znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   apríla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. A.,   Kanada,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   E.   Ž.,   K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č. k.   12 C/271/04-487   z 1.   apríla   2011 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č. k.   18 Co/74/2011-512   zo   7.   decembra   2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená   sťažnosť   M. A.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 12 C/271/04-487   z   1.   apríla   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   prvostupňový   rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol potvrdený ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. 12 C/271/04- 487 z 1. apríla 2011,   mala byť sťažovateľka zbavená práva   získať spoluvlastnícky   podiel   k pozemkom po svojom nebohom otcovi v rámci dedičského konania.

Sťažovateľka uviedla, že napadnutým prvostupňovým rozsudkom bola zamietnutá jej žaloba   o určenie   predmetu   dedičstva   po   tom,   čo   okresný   súd   dospel   k záveru,   že nepreukázala,   že   jej   otec „J.   B.   je   tým   istým   J.   B.,   ktorý   je   zapísaný   ako   väčšinový spoluvlastník   (podiel   9764/10740)   predmetných   pozemkov   v liste   vlastníctva   na   správe katastra“.

Podľa   sťažovateľky „O nespravodlivom   procese,   a to   konkrétne   v otázke objektívneho hodnotenia dôkazov svedčia jednak dôkazy samotné a jednak skutočnosť, že 1. rozsudok OS Prešov (z 2. 7. 2007) vyhovel mojej žalobe a pokladal za nespornú totožnosť môjho   otca   s osobou   zapísanou   ako   spoluvlastník.   Svoj   názor   zmenil   po   zrušujúcom rozsudku KS v Prešove (z 25. 5. 2009) s odôvodnením, že je viazaný názorom odvolacieho súdu.“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd „hodnotil dôkazy neobjektívne a účelovo preto, že na predmetných pozemkoch sú vybudované rodinné domy aj tretích osôb, ktoré si pozemky zakúpili od žalovaných   v 5.   a 6.   rade,   t. j.   tých,   ktorí si   nechali k pozemkom   podvodne notárky osvedčiť vydržanie vlastníctva, pozemky rozparcelovali na stavebné a rozpredali“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že jej otec sa v roku 1946 vysťahoval s manželkou a ňou ako   jedinou   dcérou   do   Kanady.   O jeho   spoluvlastnícky   podiel   k pozemkom,   ktoré   sa vytvorili z pôvodnej pozemnoknižnej parcely a boli evidované na LV č..., „sa rozpútal boj v rodine jeho sestry po novembri v r. 1989“. Na preukázanie skutočnosti, že jej otec bol spoluvlastníkom   sporných   pozemkov,   sťažovateľka   poukazuje   na   viaceré   dôkazy,   ktoré v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   predložila,   pričom   podrobne   vysvetľuje,   za   akých okolností   došlo   k spísaniu   osvedčenia   o   ich   vydržaní   žalovanou v 1.   rade a žalovanými v 5. a 6. rade.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   opisuje   priebeh   konania   pred   všeobecnými   súdmi s tým, že «Prvým rozsudkom z 2. 7. 2007, č. k. 12 C 271/2004, OS Prešov vyhovel mojej žalobe a určil, že tam uvedené pozemky, nachádzajúce sa v kat. území N., ktoré sa vytvorili z pôvodnej parcely č. 832/1, patria do dedičstva po mojom nebohom otcovi.

Odvolací súd, KS v Prešove, najprv zvolal pojednávanie vo veci a pre neprítomnosť F. H. ho odročil (jeho pobyt nepoznala ani manželka). Následne bez pojednávania KS v Prešove uznesením z 25. 5. 2009, č. k. 1 Co/173/07 rozsudok OS Prešov zrušil a vrátil na nové konanie. Ako hlavný dôvod uviedol, že sa nestotožňuje s názorom OS Prešov, lebo som síce dokázala, že J. B. je môj otec, ale nedokázala som, že ide o toho J. B., ktorý je uvedený vo výpise z pozemkovej knihy, keďže v PK nie je uvedený dátum narodenia J. B. (Čo je známy stav v pozemkových knihách.)

Týmto   právnym   názorom   bez   bližšieho   odôvodnenia   znegoval   všetky   písomné tvrdenia samotných príslušníkov rodiny i uznania účastníkov a názor pokladal OS Prešov za záväzný.

OS Prešov vykonal v novom konaní ďalšie dôkazy na moje návrhy:

- Správa kat. Prešov oznámila súdu, že u nej sa nenachádza kúpna zmluva pod č. čd. 2125 zo dňa 9. júla 1920 (na základe ktorej v tento deň podľa výpisu z pozemkovej knihy nadobudli po jednej polovici nehnuteľnosti J. B. a jeho sestra M. G. rod. B. (poznámka: súd neskôr v novom rozsudku konštatoval, že ide o jeho sestru),

- Ministerstvo vnútra SR, štátny archív v Prešove, oznámilo listom z 10. 3. 2010, že v období   rokov   1896 - 1906   sa   vo   F.   narodil   iba   jeden   človek   s   menom   J.   B.,   a   to 15. 9. 1905, a ďalej že jeho otec (po preklade do slovenčiny) sa volá J. B. a matka je M. rodená V. Okrem toho pre úplnosť predložilo MV SR aj výpis z matriky z r. 1900, kde sa nachádza osoba s čiastočnou zhodou mena, a to „J. B. K.“. Je to síce iné meno, ale súdu poslúžilo na pochybnosti, hoci nik z účastníkov takú osobu nepozná.

