znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/2014-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Patince, Lipová 233,   Patince,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Olgou   Szabó,   Ulica   J.   Fučíka   213, Patince, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho rozsudkom z 21. februára   2013   a   tiež   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Patince o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233, Patince (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Olgou Szabó, Ulica J. Fučíka 213, Patince, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   Co   310/2012,   8   Co   72/2013   a   jeho rozsudkom   z 21.   februára 2013   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   krajského súdu“)   a tiež postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že J. H., E. H., Š. M. a J. G. (ďalej len „žalobcovia“), podali 29. novembra 2004 okresnému súdu žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade a Slovenskej republike, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, ako žalovanej v 2. rade na tom skutkovom základe,   že „ich   nadobudli   ich   právni   predchodcovia   výmerom   č...   zo   dňa   5.   5.   1948 Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Bratislave. Prídelcami vyplývajúc z tohto poverenia boli P. K. a manž. M. K. Vlastnícke právo nebolo na ich meno prevedené príslušnou Správou katastra, ktorá tento zápis odmietla vykonať, nakoľko listina nebola spôsobilá na zápis. Napriek tomu ich zdedili po svojich právnych predchodcoch... Hodnota sporu   bola   určená   znaleckým   posudkom   č.   60/2005...   na   sumu   8.252.940,15   Sk   t.   j. 273.947,47 Eur.“.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 120/2004 z 25. júna 2009 tak, že   určil,   že   žalobcovia   sú „podielovými   spoluvlastníkmi   novovytvorených   nehnuteľností ležiacich v k. ú. P. vytvorených geometrickým plánom vyhotoveným IVTER s. r. o., č. geom. plánu...   z dňa   17.   02.   2006“ (predmetné   nehnuteľnosti   sú   špecifikované   vo   výroku označeného rozsudku, pozn.).

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 8 Co 257/2009, 8 Co 258/2009 zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „prvý rozsudok krajského súdu“) odvolaním napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   žalobcov   zamietol. Sťažovateľka   v sťažnosti   tiež   uvádza,   že „Podaním   zo   dňa   18.   2.   2010   došlým   súdu 23. 2. 2010   do   konania...   vstúpil   Krajský   prokurátor   v Nitre,   ktorý   sa   na   odvolacom pojednávaní žiadal zamietnutie podanej žaloby.“. Proti označenému rozsudku krajského súdu   podali   žalobcovia   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo 47/2011   z 18.   septembra   2012   tak,   že   zrušil   dovolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu zo 16. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal právnymi názormi vyjadrenými v odôvodnení označeného uznesenia.

Krajský   súd   v   poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   310/2012,   8   Co   72/2013 z 21. februára   2013   rozsudok   okresného   súdu   z   25.   júna   2009   v   merite   veci   potvrdil (druhým výrokom zrušil uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 120/2004 z 5. augusta 2009 o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pozn.).

Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že «k   potvrdeniu   prvostupňového   rozhodnutia druhostupňovým súdom v rámci odvolacieho konania došlo len z dôvodu, že odvolací súd „musel“ podľa § 243 d ods. 1 vety druhej OSP rešpektovať právny názor dovolacieho súdu», pričom v nadväznosti na to poukazuje «na zistené fakty Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho v rámci jeho prvého rozsudku zo dňa 16. 12. 2010 a to nasledovné:

- pre nadobudnutie vlastníctva rozhodnutím alebo verejnou listinou vydaným (nou) príslušným   k   tomu   orgánom   štátnej   moci   a   správy   sa   vyžaduje   (okrem   právomoci príslušného   orgánu)   jednoznačnosť   a   určitosť   rozhodnutia   -   listiny   bez   omylov (nesprávností),

- v roku 1948 v pozemkovej knihe katastrálne územie K. K. malo 792 poz. vložiek s najvyšším označením č. 2199,

-   v   roku   1959   novovytvorené   katastrálne   územie   P.   sa   vytvorilo   odčlenením   od katastrálneho územia M.,

