znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/2012-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti M. B. a maloletých M. B., D. B., a R. B., zastúpených zákonnou zástupkyňou  matkou M. B., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. M. D.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. a maloletých M. B., D. B. a R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 221/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletým M. B., D. B. a R. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám ich zákonnej zástupkyne matky  M. B.

5. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť M. B. a maloletým M. B., D. B. a R. B. trovy konania v sume 569,68 € (slovom päťstošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiatosem centov)   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   D.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“) a maloletých M. B., D. B., a R. B., zastúpených   zákonnou   zástupkyňou   matkou  M.   B.,   všetci   bytom   B.   (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. D., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 o náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   v   novembri   2008   podali na okresnom súde návrh proti R. Š., B. (ďalej len „odporca“), na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s úmrtím R. B. (manžela sťažovateľky a otca maloletých sťažovateľov) pri dopravnej nehode spôsobenej odporcom, ktorý bol uznaný za vinného z ublíženia na zdraví s následkom smrti R. B.

Pretože   okresný   súd   vo   veci   návrhu   sťažovateľov   nekonal,   po   13   mesiacoch od podania návrhu sa obrátili na okresný súd so žiadosťou o nariadenie pojednávania. Prvé pojednávanie vo veci   sa   uskutočnilo 18.   januára 2010, ale počas ďalších   mesiacov bol okresný   súd   znovu   nečinný.   Právny   zástupca   sťažovateľov   preto   opakovane   požiadal 20. decembra 2010 okresný súd o nariadenie pojednávania.

Okresný   súd   ani   ďalej   vo   veci   sťažovateľov   nekonal,   preto   právny   zástupca sťažovateľov 27. decembra 2011 podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   19.   apríla 2012 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 29. mája 2012 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprS/448/2012 z 19. júna 2012   doručenom   ústavnému   súdu   22.   júna   2012   okrem   iného   uviedol,   že   súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania.   V prílohe   predložil   ústavnému   súdu   stanovisko zákonného sudcu, ku ktorému uviedol, že ho má ústavný súd považovať za stanovisko predsedu okresného súdu. V stanovisku (vyjadrení) zákonného sudcu k označenej veci sa uvádza:

„Obdobne ako som sa vyjadril voči predsedovi tunajšieho súdu 6. 2. 2012 – samotný navrhovateľ pôvodne neúplným podaním z 25. 2. 2011 rozšíril okruh účastníkov, čomu nekorešpondoval   predmet,   teda   čoho   sa   v   konaní   domáha   a   toto   konanie   doplnil   až dodatočne v priebehu roka 2011. Doplnenie podania z pôvodne veľkej obálky obsahovalo aj vzorové rozhodnutia v iných veciach a bolo chybou v manipulácii pôvodne zle zaradené. Ako   je   v   interných   súvislostiach   známe,   súd   bol   personálne   nestabilný,   s   fluktuáciami na poste tajomníčky a asistentky súdneho oddelenia a s absenciou vyššej súdnej úradníčky od mája do polovice októbra 2011, s problematickou možnosťou prerozdeľovania práce s prihliadnutím na priority v jednotlivých veciach a vzhľadom na celkovú zaťaženosť súdu. Na tunajšom súde tiež prebehla od. 18. 10. 2010 do 27. 4. 2011 revízia Krajským súdom v Žiline, so závermi rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov v súdnych konaniach z objektívnych dôvodov. Ostatne aj z priebežne sledovaných počtov vecí,   ktoré   v   priebehu   roka   2011   presiahli   400,   a   k   30.   4.   2012   dosahovali   325,   pri neustálom   nápade   okolo   25   nových   vecí   mesačne,   je   prakticky   vylúčené,   aby   som vo všetkých konal priebežne.

