znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/09-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. B., D., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť J. B. trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96

Sk)] na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. M., Advokátska kancelária JUDr. I. M., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania v sume 245,70 €   [slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov   (7   401,96   Sk)]   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 207/09 z 9. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 19 C 4/2005 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 7. januára 2005 návrh na začatie konania o náhradu škody proti odporcovi S., a. s.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, požadoval aj prikázal okresnému súdu   konať v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   žiadal   priznanie finančného   zadosťučinenia   v sume   4   500   €   (135   567   Sk)   a náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 3349/09 doručeným ústavnému súdu 21. mája 2009 a prípisom toho istého Spr doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2009, v ktorých sa okrem iného uvádza:

«K priebehu konania (t. j. uvedenie procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ, ktoré boli zistené nahliadnutím do spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 19 C 4/2005):

Dňa 11. 01. 2005 doručený súdu návrh v právnej vecí navrhovateľa: Mgr. J. B. proti odporcovi:   S.,   a.   s.   Dňa   21.   06.   2005   súd   vyzval   navrhovateľa   na doloženie   dokladov potrebných   na   rozhodnutie   o   jeho   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 18. 07. 2005 navrhovateľ doložil doklady.   Dňa   17.   08.   2005   súd   uznesením   č. k.   19 C 4/2005-14   rozhodol   o   žiadosti navrhovateľa. Dňa 31. 08. 2005 doručené súdu odvolanie navrhovateľa. Dňa 13. 09. 2005 spis predložený odvolaciemu súdu. Dňa 31. 03. 2006 postúpené odvolaciemu súdu podanie navrhovateľa.   Dňa   12.   07.   2006   vrátený   spis   tunajšieho   súdu   spolu   s rozhodnutím odvolacieho súdu. Dňa 16. 08. 2006 uznesenie tunajšieho súdu č. k. 19 C 4/2006-40, ktorým rozhodol o žiadosti navrhovateľa. Dňa 13. 12. 2006 súd uznesením č. k. 19 C 4/2005-42 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu. Dňa 05. 01. 2007 doručil navrhovateľ svoje podanie. Dňa 19. 01. 2007 súd uznesením č. k. 19 C 4/2005-51 rozhodol o zastavení konania   v   časti   a   uznesením   č. k.   19 C 4/2005-52   pripustil   vstup   do konania   účastníka na strane odporcu. Dňa 02. 05. 2007 súd uznesením č. k. 19 C 4/2005-59 pripustil zmenu petitu návrhu a vyzval odporcov na vyjadrenie sa k návrhu. Dňa 31. 05. 2007 a dňa 07. 06. 2007 doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade. Dňa 14. 06. 2007 doručené súdu vyjadrenie odporcu   v   2.   rade.   Dňa   07.   08.   2007   súd   zaslal   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa vyjadrenia odporcov. Dňa 03.   10.   2007 súd vyzval odporcu v 1. rade na vyjadrenie sa k návrhu na zámenu účastníka konania. Dňa 23. 01. 2008 požiadal navrhovateľ o zmenu právneho zástupcu. Dňa 16. 12. 2008 vytýčený termín pojednávania na deň 12. 02. 2009 a výzva odporcom. Dňa 15. 12. 2008 doručené súdu podanie navrhovateľa. Dňa 09. 01. 2009   súd   uznesením   č. k.   19 C 4/2005-103   opravil   uznesenie   č. k.   19 C 4/2005   zo   dňa 16. 08. 2006. Dňa 09. 01. 2009 boli účastníci konania predvolaní na nariadený termín pojednávania. Dňa 09. 01. 2009 oznámenie adresované navrhovateľovi. Dňa 09. 01. 2009 doručené podanie právneho zástupcu JUDr. J. V. Dňa 22. 01. 2009 doručené vyjadrenie právneho zástupcu JUDr. J. V. Dňa 26. 01. 2009 doručené vyjadrenie JUDr. D. S. Dňa 26. 01.   2009   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa.   Dňa   04.   02.   2009   bol   predmetný   spis pridelený   zákonnému   sudcovi   JUDr.   E.   M.   Dňa   05.   02.   2009   bol   zrušený   termín pojednávania nariadený na deň 12. február 2009 o 8.15 hod. z dôvodu zmeny zákonného sudcu   a   zároveň   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   27.   marec   2009.   Dňa 06. 02. 2009   faxom   doručený   návrh   odporcu   v   2.   rade   (doplnené   originálom   dňa 09. 02. 2009). Dňa 12. 03. 2009 pokyn zákonného sudcu pre vyššieho súdneho úradníka. Dňa   12.   03.   2009   súd   uznesením   č. k.   19 C 4/2005-155   zmenil   uznesenie   súdu,   č. k. 19 C 4/2005-40 tak, že zrušil ustanovenie JUDr. J. V., advokáta a navrhovateľovi ustanovil zástupcu   JUDr.   V.   A.   Dňa   26.   03.   2009   doručené   ospravedlnenie   právneho   zástupcu JUDr. J. A., advokáta. Dňa 27. 03. 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 11. máj 2009. Dňa 27. 03. 2009 doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní navrhovateľa. Dňa 07. 05. 2009 faxom doručené ospravedlnenie právneho zástupcu JUDr. J.   A.,   advokáta.   Dňa 11.   05. 2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vyhlásené   uznesenie,   že   termín pojednávania sa odročuje na deň 15. jún 2009. Dňa 11. 05. 2009 doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní právneho zástupcu JUDr. J. A., advokát, nakoľko do dnešného dňa sa mu nepodarilo skontaktovať s navrhovateľom. Dňa 12. 05. 2009 boli účastníci konania predvolaní   na   nariadený   termín   pojednávania.   Dňa   09.   06.   2009   doručené   podanie navrhovateľa. Dňa 09. 06. 2009 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 15. 06. 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie č. k. 19 C 4/2005-185, že konanie   sa   zastavuje.   Dňa   17.   06.   2009   doručené   vyčíslenie   trov   konania   právneho zástupcu odporcu. Dňa 19. 06. 2009 pokyn zákonného sudcu....