- v roku 1948 bola v pozemkovej knihe zapísaná len pozemnoknižná parcela č. v poz. vložke č. kat. úz. M. so zápisom Konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. SNR voči „Királyi Kincstár“   a   vlastníctvo   Československého   štátu   operatívnej   správy   Štátneho   majetku, národný podnik Bajč k nej bolo v celosti zapísané (s výmazom konfiškácie) na základe Prídelovej   listiny   z   15.   3.   1955   a   Čd   (konania)   145/1955   povolením   Ľudového   súdu v Hurbanove 4. 4. 1955,

- Výmer o vlastníctve pôdy z 5. 5. 1948 právnym predchodcom navrhovateľov pridelil do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. území K. K. a tieto nehnuteľnosti ako nehnuteľnosti   v   kat.   území   K.   K.   (nie   M.   resp.   P.)   boli   ako   dedičstvo   v   prospech navrhovateľov po ich právnych predchodcoch prejednané v rokoch 1994 a 2003, a to ako neidentické (bez zidentifikovania),

-   vlastníctvo k veciam,   ku ktorým   patrilo   právo   hospodárenia štátnym podnikom rozpočtovým   a   príspevkovým   organizáciám   a   ku   ktorým   prešla   zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na obec, prechádzajú (v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 a 7) do vlastníctva obce z majetku Slovenskej republiky už účinnosťou (dňa 1. 5. 1991) zákona č. 138/1991 Zb. a prechod vlastníctva zo zákona sa v katastri nehnuteľností zapisuje len záznamom (nie vkladom) vlastníctva,

- parc. č. 4247 z poz. vložky 1281 kat. územia M. bola ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 zb. rozdelená a začlenená do kat. územie P. (i Termálneho kúpaliska P.),

- vlastníctvo odporcov k predmetným nehnuteľnostiam bolo v katastri nehnuteľností zapísané len záznamom (v roku 1997 na odporcu v rade 1/ a v roku 2002 u odporcu v rade 2/ ich nadobudnutia vlastníctva na základe nadobudnutia vlastníctva zo zákona (u odporcu v rade 1/) resp. konfiškácie a zápisu prídelu - pôvodného vlastníctva (u odporcu v rade 2/), pričom   vlastníctvo   právnych   predchodcov   navrhovateľov   nebolo   nikdy   v   evidencii nehnuteľností (pozemkovej knihe a katastri nehnuteľností) zapísané na navrhovateľov boli v roku 1994 na základe zápisu dedičských rozhodnutí založené tzv. „hluché“ LV č. a a kat. úz. P., ktoré LV samo osebe nie sú preukaznou verejnou listinou,

-   v   roku   1948   sa   pre   nadobudnutie   vlastníctva   všeobecne   vyžadoval   vklad (intabulácia) v pozemkovej knihe (príslušnej poz. vložke),

- po vydaní výmeru o vlastníctve pôdy právni predchodcovia navrhovateľov parc. č. z poz. vložky kat. územia M. č. (ani sčasti) neužívali (a v držbe nemali) viac ako 10 rokov (v tomto smere nič netvrdili a pred súdom prvého stupňa ohľadom rokov 1948 - 1955 ani nedokazovali), predovšetkým po vzniku JRD a po roku 1955 (Prídele),

-   minimálne   od   roku   1955   -   zápisu   prídelu   a   svojej   osoby   vlastníka   s   parcelou č. z poz.   vložky   kat.   úz.   M.   vlastnícky   v   plnom   rozsahu   disponoval   a   nakladal Československý štát ktorý ju zlučoval a rozdeľoval a vyňal i z poľnohospodárskeho pôdneho fondu (spracoval),

- po 1. 4. 1983 /novelizácii Občianskeho zákonníka.../ bolo v zmysle ust. § 135a upravené u pozemkov v držbe občanov, vydržanie samotným štátom /s výnimkou v ods. 3/ ako   primárne   -   jediné   možné   a   po   1.   1.   1992   mohol   štát   nadobúdať   vlastníctvo vydržaním /§ 134/ i k pozemkom v jeho držbe, a to bez osobitnej /odlišnej/ úpravy náležitostí /v §§ 129 a 130/ a to rovnako k 1. 1. 1992,