Každopádne   6.   2.   2012   som   rozhodol   o   pristúpení   účastníka   podľa   dispozičnej právomoci   samotného   navrhovateľa,   ten   bol   dňa   27.   3.   2012   vyzvaný   na   vyjadrenie   v konaní a po uplynutí pravidelnej lehoty na vyjadrenie bol na 19. 9. 2012 vytýčený termín pojednávania, takže v r. 2012 už k bezdôvodným prieťahom v tomto konaní nedochádza.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu zo 4. júla 2012 (doručenom ústavnému súdu 11. júla 2012) okrem iného uviedla:

„Vyjadrenie   predsedu   senátu   vo   veci   poukazuje   na   niekoľko   skutočností.   1/   Na neúplné podanie,   2/ na personálnu obsadenosť súdu,   3/ na úkony súdu po 6. 2. 2012. K týmto podľa jednotlivých bodov uvádzam:

1/   Je   pravdou,   že   návrh   bol   rozšírený   o   ďalšieho   účastníka   konania   na   strane odporcu. Následne právny zástupca navrhovateľov vždy reagoval na výzvy súdu v rámci určených lehôt. Nešlo o žiadne komplikované podania, ktoré by si vyžadovali čas piatich mesiacov od podania /6. 2. 2011/ do doručenia výzvy súdu na odstránenia vád podania z 6. 2. 2011 /doručené pr. zast. navrhovateľov 18. 07. 2011/. Nešlo o žiadne komplikované podanie v tom smere, aby o ňom súd rozhodol 6. 2. 2012, teda rok po jeho podaní na súd. Naviac toto rozhodnutie nebolo do dnešného dňa doručené navrhovateľom.

V tejto súvislosti tiež poukazujem na list predsedu Okresného súdu v Žiline, ktorý je datovaný k 07. 01. 2012, pričom poukazuje na to, hoci v tom čase táto skutočnosť nemohla byť známa, že sudca rozhodol 06. 02. 2012 o pristúpení účastníka konania.

2/ Personálna obsadenosť súdu nemôže ísť v žiadnom prípade na ťarchu účastníka konania, za túto účastník konania nemôže, i keď tento pre tieto skutočnosti má pochopenie. 3/ Úkony súdu po 06. 02. 2012 možno vidieť iba ako reakciu na podanie Ústavnej sťažnosti,   keďže   dňa   24.   05.   2012   bolo   právnemu   zástupcovi   navrhovateľov   doručené predvolanie na pojednávania na 19. 09. 2012 o 9,45 hod. Ako už bolo v samotnej Ústavnej sťažnosti poukázané, nejde o skutkovo ani právne komplikovanú vec, ktorá by si vyžadovala natoľko   zdĺhavé   konanie,   ktoré   naviac   hlboko   zasiahlo   a   stále   zasahuje   do   života navrhovateľov ako pozostalých po manželovi, otcovi.“

Sťažovatelia vyjadrili súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia, je rozhodovanie o návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Zo skutočností uvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný súd nezistil   okolnosť,   ktorá by odôvodňovala záver o faktickej   a právnej zložitosti   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ide   o   vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Na   faktickú   zložitosť   veci   nepoukázal   ani predseda   okresného   súdu.   Vzhľadom   na   povahu   veci   (strata   živiteľa   predovšetkým maloletých sťažovateľov) sa vyžaduje pristupovať ku konaniu s osobitnou starostlivosťou.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto spore navrhovateľmi. V súvislosti s prieťahmi v konaní ústavný súd uvádza, že sťažovateľka včas reagovala na výzvy okresného súdu a svojimi návrhmi realizovala svoje procesné práva, na ktoré bola podľa príslušných procesnoprávnych predpisov oprávnená. Správanie maloletých detí vo vzťahu k prieťahom v konaní ústavný súd vzhľadom na ich vek neposudzoval.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 221/2008 ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali 14. novembra 2008 návrh na náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 221/2008-14 z 30. decembra 2008 uložil odporcovi, aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k návrhu na začatie konania. Odporca sa k návrhu sťažovateľov pred uskutočnením pojednávania nariadeného 18. decembra 2009 na 18. január 2010 nevyjadril. Na uvedenom pojednávaní sa zúčastnila zo sťažovateľov len sťažovateľka a jej právny zástupca, ako aj odporca. Odporca na výzvu okresného súdu na pojednávaní navrhol vstup poisťovne K., a. s., do tohto konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že vyzve vedľajšieho účastníka, aby oznámil, či vstupuje do konania.

