znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/07-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. novembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. S., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny   základných   práv   a   slobôd, ako aj jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 23/05 a jeho uznesením z 31. januára 2005 a postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 715/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. S. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 23/05 a jeho uznesením z 31. januára 2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. M.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Krajský súd v Nitre p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. trovy právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 207/07 z 5. septembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S., N., v tom čase vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 23/05 a jeho uznesením z 31. januára 2005 a postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 715/04.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   N.   sp.   zn.   ČVS: ORP-956/OEK-NZ-2004   z 30. októbra 2004 bolo   podľa   § 160 ods. 1   zákona č. 141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   účinného do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   proti   sťažovateľovi   začaté   trestné stíhanie a súčasne podľa   § 163 ods. 1 Trestného poriadku   mu bolo vznesené obvinenie pre pokus trestného   činu   ublíženia na zdraví   podľa   §   8   ods.   1   k   §   222   ods.   1   zákona č. 140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   účinného   do 31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   pre   trestný   čin   porušovania   domovej   slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Prokurátor Okresnej   prokuratúry   N.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   podal   30. októbra 2004 okresnému   súdu   návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby.   Uznesením   okresného   súdu z 30. októbra 2004 bol podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ vzatý do väzby avšak podaním z 22. decembra 2004 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Okresný súd 11. januára 2005 uznesením sp. zn. 1 Tp 715/04 rozhodol, že podľa § 73a   ods.   1   Trestného   poriadku   neprijíma   návrh   na   peňažnú   záruku   a zároveň   podľa § 72 ods.   2 Trestného poriadku   jeho žiadosť   o prepustenie z väzby zamieta. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 23/05 na neverejnom zasadnutí konanom 31. januára 2005 tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku jeho sťažnosť zamietol a podľa § 149 ods. 1 a 3 Trestného poriadku   zrušil   výrok uznesenia   okresného súdu   v časti,   v ktorej   okresný súd rozhodol, že podľa   § 73a   ods. 1   Trestného   poriadku   neprijíma   návrh   na   peňažnú   záruku za sťažovateľa. Krajský súd uznesenie odôvodnil tým, že „Pokiaľ súd I. st. bol toho názoru, že peňažná záruka v akejkoľvek výške takúto obavu neodstráni, mal na to poukázať iba v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia [§ 134 ods. 1 písm. d), ods. 2 Tr. por.] a nemal o neprijatí ponuky peňažnej záruky rozhodovať osobitným výrokom“.

Sťažovateľ sa domnieva, že o neprijatí peňažnej záruky môže rozhodnúť súd len uznesením   s   osobitným   výrokom.   Nestačí   sa   len   zmieniť   o   neprijatí   peňažnej   záruky v odôvodnení, pretože takouto interpretáciou by bola „vždy odňatá možnosť tak obvinenému ako aj tretej osobe, ktorá navrhla zloženie peňažnej záruky za obvineného, podať proti uzneseniu sťažnosť,   nakoľko sťažnosťou možno napadnúť len výrok uznesenia,   nie jeho odôvodnenie...“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že takéto rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože v dôvodoch uznesenia uvádza: „Bude preto povinnosťou súdu I. st.   postupovať   spôsobom   naznačeným   v tomto   uznesení“,   hoci   ani   jeden   z   výrokov uznesenia   neukladá   povinnosť   súdu   prvého   stupňa,   aby   vo veci   konal   a rozhodol, ako to predpokladá ustanovenie § 149 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že ak krajský súd zrušil tú časť výroku uznesenia okresného súdu, v ktorej prvostupňový súd neprijal návrh na nahradenie sťažovateľovej väzby peňažnou zárukou, v súlade   s   procesnými   pravidlami   mal   rozhodnúť   po   zrušení   časti   výroku   spôsobom uvedeným buď v § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, alebo v § 149 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku.   Keďže   krajský   súd   takto   nerozhodol,   uznesenie   krajského   súdu má za následok   to,   že   zatiaľ   nebolo   žiadnym   súdnym   orgánom   právoplatne   rozhodnuté o návrhu na nahradenie sťažovateľovej väzby peňažnou zárukou.

Krajský   súd   sa   taktiež   nevysporiadal   s niektorými   argumentmi,   ktoré   sťažovateľ uviedol v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, čím podľa neho porušil jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a zároveň boli z identických dôvodov porušené aj jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny.

Z uvedeného   vyplýva,   že   k porušeniu   sťažovateľových   práv   došlo   podľa   neho arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   7 Tpo 23/05 z 31. januára   2005,   ktorým   zrušil   výrok   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   1 Tp 715/04 z 11. januára 2005 v časti o neprijatí návrhu na peňažnú záruku.