- navrhovatelia napriek poučeniu podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. v konaní pred súdom prvého stupňa Konečný prídelový plán /s doložkou schválenia/ nepredložili /a dôkaz jeho zabezpečením nenavrhli / nie bez svojej viny...,

- konanie vo veci sa začalo 29. 11. 2004 a do toho navrhovateľ v rade 4/ vstúpil /opätovne/   21.   11.   2006,   pričom   odporca   v   rade   2/   /SR/   bol   účastníkom   označený   až 18. 10. 2006,

-   úprava   právnych   vzťahov   v   Občianskom   zákonníku   je   všeobecná   a   pred   jeho aplikáciou   má   prednosť   úprava   právnych   /konkrétnych/   vzťahov   podľa   osobitných predpisov,   teda   že   úprava   konkrétnych   vzťahov   a   nárokov   reštitučného   charakteru upravených v osobitnej právnej úprave vylučuje aplikáciu úpravy všeobecnej,

- že predpisy reštitučného charakteru vydané po roku 1990 upravujú ako reštitučný titul i navrátenie vlastníctva k veciam odňatým štátom bez právneho dôvodu,

-   predložený   geometrický   plán   nebol   vypracovaný   na   identifikáciu   vo   výmere označenej parcely č. a to osobou znalca zapísanou v zozname znalcov, pričom súd prvého stupňa sa k jeho akceptácii bližšie nevyjadril, súd   prvého   stupňa   bližšie   neuviedol,   ako   posúdil   držbu   -   nakladanie   odporcov s predmetom   konania   od   rokov   1991,   resp.   1955   /prečo   bola   pre   navrhovateľov   -   ich predchodcov z hľadiska možnej straty vlastníctva bezvýznamná/,

- navrhovatelia žalujú priamo určenie svojho /spolu/ vlastníckeho práva a to priamo k novovytvoreným parceliam /bez označenia parcely pridelenej a prededenej/,

-   právomoc   ONV   rozhodovať   o   prídele   bola   v   roku   1955   daná   za   podmienok vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb.,

- Výmer o vlastníctve bolo možné vydať pred určením a zaplatením prídelovej ceny.». V nadväznosti na citované sťažovateľka namieta, že „na tieto fakty síce odvolací súd poukázal   aj   vo   svojom   druhom   rozsudku   vydaného   na   základe   zrušenia   jeho   prvého rozsudku   dovolacím   súdom,   avšak   ich   už   tak   ako   vo   svojom   prvom   rozhodnutí   právne neanalyzoval a nerozvádzal v rámci podrobnejšieho výkladu,   čo robí dané rozhodnutie nepreskúmateľným“.

Podstata   sťažovateľkiných   námietok,   ktorými   odôvodňuje   neprípustný   zásah   do svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým rozsudkom   okresného   súdu,   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   spočíva   v   tom,   že   v jej   veci   konajúce   súdy   (okresný   súd a krajský súd) vychádzajú z právnych názorov dovolacieho súdu, ktorý

- nesprávne a zmätočne interpretoval § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), tvrdiac, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel,   aby   spôsobili   zánik   vlastníckeho   práva   oprávnených   osôb,   ale   aby   im   uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva a preto, ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,   resp.   finančnej náhrady domáhala   žalobou   opierajúcou sa o   všeobecné predpisy občianskeho práva...“,

-   nesprávne   posúdil „Výmer   o   vlastníctve   pôdy   z   5.   mája   1948   pre   právnych predchodcov   žalobcov“,   pričom   sa   nevysporiadal   s   právnym   názorom   krajského   súdu vyjadreným v jeho prvom rozsudku o chybnom označení katastrálneho územia, na ktorom sa mala nachádzať sporná parcela (K. K. namiesto M., pozn.), vo Výmere o vlastníctve pôdy   z   5.   mája   1948   pre   právnych   predchodcov   žalobcov,   ako   aj   v dedičských rozhodnutiach, na základe ktorých vlastnícke právo k sporným pozemkom mali nadobudnúť žalobcovia, ako odstrániteľnú chybu v písaní nespôsobujúcu neurčitosť týchto listín,

- sa nevysporiadal s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozsudku, že „predložený geometrický plán nebol vypracovaný na identifikáciu vo výmere označenej parcely č. a to osobou znalca zapísaných v zozname znalcov/...“,

-   sa   nevysporiadal   s   otázkou   vydržania   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam.