Sťažovatelia 20. decembra 2010 požiadali okresný súd o nariadenie pojednávania a 25. februára 2011 podali návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 221/2008-28 z 23. júna 2011 uložil sťažovateľom, resp.   ich   právnemu   zástupcovi,   aby   v   lehote   10   dní   odstránili   nedostatky   podania z 25. februára 2011, vo vzťahu ku vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Sťažovatelia podali 22. júla 2011 návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu a súčasne upravili pôvodný návrh.

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 221/2008 zo 6. februára 2012 pripustil vstup ďalšieho účastníka na strane odporcu a pripustil zmenu žalobného návrhu.

Okresný   súd   ďalej   uznesením   č.   k.   8   C   221/2008-41   z   27.   marca   2012   uložil odporcovi, aby sa v lehote 15 dní od doručenia označeného uznesenia vyjadril k veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 8 C 221/2008   po   jednom   uskutočnenom   pojednávaní   (18.   január   2010)   do   času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov nerozhodol vo veci samej, pričom ďalší termín pojednávania nariadil na 19. september 2012.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené   ani viac ako   tri   a   pol   roka   od   jeho   začatia, ústavný súd konštatuje, že z tejto doby okresný súd bol nečinný od 30. decembra 2008 do 18. decembra   2009,   od   18.   januára   2010   do   23.   júna   2011   a   od   22.   júla   2011 do 6. februára   2012.   Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   v   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 došlo predovšetkým jeho nečinnosťou k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu z 19. júna 2012 založené na personálnej nestabilite okresného súdu a na vysokom nápade vecí.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia takto: „... sťažovateľovi 1/ M. B... vo výške 6. 000,- € a sťažovateľom 2/, 3/ a 4/ po 3. 000,- € každému sťažovateľovi. Tohto nároku sa domáhame z toho dôvodu, že skutočne dlhý čas žijeme   my   sťažovatelia   v   právnej   neistote.   Mne   sťažovateľke   1/   bola   spôsobená   nielen materiálna,   ale   aj   nemateriálna   ujma,   a   to   nielen   mojej   osobe,   no   najmä   deťom.   Ja sťažovateľka 1/ som prišla o manžela a živiteľa rodiny. Deti, sťažovatelia 2/, 3/ a 4/ o otca, ktorého už nikdy nespoznajú. Sťažovateľ 4/ sa narodil po úmrtí manžela a otca.... Svojim návrhom   sa   domáhame   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   je   nespochybniteľná   a   ktorú   silne pociťujeme doteraz.“

So   zreteľom   na   nenáležitý   postup   okresného   súdu   považujú   sťažovatelia   za primerané zadosťučinenie sumu 6 000 € pre sťažovateľku a sumu 3 000 € pre každého z maloletých sťažovateľov.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 8 C 21/2008 viac ako tri a pol roka a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 3 000 € a maloletým sťažovateľom sumu po 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. D. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade   s   §   13   ods.   2   vyhlášky   znížiť   u   sťažovateľov   o   50   %   (porovnaj   najmä I. ÚS 417/2010,   I.   ÚS   64/2011,   II.   ÚS   25/2011,   II.   ÚS   453/2010,   II.   ÚS   520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za každý úkon po 63,58 €, t. j. za dva úkony 127,16 €, predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 142,42 €.

Trovy   právneho   zastúpenia   štyroch   sťažovateľov   vrátane   započítania   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 569,68 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012