- Bol vypočutý svedok M. V., znalý rodinných pomerov a ten uviedol, že v r. 1964 bol môj otec J. B. v P. a vo F. (rodnej obci), rozprával mu, že bol vo F. a že má tam ešte pozemky, ktoré zobral štát.

Tieto ďalšie dôkazy v spojení s tými, ktoré už v súdnom spise boli, a to aj vzhľadom na prvý, vyhovujúci rozsudok OS Prešov, poukazovali bez akejkoľvek pochybnosti na to, že môj nebohý otec je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a patria teda do dedičstva. Napriek tomu OS Prešov rozsudkom z 1. 4. 2011 žalobu zamietol s poukazom na to, že som nedokázala, že môj otec je tým J. B., ktorý je zapísaný ako vlastník v pozemkovej knihe. Súd v odôvodnení aj uvádza, že bol viazaný právnym názorom KS v Prešove pri hodnotení dôkazov.

Proti v poradí druhému (tento krát nevyhovujúcemu) rozsudku OS Prešov som sa odvolala   podaním   z   19. 5. 2011,   ale   Krajský   súd   v   Prešove   tento   rozsudok   potvrdil so stručným stotožnením sa s právnym názorom OS Prešov.».

Sťažovateľka je presvedčená, že výpovedná hodnota ňou predložených dôkazov bola postačujúca na unesenie dôkazného bremena, a preto preukázala, že jej právny predchodca bol pozemnoknižným spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vzhľadom na to označuje rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   za   arbitrárny a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, za účelový.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhuje, aby ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   do   rozhodnutia   vo   veci   samej vykonateľnosť označených rozsudkov súdov oboch stupňov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnostných   námietok   je   tvrdenie,   že   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 12 C/271/04-487   z 1.   apríla   2011   a   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra   2011,   ktorým   bol   ako   vecne   správny   potvrdený   prvostupňový   rozsudok o zamietnutí   žaloby   sťažovateľky   o určenie   predmetu   dedičstva,   sú   arbitrárne,   pretože ignorujú   dôkazy   jednoznačne   svedčiace   v prospech   sťažovateľky   (v konaní   pred všeobecnými súdmi v procesnom postavení žalobkyne).

Sťažovateľka   sa   prostredníctvom   argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti   domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom jej argumentácia je v zásade totožná   s   obsahom   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Zo zistení ústavného súdu   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   podal   5.   novembra   2012   mimoriadne   dovolanie sp. zn. VI/1 Pz 375/12 proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011 v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra 2011. Súdny spis sa v čase predbežného prerokovania sťažnosti nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavný   súd   pri   prerokovaní   sťažnosti   vychádzal   z   princípu   subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 86/2013).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   a zároveň   jej   námietky   boli   na   základe   podaného   podnetu premietnuté aj do mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora smerujúceho proti tým istým rozhodnutiam, proti ktorým smeruje aj jej sťažnosť podaná ústavnému súdu, ako aj s prihliadnutím   na to,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   konanie o mimoriadnom dovolaní skončené, je potrebné sťažnosť považovať za neprípustnú, pretože o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   bude   vo   vzťahu k okresnému súdu, ako aj ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Podaním mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom vznikol stav, keď by o veci sťažovateľky mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej   istoty   ústavne   akceptovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 192/2011).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, IV. ÚS 86/2013), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania, resp. mimoriadneho dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.

Súbežné podanie dovolania, resp. mimoriadneho dovolania a sťažnosti ústavnému súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania, lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bude   považovaná   v zásade   za zachovanú aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ibaže   by   to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali. Preto v prípade, ak by v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nedošlo k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia (teda aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia, a zákonná dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie   od doručenia   dovolacieho   rozhodnutia najvyššieho   súdu (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo veci   Zvolský a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   jeho   body   51,   53,   54,   a   tiež rozhodnutia   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 324/2010,   III. ÚS 192/2010,   IV. ÚS 245/2010 a III. ÚS 192/2011).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o mimoriadnom   dovolaní   bude   mať   sťažovateľka   k   dispozícii   už   iba   podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými   návrhmi   sťažovateľky   uplatnenými   v   petite   jej   sťažnosti   a   taktiež   už neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 12 C/271/04-487 z 1. apríla 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. 18 Co/74/2011-512 zo 7. decembra 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013