V   súvislosti   s vydržaním   sťažovateľka   tvrdí,   že „samotnou   účinnosťou   zákona č. 138/1991 Zb., bez ohľadu na delimitačné protokoly a následný záznam zmeny vlastníctva v katastri nehnuteľností, došlo zo zákona k prechodu vlastníctva na odporcu v rade 1/ t. j. sťažovateľa k tým častiam parcely č. 4247, resp. 4247/2, ktoré boli ku dňu účinnosti zákona vlastnícky evidované na Československý štát, v správe Okresnej správy cestovného ruchu Komárno. Minimálne od tej doby sťažovateľ s danými pozemkami nakladal v dobrej viere ako so svojimi vlastnými nikým a nerušene a mal ich pokojne vo svojej držbe až do podania žalobného návrhu v roku 2004.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v predmetnom súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam   došlo   k   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy.   V súvislosti   s týmto konštatovaním sťažovateľka poukazuje na to, že „Okresný súd Komárno Uznesením sp. zn. 12 C 120/2004-145 zo dňa 17. marca 2006 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakazuje žalovanému v rade 1/ až do právoplatnosti rozsudku vo veci 12 C 120/2004 akýmkoľvek spôsobom   nakladať   s   nehnuteľnosťami,   tieto   scudziť   a   to   k   nehnuteľnostiam   vedeným Katastrálnym úradom v Nitre, Správa katastra K. na LV č... Proti vydanému uzneseniu... žalovaný v rade 1/ podal odvolanie... Krajský súd v Nitre Uznesenie... potvrdil Uznesením č. 9 Co 119/2006-170 zo dňa 31. 5. 2006...“.

Podľa   sťažovateľky „vydaním   predbežného   opatrenia (sťažovateľka   v   petite sťažnosti označené rozhodnutie o predbežnom opatrení ale nenamieta, pozn.) sa výrazným spôsobom zasiahlo do jeho ústavných práv ako aj ústavných práv vlastníkov nadstavieb a vlastníkov,   v   počte   16,   ktorí   od   obce   odkúpili   v   roku   2003   pozemky,   ale   nemohli so stavebnými prácami začať práve z uvedeného dôvodu“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   tiež namieta,   že v   označenom   súdnom   konaní došlo   aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „... vynesenie rozsudku na prvom stupni trvalo Okresnému súdu Komárno viac ako 2 roky a 5 mesiacov... Odvolací súd... nariadil súdne pojednávanie na deň 25. 11. 2010. Od podania odvolania žalovaného v   rade   1/   uplynulo   viac   než   16   mesiacov...   Najvyššiemu   súdu   taktiež   trvalo   v   čase   od podania   dovolania   žalobcami   až   po   rozhodnutie   viac   ako   jeden   a   pol   roka...“.   Súdne konanie,   ktoré   trvalo   enormne   dlhú   dobu,   viac ako   8   rokov,   sťažovateľka   považuje za „neakceptovateľné a nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2 a zároveň zakladá aj porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1“.

Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 31. októbra 2013, v ktorom uviedla, že «v   uvedenej   právnej   veci   vyšli   najavo   nové   skutočnosti,   ktoré   neboli   známe   ani v prvostupňovom, ani v odvolacom, ani v dovolacom konaní navrhovateľov...

Právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S. sa v roku 1952 vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.

O   tom   svedčí   „Zápisnica   napísaná   dňa   10.   IX.   1952   na   MNV   v M.   vo   veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. uč a spol. v kat. území v M..“

Účastníkmi   tejto   zápisnice   boli   medzi   ostatnými   aj   právni   predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/ P. K. a manželka M. S.».

Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovateľka poukazuje na nasledovné „rozhodné skutočnosti:

1. Zo zápisnice napísanej dňa 10. IX. 1952 na MNV v M. jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. spol. v kat. území M.,

2.   z predmetnej   zápisnice   ďalej   vyplýva,   že právni predchodcovia   navrhovateľov v rade 1/ až v rade 4/ K. P. a manž. M. S. mali pridelenú ornú pôdu vo výmere 12,58 ha a užívali ju po dobu 6 rokov za užívací poplatok za ha ročne 300 Kčs, čo spolu činilo 22.644 Kčs,

3. Zápisnica napísaná dňa 5. 11. 1957 na miestnom národnom výbore v obci M. vo veci prevádzania revízie a zúčtovania konfiškátov s prídelcami rol a stavebných pozemkov svedčí o veľmi významnej a podstatnej skutočnosti, že právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/ v poradí 1 K. P. vstúpili do JRD bez pôdy, nakoľko prídelcom v kat. území M. v osade P. pozemky prebrali štátne majetky B.

Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva,   že právni   predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až v rade 4/ sa vzdali prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku, vzdaním sa prídelov sa stala pôda majetkom štátu, preto bola Prídelovou listinou zo dňa 15. 3. 1955 predelená štátnemu majetku B.“.

Podľa názoru sťažovateľky „právni predchodcovia navrhovateľov v rade 1/ až 4/... nemohli vlastníctvo nadobudnúť ani vydržaním, nakoľko podľa cit. ustanovenia zápisnice napísanej dňa 10. IX. 1952 mali v držbe predelené pozemky v trvaní iba 6 rokov a za tieto pozemky by mali platiť nájomné – čo podľa zápisnice neurobili do dňa jej spísania. Tvrdím, že s týmito skutočnosťami sa nezaoberal prvostupňový ani odvolací súd, ani dovolací súd, čo spôsobilo neúplné zistenie skutkového stavu danej veci. Práve preto súdne rozhodnutia vynesené pred všetkými súdnymi inštanciami, pred všeobecnými súdmi ako aj na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   nezodpovedajú   garanciám   spravodlivého, nezávislého   a   nestranného   súdnictva,   čím   boli   porušené   ústavné   práva   podľa   Ústavy Slovenskej republiky čl. 46 ods.1, čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti (vrátane argumentácie obsiahnutej v jej doplnení) sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„moje   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   môjho   práva   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky,

moje právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky,

moje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky

porušené bolo a zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. č. 12 C 120/2004-316 zo dňa 25. 6. 2009 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. č. 8 Co/310/2012-536, 8 Co/72/2013 zo dňa 21. 2. 2013... a Uznesenie Najvyššieho súdu č. 5 Cdo 47/2011 zo dňa 18. 9. 2012 zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľka tiež žiada „o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Eur...“ z dôvodu, že „viac ako 8 rokov som bol v právnej neistote, či podľa rozhodnutia súdu mi prislúcha resp. neprislúcha vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam...“, ako aj o úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho rozsudkom z 25. júna 2009, postupom krajského súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co 310/2012,   8   Co 72/2013 a jeho rozsudkom z 21. februára   2013,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit   (I. ÚS   316/09,   I.   ÚS   98/2011,   II.   ÚS   103/08,   II.   ÚS   154/09,   III.   ÚS   235/05, IV. ÚS 174/2011).   Namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   obsiahnuté v   texte sťažnosti v znení   jej   doplnenia   posudzoval   preto   ústavný   súd   iba   ako   súčasť   argumentácie sťažovateľky.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013,   ako aj postupom   najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, krajského súdu   a najvyššieho súdu   v označených   konaniach ústavný súd považuje v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou za potrebné zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   sťažnosť   zohráva   významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu takéhoto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v čase, keď namietané   porušenie   tohto   základného   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne   neopodstatnenú   (napr.   II.   ÚS   55/02).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 120/2004   z   25.   júna   2009   o   určení   vlastníckeho   práva   k   novovytvoreným nehnuteľnostiam v katastrálnom území Patince v prospech žalobcov bol potvrdený v poradí druhým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 z 21. februára 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júna 2013. Najvyšší súd o dovolaní žalobcov proti v poradí   prvému   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   257/2009,   8   Co   258/2009 zo 16. decembra 2010 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh žalobcov zamietol, rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 47/2011 z 18. septembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2012.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti (10. júla 2013) okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd v namietaných konaniach už nemohli porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže všetky už boli právoplatne skončené. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 47/2011 a jeho uznesením z 18. septembra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 47/2011 z 18.   septembra   2012   nadobudlo   právoplatnosť   16.   októbra   2012,   pričom   sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu až 10. júla 2013. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 120/2004 a jeho   rozsudkom   z   25.   júna   2009 v spojení   s   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 a jeho rozsudkom z 21. februára 2013

