znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 6/2010 a jeho uznesením zo 4. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená sťažnosť B. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 6/2010 a jeho uznesením zo 4. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu   spáchaného formou   spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Dňa 10. decembra 2009 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, resp. nahradenie väzby písomným   sľubom   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 3/10 z 21. januára 2010 sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ani dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhradu väzby. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 3/10 z 21. januára 2010 bolo sťažovateľovi doručené 16. februára 2010.

Proti   označenému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   priamo   na   verejnom   zasadnutí 21. januára 2010 do zápisnice sťažnosť, pričom túto sťažnosť neodôvodnil. Krajský súd na neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   6/2010   zo   4.   februára   2010   sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 12. februára 2010. Podľa názoru sťažovateľa predmetným uznesením krajského súdu, ako aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti skôr, než mu (resp. jeho obhajcovi) bolo   doručené   písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu   z   21.   januára   2010 s príslušným   odôvodnením.   Takýmto   postupom   krajského   súdu   mala   byť   sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, „... nakoľko v čase rozhodovania nadriadeného súdu na neverejnom zasadnutí dňa 04. 02. 2010 mne ani môjmu obhajcovi nebolo doručené uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 01. 2010 pod sp. zn.: 0 Tp 3/2010, s náležitým odôvodnením, čím bolo porušené aj moje právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Napokon   z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa účinne námietkami, argumentmi ako aj dôkazovými či inými návrhmi obvineného, ak majú význam pre samotné rozhodnutie. Takáto možnosť mi však bola postupom Krajského súdu v Bratislave bola odňatá.

Pred   doručením   uznesenia   prvostupňového   súdu   s   jeho   náležitým   odôvodnením (doručené dňa 16. 02. 2010) som sa nemohol náležite vyjadriť ku všetkým skutočnostiam uvedeným   v   napadnutom   uznesení   a   moju   sťažnosť   zahlásenú   do   Zápisnice   o   mojom výsluchu zo dňa 21. 01. 2010 aj riadne odôvodniť...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Tpo 6/2010 a uznesením zo dňa 04. 02. 2010 porušil základné právo B. V. zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako aj   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. B. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- EUR, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. B. V. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. C. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorého sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie   konania,   ktorý   je   v koncentrovanej   podobe   vyjadrený   v návrhu   na   rozhodnutie (petite),   t.   j.   v danom   prípade   mohol   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   malo   dôjsť   namietaným   uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 3/10 z 21. januára 2010 ešte predtým, ako mu bolo doručené sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu s   náležitým   odôvodnením,   pričom   v dôsledku   toho   sa „nemohol   náležite   vyjadriť   ku všetkým skutočnostiam uvedeným v napadnutom uznesení a moju sťažnosť zahlásenú do Zápisnice o mojom výsluchu zo dňa 21. 01. 2010 aj riadne odôvodniť...“. Podľa názoru sťažovateľa   takýmto   postupom   krajského   súdu „bolo   porušené   aj   moje   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Z citovaného vyplýva, že prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru sa garantuje jednak právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   a tiež   právo   na   spravodlivé   súdne konanie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v danom prípade namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05) reflektujúcu aj judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76), podľa   ktorej   sa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zásadne   nevzťahuje na   konanie   o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí špeciálna právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a   bezpečnosť,   ktorá   je   v zásade   prísnejšia,   a to   najmä   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy sa garantuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ďalej právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala verejne a v jeho prítomnosti, ako aj právo na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a práva na verejné prerokovanie jeho veci, resp. jej prerokovanie v jeho prítomnosti.

Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti námietok sťažovateľa považoval ústavný súd za podstatnú skutočnosť, že k porušeniu ním označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť uznesením krajského súdu zo 4. februára 2010, ktorým krajský súd zamietol jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   sa   nevyhovelo   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne sa rozhodlo o neprijatí jeho písomného sľubu ani   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka,   t.   j.   išlo   o rozhodnutie   súvisiace s preskúmaním zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, z ktorej   vyplýva,   že   na   rozhodovanie   súdu   o väzbe   a jej   ďalšom   trvaní   sa   vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy (príp. ustanovenia čl. 5 dohovoru), ktoré zahŕňajú tak hmotné, ako aj   procesné   atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu,   a preto   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné len tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07), príp. ustanovenia tvoriace obsah základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   ktoré   sú   zásadne   aplikovateľné   len   v konaní   vo   veci   samej,   t.   j. v trestnom konaní v rámci konania a rozhodovania o vine a treste.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o ďalšom trvaní jeho väzby namietal porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť, vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010