Predmetné   konanie   poznačené   je   prieťahmi,   čo   možno   považovať   v   danej   veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „19“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   19 C   sa jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   sudkyne   a   vyšších   súdnych   úradníkov   predĺžili. Zároveň však musím poukázať na skutočnosť, že viacero pojednávaní bolo odročených pre správanie sa účastníkov konania.

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonnú   sudkyňu   o   konanie   vo   veci   tak,   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám zato, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.

V súlade s ust. § 25 ods. 3 zákona č. 38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak sa návrh neodložil alebo   neodmietol,   prijme   sa na ďalšie   konanie v rozsahu,   ktorý sa   vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky návrh neodloží alebo neodmietne, ale prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti vzal do úvahy.»

V závere prípisu doručeného ústavnému súdu 3. augusta 2009 okresný súd opätovne uviedol:

„V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 13. augusta 2009 opísal vlastné subjektívne   hodnotenie   priebehu   napadnutého   konania,   pričom   v závere   okrem   iného uviedol:

„Vzhľadom na zlý zdravotný stav, a pod uvedenými nátlakmi som sa rozhodol, že stiahnem žalobu zo súdu a požiadam o zastavenie konania vo veci 19 C 4/2005, čo som urobil podaním na súd zo dňa 5. mája 2009. Urobil som tak pod obrovským psychickým zaťažením,   ktoré   sprevádzalo   toto   konanie   v dôsledku   nekonania   právnych   zástupcov, v dôsledku   hrubých   oslovení   konajúcou   sudkyňou   a najmä   jej   vyhrážkou,   že   ma   nechá predvolať na pojednávanie políciou.

Žalobu som vzal síce podaním späť, ale vec 19 C 4/2009 nie je doposiaľ Okresným súdom   Bratislava   právoplatne   uzavretá,   pretože   sa   v zákonom   stanovenej   lehote   včas odvolal vo veci 19 C 4/2005-185 voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, zastúpeného sudkyňou JUDr. E. M. a to preto lebo považujem uznesenie za nesprávne a neplatné v časti o priznaní   odmeny   vo   výške   865,79   eur   JUDr.   K.   Š.,  ...,   ktorý   zastupoval   odporkyňu v druhom rade, G., a. s., B.“

K vyjadreniam   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   aj   prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Tak   ako   som   konštatoval   v   doplnení   sťažnosti,   že   predmetné   konanie   vedené na Okresnom   súde   Bratislava   I,   sp.   zn.:   19 C 4/2005,   je   postihnuté   neprimeranými prieťahmi, vyjadrenie predsednícky Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 27. 07. 2009, resp. 06.   08.   2009   toto   moje   konštatovanie   žiadnym   podstatným   spôsobom   nevyvracia,   ale naopak v kontexte „chronologického popisu“ potvrdzuje.

Paradoxne, jediným relevantným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I počas niekoľkých rokov   bolo nedávne   rozhodnutie o   zastavení konania na   návrh   sťažovateľa, ktorý, podľa vlastného vyjadrenia, v danom konaní rezignoval na to, aby sa v primeranej dobe domohol zákonného a spravodlivého meritórneho rozhodnutia.

Čo sa týka argumentácie predsednícky Okresného súdu Bratislava I, že prieťahy boli spôsobené   najmä   „vysokým   nápadom   vecí   v   oddelení   vyššieho   súdneho   úradníka, zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym   obsadením   na   civilnom   úseku...“, opätovne   treba   konštatovať,   že   tieto   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   navrhovateľa   pred ústavným súdom nemôžu byť v zásade akceptované....