Sťažovateľ   taktiež   namieta   porušenie   svojho   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti jeho pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny. Krajský súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu 11 dní po jej podaní a uznesenie bolo doručené po 52 dňoch odo dňa rozhodnutia krajského súdu. Dĺžka doručovania bola spôsobená aj okresným súdom. Neskorým doručením uznesenia sa sťažovateľovi malo brániť v možnosti opätovne požiadať o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:«1. Krajský   súd   v Nitre   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   zo   dňa 31. 1. 2005,   sp.   zn.   7 Tpo 23/05,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. 1 Tp 715/04 a zároveň zrušil časť uznesenia Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. 1 Tp 715/04, ktorým Okresný súd v Nových Zámkoch rozhodol, že „(...) podľa § 73a ods. 1 Tr. por. neprijíma návrh na peňažnú záruku za obvineného M. S., narodeného dňa (...), toho času vo väzbe (...)“ porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny.

2. Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Tp 715/04 a Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 23/05 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. 1 Tp 715/04 porušili právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 ods. 2 Listiny.

3. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   31. 1. 2005,   sp.   zn.   7 Tpo 23/05 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby o veci znovu konal a rozhodol.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nových Zámkoch a peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   a Krajský   súd   v Nitre   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T. so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 10. októbra 2007 vyjadril krajský súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda krajského súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: «27.   01.   2005   bol,   po   naštudovaní   trestného   spisu predsedom senátu 7 Tpo a sudkyňami tohto senátu, určený termín neverejného zasadnutia na deň 31. 01. 2005, na ktorom bola podľa § 148 odsek 1 písmeno c) Tr. por. zamietnutá, ako nedôvodná, sťažnosť obvineného (bod I.) a podľa § 149 odsek 1, odsek 3 Tr. por. bol zrušený výrok sťažnosťou napadnutého uznesenia v časti, ktorým súd I. st. rozhodol, že „podľa § 73a odsek 1 Tr. por. neprijíma návrh na peňažnú záruku za obvineného“ (bod II.).

Dňa 01. 03. 2005 bolo, už označené uznesenie tunajšieho krajského súdu, písomne vyhotovené   a   po   jeho   opísaní   (08. 03. 2005),   bolo   dňa   12. 03. 2005   zaslané   Krajskej prokuratúre v N. a trestný spis bol odovzdaný do podateľne tunajšieho krajského súdu, za účelom jeho zaslania súdu I. st.

Takýto procesný postup tunajšieho krajského súdu bol v súlade s ● článkom   2   odsek   1,   článkom   3   odsek   1   Úpravy   ministra   spravodlivosti č. 2466/97-43, zo dňa 14. 04. 1997, na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach

● §   2   odsek   4,   prvá   veta,   §   71   odsek   1,   prvá   veta,   §   129   odsek   2,   veta   pred bodkočiarkou, § 138 Tr. por.

Či boli porušené obvineným namietané články

-17 odsek 1, odsek 2, odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky

-8 odsek 1, odsek 2, odsek 5 Listiny základných práv a slobôd

-5   odsek   3,   odsek   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, je oprávnený vysloviť iba ÚS SR (článok 127 odsek 1 Ústavy SR).»

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným 15. októbra 2007 vyjadril okresný súd. Vo svojom vyjadrení chronologicky opísal priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o jeho návrhu na prijatie peňažnej záruky nasledovne: „Sťažovateľ M. S. dňa 22. 12. 2004 doručil tunajšiemu súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a návrh na prijatie peňažnej záruky podľa § 73a Tr.   por.   Tento   jeho   návrh   bol   predložený   Okresnej   prokuratúre   N.   dňa   23. 12.   2004 na zaujatie   stanoviska.   Prokuratúra   30.   12.   2004   súdu   oznámila,   že   podanému   návrhu obv. M. S. doporučuje nevyhovieť. Konajúci sudca úpravou zo dňa 3. 1. 2005 požiadal OR PZ ÚJaKP N. o zapožičanie vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-956/OEK-NZ 2004 a následne dňa 11. 1. 2005 rozhodol o podanom návrhu tak, že peňažnú záruku neprijal a zamietol žiadosť o prepustenie M. S., nar. (...) z väzby na slobodu. V zákonnej lehote podal voči uvedenému uzneseniu sťažnosť obvinený, resp. túto v uvedenej lehote zahlásil a písomne zdôvodnil   dňa   20. 1. 2005.   Spis   bol   predložený   na   KS   v   Nitre   za   účelom   rozhodnutia o sťažnosti dňa 27. 1. 2005. Odvolací súd uznesením 7 Tpo 23/05-13 rozhodol dňa 31. 1. 2005 a spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 15. 3. 2005. Úpravou tajomníčky tunajšieho súdu zo dňa 17. 3. 2005 bolo doručované 2. stupňové uznesenie pre obvineného, jeho obhajcu a tunajšiu prokuratúru. Obv. uznesenie prevzal 23. 3. 2005, jeho obhajca dňa 24. 3. 2005.“

