martin.

Sťažovateľ   uvádza,   že   bol   zvolený   za   poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta Martin (ďalej len „MZ Martin“) a funkciu poslanca vykonával do 7. decembra 2002. Dňa 20.   februára   2003   sa   konalo   zasadnutie   MZ   Martin,   kde   bol   predložený   návrh   zvoliť sťažovateľa za hlavného kontrolóra. Vo voľbách bol sťažovateľ väčšinou hlasov poslancov zvolený za hlavného kontrolóra. Ďalej uvádza: «Uznesenie mestského zastupiteľstva Martin č. 27/03 znie tak, že „MZ v Martine zvolilo do funkcie hlavného kontrolóra MZ sťažovateľa s účinnosťou   od   1.   4.   2003.“   (...)   Primátor   mesta   Martin   (ďalej   len   „primátor“) pozastavuje uznesenie MZ Martin č. 27/03 v zmysle zákona č. 369/90 Zb. v platnom znení, ust.   §   13   ods. 6   v znení   neskorších   predpisov   z dôvodu,   že   sa   domnieva,   že   predmetné uznesenie je pre mesto zjavne nevýhodné. (...) Primátor mesta Martin prerokoval uznesenie MZ Martin č. 27/03 zo dňa 20. 2. 2003 v Mestskej rade dňa 3. 3. 2003. (...) Dňa 10. 4. 2003 sa konalo zasadnutie MZ Martin, ktoré svojím uznesením č. 39/03 nepotvrdilo uznesenie č. 27/03 zo dňa 20. 2. 2003 3/5 väčšinou hlasov všetkých poslancov MZ. (...) Sťažovateľ listom oznámil primátorovi, že svoje zvolenie do funkcie hlavného kontrolóra považuje za platné a že   dňom   1.   apríla   2003   sa   ujme   výkonu   funkcie   hlavného   kontrolóra.   (...)   Následne sťažovateľ osobne a i písomne od primátora obdržal podanie, že jeho zvolenie do funkcie nebolo   zastupiteľstvom   potvrdené,   že   odmieta   podpísanie   pracovnej   zmluvy   so sťažovateľom,   následkom   čoho   nebolo   a ani   doposiaľ   mu   nie   je   umožnené   vykonávať funkciu hlavného kontrolóra».

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   žiada   ústavný   súd,   aby v predmetnej veci rozhodol týmto nálezom:

„Mesto Martin porušilo u Ing. P. K. základné práva zaručené v čl. 12 v spojení s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd prikazuje Mestu Martin umožniť Ing. P. K. výkon funkcie Hlavného kontrolóra mesta Martin a prikazuje uzatvoriť pracovnoprávny vzťah s Ing. P. K. na miesto Hlavného kontrolóra mesta Martin. Súčasne mu priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, slovom päťdesiattisíc slovenských korún, ktoré je mu Mesto Martin povinné vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva Ing. P. K. náhradu trov konania, ktoré mu je Mesto Martin povinné vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje nasledovne: «Nejedná   sa   o osobu   verejne   neznámu   a verejne   nečinnú.   (...)   Záležitosť „absencie   hlavného   kontrolóra“   bola   medializovaná   nielen   v tlači,   ale   i v ostatných médiách (vysielanie mesta Martin, TA 3). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako i vzhľadom na to, že sa sťažovateľ nachádza dlhodobo v právnej neistote, ktorá vplýva na jeho psychiku a ovplyvňuje život jeho ako aj osôb jemu blízkych, považuje za adekvátne okolnostiam   žiadať   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v zmysle   §   56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v platnom znení vo výške 50.000 Sk slovenských korún.»

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ústavy   je,   že   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Zákonnou podmienkou prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Uznesenie   č.   39/03   MZ   Martin,   ktorým   sa   nepotvrdilo   uznesenie   č.   27/03 z 20. februára 2000 (zvolenie sťažovateľa do funkcie hlavného kontrolóra) a ktorým sa mali porušiť práva sťažovateľa, bolo prijaté 10. apríla 2003.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň prijatia uznesenia (10. apríl 2003), ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 17. septembra 2003, je možné konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto   po predbežnom prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 20. februára 2003 MZ Martin zvolený do funkcie hlavného kontrolóra s účinnosťou od 1. apríla 2003. Primátor mesta pozastavil výkon citovaného uznesenia podľa § 13 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov z dôvodu, že uznesenie je pre mesto zjavne   nevýhodné.   Uznesenie   prerokoval   v mestskej   rade   3.   marca   2003.   MZ Martin 10. apríla   2003   nepotvrdilo   uznesenie   o zvolení   sťažovateľa   za   hlavného   kontrolóra z 20. februára 2003.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „OSP“) „V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,   rodinných,   družstevných,   ako   aj   z obchodných   vzťahov   (včítane podnikateľských   a hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa preto zaoberal aj otázkou,   či   účinnú   ochranu   základného   práva,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti namietal, neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkoch nápravy,   ktoré   je   možné   súčasne   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   ochrany namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   (čl.   127   ods.   1   i. f.   ústavy   v spojení   s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ak   sťažovateľ   tvrdí,   že   bol   MZ   Martin   platne   zvolený   za   hlavného   kontrolóra a postup primátora mesta, ktorým mu bol znemožnený výkon tejto funkcie, je v rozpore so zákonom, bol oprávnený, ale aj povinný vzhľadom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy)   využiť   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv poskytuje. Takým právnym prostriedkom je podľa názoru ústavného súdu a konštantnej súdnej   praxe   aj   žaloba   o   vyhlásenie   vôle   (§   161   ods.   3   OSP „Právoplatné   rozsudky ukladajúce   vyhlásenie   vôle   nahradzujú   toto   vyhlásenie“), ktorou   by   mohol   dosiahnuť vydanie rozsudku nahradzujúceho vyhlásenie vôle mesta Martin a jej štatutárneho orgánu o uzavretí pracovnej zmluvy na základe platnej voľby za hlavného kontrolóra, prípadne aj žaloba, ktorou by sa domáhal výkonu funkcie hlavného kontrolóra.

Nevyužitie týchto právnych možností ochrany základného práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Sťažovateľ v tomto prípade nemá na výber, na ktorý orgán právnej ochrany sa obráti. Preto ústavný súd sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní aj pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2003