Čo   sa   týka   stanoviska   k   „doplneniu“   môjho   podania   (odstránenie   nedostatkov sťažnosti) zo strany sťažovateľa, nevidím dôvod predmetné podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu dňa 13. 08. 2009 akýkoľvek spôsobom komentovať, keďže ho z hľadiska jeho obsahu nemožno - podľa môjho názoru - považovať za ďalšie doplnenie sťažnosti. Skutočnosti,   resp.   výhrady,   ktoré   tam   sťažovateľ   uvádza   vo   vzťahu   k   jednotlivým menovaným osobám, možno považovať ako výsledok jeho nespokojnosti s priebehom celého konania   pred   všeobecným   súdom,   pričom   ja   osobne   musím   jednoznačne   odmietnuť nepravdivé tvrdenia sťažovateľa o tom, že by sťažovateľ ako môj klient nebol informovaný o kauzách, v ktorých ho zastupujem, resp. že by mu dokonca neboli doručované rozhodnutia súdov a pod.

Musím   potvrdiť   skutočnosť,   že   so   sťažovateľom   je   veľmi   obtiažna   komunikácia a na osobné   stretnutia   sa   v   zásade   nedostavuje   pre   údajne   zlý   zdravotný   stav,   preto komunikácia s ním je na jeho žiadosť výlučne písomná, a to prostredníctvom pošty, resp. telefonická, pričom telefonická komunikácia prebieha vždy iba z mojej iniciatívy a nikdy sa nestalo, aby ma sťažovateľ, ako môj klient, sám telefonicky kontaktoval za účelom osobného stretnutia, prípadne podania informácie, čo je u iných klientov úplne bežná prax.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 27. júla 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že proti uzneseniu z 15. júna 2009, ktorým na návrh sťažovateľa bolo konania zastavené, sťažovateľ v časti, ktorou mu okresný súd uložil   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   v 2.   rade   trovy   konania   v sume   865,79   €,   podal odvolanie a súdny spis bol 31. augusta 2009 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody tvoria bežnú súčasť agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno hodnotiť po stránke   právnej   ani   skutkovej   ako   zložité,   čo   sa   vzťahuje aj   na   napadnuté   konanie. Na právnu   ani   skutkovú   zložitosť   preskúmavaného   konania   nepoukazoval   vo   svojom vyjadrení ani okresný súd.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03).

Podľa   § 96 ods.   1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Z vyjadrenia sťažovateľa z 9. augusta 2009 a z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti z 27. júla 2009 vyplýva, že sťažovateľ podaním z 5. mája 2009 doručeným okresnému súdu zobral svoj návrh späť, na základe čoho okresný súd uznesením z 15. júna 2009 napadnuté konanie zastavil. Vzhľadom na späťvzatie návrhu sťažovateľom možno vysloviť názor, že týmto procesným úkonom sťažovateľ stratil záujem na jeho prerokovaní súdom, pričom si musel byť vedomý, že o ňom nebude meritórne rozhodnuté. Túto skutočnosť považoval preto   ústavný   súd   za   nutné   zohľadniť   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   skúmania,   či   v napadnutom   konaní   došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu.

V priebehu   napadnutého   konania ústavný   súd   zistil   okrem   krátkodobého   obdobia nečinnosti okresného súdu [v období od 11. januára 2005 (doručenie návrhu okresnému súdu) do 21. júna 2005 (výzva okresného súdu na doplnenie návrhu)] jedno dlhodobejšie obdobie nečinnosti v trvaní 14 mesiacov, a to od 3. októbra 2007 (výzva okresného súdu) do 16. decembra 2008 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Okrem   uvedeného   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   však   možno   jeho   postup v namietanom konaní kvalifikovať aj ako nesústredený a neefektívny. Tento názor možno vyvodiť z uznesenia krajského súdu z 31. mája 2006, ktorým zrušil odvolaním napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zo   17.   augusta   2005   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov a neustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi. Podľa názoru krajského súdu nedostatočné odôvodnenie spôsobilo nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a jeho nepreskúmateľnosť.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   okresný   súd   uznesením   zo   16.   augusta   2006 sťažovateľa oslobodil od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uznal existenciu prieťahov v napadnutom konaní uvádzajúc, že „sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili“.

Argumentáciu   okresného   súdu   (vysoký   nápad   vecí   v oddelení   vyššieho   súdneho úradníka, zákonného sudcu, nedostatočné personálne obsadenie sudcov na civilnom úseku, vysoký   nápad   vecí   v oddelení   19   C   a pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí v oddelení 19 C) ústavný súd nemohol akceptovať s poukazom na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej uviedol, že Slovenská republika nemá alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie stavu právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konania spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd k tomu dodáva, že v žiadnom prípade nemožno prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd považoval za potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že okresný súd na základe späťvzatia návrhu sťažovateľom konanie vo veci uznesením z 15. júna 2009 zastavil, ústavný súd napriek tomu, že toto uznesenie nie je v časti týkajúcej sa trov konania dosiaľ právoplatné, nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Berúc do úvahy najmä skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku späťvzatia návrhu stratil záujem na meritórnom prerokovaní veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd, a preto už ani nemôže trvať na odstránení stavu právnej neistoty, ktorá je, ako už bolo uvedené, podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   695,41 €   (20 949,92 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 € (3 491,60 Sk), t. j. za dva úkony 231,80 € (6 983,21 Sk). Spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná v celkovej sume 245,70 € (7 401,96 Sk).

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania tak, ako to je uvedené v bodoch 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009