V závere svojho vyjadrenia uviedol, že okresným súdom   boli podľa   neho všetky procesné   úkony   v tejto   veci „uskutočnené   plynule,   promptne,   bez   akýkoľvek   prieťahov, a preto tvrdenie sťažovateľa, že tunajší súd nerozhodol primerane a rýchlo v jeho väzobnej veci je nepravdivé. Tunajší súd spis z Krajského súdu obdržal 15. 3. 2005, pričom dňa 17. 3. 2005   bola   vykonaná   úprava súdnej tajomníčky   o   doručení   rozhodnutí,   ktoré boli odoslané zo súdu 21. 3. 2005, z čoho vyplýva, že prieťah v doručovaní zo strany súdu spôsobený nebol.

Vzhľadom   na   uvedené   máme   za   to,   že   požadovaná   náhrada   finančného zadosťučinenia zo strany navrhovateľa voči nášmu súdu je neopodstatnená“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   zaslaným   stanoviskám   všeobecných   súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2007. Vo svojom vyjadrení uviedol, že trestná vec sťažovateľa bola právoplatne skončená 23. júna 2005 rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 67/05 zo 17. augusta 2005. Následne právny zástupca sťažovateľa poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vzťahujúcu sa k právu na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia   slobody   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru.   Vo   vzťahu   ku   konaniu   o žiadosti sťažovateľa z 22. decembra 2004 jeho právny zástupca opätovne poukázal na chronologický priebeh konania, z ktorého podľa neho vyplýva, že okresný súd aj krajský súd v predmetnej veci konali neprimerane dlho.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (znenie zhodné s čl. 8 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (znenie zhodné s čl. 8 ods. 2 listiny).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (znenie zhodné s čl. 8 ods. 5 listiny).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

II.1 K namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského   súdu z 31. januára 2005 v súvislosti s nerozhodnutím o peňažnej záruke

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 23/05 z 31. januára 2005, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 11. januára 2005. Predmetné rozhodnutie považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože v ňom krajský súd zrušil časť výroku   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol,   že   peňažnú   záruku   sťažovateľa neprijíma.

Ústavný   súd   vyslovil,   že   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou (III. ÚS 38/01).

Z judikatúry   ústavného súdu   taktiež   vyplýva, že   zo   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. z práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že v prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby   sľubom,   súd   rozhodujúci   o   väzbe   je   povinný   sa   s   touto   žiadosťou   náležite vysporiadať,   pretože   v   opačnom   prípade   dochádza   k   porušeniu   označených   práv (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06).

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04).

Pre   rozhodnutie   v tejto   veci   je   teda   podstatnou   otázka,   či   záver   krajského   súdu vyslovený v jeho rozhodnutí, podľa ktorého o neprijatí ponuky peňažnej záruky všeobecný súd nemusí rozhodovať osobitným výrokom, ale stačí, ak sa s ním vysporiada s dôvodmi neprijatia   ponuky   peňažnej záruky v rámci   odôvodnenia   rozhodnutia,   možno považovať za ústavne súladný výklad ustanovení Trestného poriadku.

Z listinných   dôkazov   v predmetnej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   okresnému   súdu   22.   decembra   2004   doručil podanie označené ako „Návrh na prijatie peňažnej záruky podľa § 73a Tr. por. a následné prepustenie na slobodu“.

Okresný   súd   uvedené   podanie   posúdil   ako   návrh   na   prijatie   peňažnej   záruky a prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Uznesením   sp.   zn.   1   Tp   715/04   z 11.   januára   2005 okresný   súd   rozhodol,   že   podľa   §   73a   ods.   1   Trestného   poriadku   neprijíma   návrh na peňažnú záruku za sťažovateľa a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 7 Tpo 23/05 z 31. januára 2005 o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   z   11. januára 2005   rozhodol   tak,   že   prvým   výrokom   tohto uznesenia   podľa   § 148   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   sťažnosť   sťažovateľa ako obvineného   zamietol   ako   nedôvodnú   a druhým   výrokom   podľa   § 149   ods. 1   a   3 Trestného poriadku zrušil výrok napadnutého uznesenia v časti, v ktorej rozhodol o neprijatí peňažnej záruky. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol vo vzťahu k zrušenému výroku o neprijatí peňažnej záruky, že „Opodstatnene bolo obvineným vytknuté nesprávne rozhodnutie súdu I. st. o jeho ponuke peňažnej záruky (č. l. 4), pretože aj podľa názoru sťažnostného súdu, len o ponuke peňažnej záruky súd samostatne nerozhoduje podľa § 73a ods.   1   Tr.   por.,   ale   túto   posudzuje   ako   žiadosť   obvineného   o jeho   prepustenie   z väzby na slobodu...