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že v posudzovanej   právnej   veci   o   určenie   vlastníckeho   práva   k sporným   nehnuteľnostiam sťažovateľka 8. júla 2013 doručila generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna   prokuratúra“)   prípisom   sp.   zn.   VI/1 Pz   655/13   z   31.   októbra   2013   podnet sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   odložila   ako   nedôvodný.   Následne sťažovateľka   8.   novembra   2013   doručila   generálnej   prokuratúre   doplnenie   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania, ktoré obsahovalo aj „zápisnicu napísanú dňa 10. 09. 1952 na Miestnom národnom výbore v M. vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaného majetku A. úč. spol. v kat. území v M.“. Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. VI/1 Pz 655/13 z 29. novembra 2013 sťažovateľke oznámila, že „generálny prokurátor môže na základe podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   podľa   §   243e   Občianskeho   súdneho   poriadku   prešetrovať   právoplatné rozhodnutie   súdu,   ako   aj   postup,   ktorý   právoplatnému   rozhodnutiu   predchádzal. Predmetom šetrenia môže byť len k veci sa vzťahujúci súdny spis, ktorý mal konajúci súd k dispozícii ešte pred vydaním rozhodnutia. Na dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli súčasťou súdneho spisu a boli predložené mimo tohto súdneho konania nie je možné prihliadať. Z uvedeného dôvodu zotrvávam na predchádzajúcom stanovisku z 31. októbra 2013 sp. zn. VI/1 Pz 655/13-6.“.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľka 16. decembra 2013 podala okresnému   súdu   návrh   na   obnovu   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 12 C 120/2004, v ktorom uplatnila argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou v doplnení tejto sťažnosti z 31. októbra 2013 adresovanej ústavnému súdu. V návrhu na povolenie   obnovy   konania   sa   sťažovateľka   súčasne   domáha   povolenia   odkladu vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu   z   25.   júna   2009,   a to   až   do   právoplatnosti skončenia obnovy konania. Ústavný súd zistil, že konanie o povolenie obnovy konania je vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C   238/2013,   pričom   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti okresný súd o ňom ešte nerozhodol.

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľka podala aj návrh na obnovu konania   právoplatne   skončeného   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   120/2004 z 25. júna 2009 v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 310/2012, 8 Co 72/2013 z 21. februára 2013, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   základných   práv   alebo   slobôd poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   Iná   interpretácia   by   v danej   veci   mala   za následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne   preskúmavali   tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním návrhu na obnovu konania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci ma1i súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (okresný súd ako prvostupňový súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci okresného súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   okresného   súdu o poslednom právnom prostriedku nápravy, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej   činnosti   uplatňuje   právny   názor,   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (v posudzovanom prípade návrhu na obnovu konania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po právoplatnom rozhodnutí o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku, t.   j.   v danej   veci   o návrhu   sťažovateľky   na   obnovu   konania   (m.   m.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o mimoriadnom opravnom prostriedku (v posudzovanej veci o návrhu sťažovateľky na povolenie obnovy konania, pozn.) bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd zdôrazňuje, že ak by sa v súčasnom štádiu konania o veci sťažovateľky vecne zaoberal jej sťažnosťou pred rozhodnutím okresného súdu o jej návrhu na povolenie obnovy   označeného   konania,   mohol   by   neprípustne   zasiahnuť   do   rozhodovania všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa zásady ratio temporis ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014