Bolo povinnosťou tohto súdu vyriešiť otázku, či a prípadne peňažná záruka v akej výške, dostatočne odstráni odôvodnenú obavu, že obvinený nebude pokračovať v páchaní trestnej činnosti [§ 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.].

Pokiaľ súd I. st. bol toho názoru, že peňažná záruka v akejkoľvek výške takúto obavu neodstráni, mal na to poukázať iba v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia [§ 134 ods. 1 písm. d) ods. 2 Tr. por.] a nemal o neprijatí ponuky peňažnej záruky rozhodovať osobitným výrokom“.

Podľa § 73a ods. 1 a 2 Trestného poriadku:(1) Ak je daný dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení   na   slobodu   aj   vtedy,   ak   obvinený   zložil   peňažnú   záruku   a   súd   alebo sudca ju prijme. Obvinenému vždy uloží povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. Ak je obvinený stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, peňažnú záruku nemožno prijať. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby.

(2) S   prihliadnutím   na   osobu   a   majetkové   pomery   obvineného   alebo   toho, kto za neho   zloženie   peňažnej   záruky   ponúka,   na   povahu   spáchaného   činu   a   výšku spôsobenej škody rozhodne súd alebo sudca o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia.

Podľa   § 72   ods. 2   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   súdu.   O   takej   žiadosti   sa   musí   neodkladne   rozhodnúť. Ak sa žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak   v   nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z uvedených ustanovení § 72 ods. 2 a § 73a Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok   Slovenskej   republiky   pozná   ako   samostatný   inštitút   žiadosť   o prepustenie na slobodu,   ktorou   sa   obvinený   môže   domáhať   prepustenia   na   slobodu   argumentujúc neexistenciou   väzobných   dôvodov,   a súčasne   popri   tomto   inštitúte   v Trestnom   poriadku existujú   prostriedky,   ktorými   možno   väzbu   nahradiť.   Jedným   z týchto   prostriedkov je aj peňažná záruka (§ 73a ods. 1 Trestného poriadku), pri ktorej obvinený tvrdí, že účel väzby   možno   dosiahnuť   v jeho   prípade   aj   iným   spôsobom,   resp.   miernejšími zabezpečovacími prostriedkami, napr. zložením peňažnej kaucie. V tomto prípade sa teda vôbec   nemusia   spochybňovať   dôvody   väzby,   s ktorými   sa   môže   obvinený   úplne stotožňovať, tvrdí sa však, že dosiahnuť účel väzby je možné aj miernejšími prostriedkami napr. peňažnou zárukou, sľubom alebo zárukou.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   žiadosť   o prepustenie   na   slobodu a návrh   na   nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   predstavujú   dva   rozdielne   inštitúty, resp. procesné práva obvineného.

V preskúmavanom prípade sám sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti (podanie z 19. januára 2005) proti uzneseniu okresného súdu nespochybňoval existenciu väzobných dôvodov,   keď uviedol: „Sudca zamietol môj návrh na prepustenie z väzby na slobodu v podstate z toho dôvodu, že dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. u mňa v danom   prípade   naďalej   trvajú.   To   nepopieram   a ani   nikdy   som   túto   skutočnosť nespochybňoval. Veď po prijatí peňažnej záruky sa len nahradzuje práve zložením kaucie väzba samotná, t. j. obmedzenie osobnej slobody obvineného, ovšem s tým, že dôvody väzby naďalej trvajú a tieto nezanikli... To znamená, že nie je v súlade so zákonom, keď súd, resp. sudca,   odmietne   prijať   peňažnú   záruku   len   s poukazom   na   skutočnosti   a dôvody, pre ktoré som bol v danom prípade vzatý do väzby. V takomto prípade by sa potom jednalo o dôvod absolútnej izolácie a nemožnosť ma prepustiť z väzby na slobodu.“

Zo   samotného   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   je   zrejmé, že o alternatívnej žiadosti sťažovateľa fakticky rozhodol (rovnako ako okresný súd prijatie peňažnej záruky v prípade sťažovateľa považoval za nemožné), z formálneho hľadiska však o nej nerozhodol, resp. rozhodnutie o tomto procesnom úkone sťažovateľa nebolo vyjadrené samostatným výrokom, ktorý   by umožňoval aj realizáciu   ďalších   procesných   oprávnení sťažovateľa   (právo   podať   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o neprijatí   peňažnej   záruky,   ktoré je možné vyvodiť   zo znenia   §   74   ods.   3   Trestného   poriadku,   pričom   prípustnosť tohto opravného prostriedku proti rozhodnutiu o neprijatí peňažnej záruky nebola spochybnená ani zo strany krajského súdu).

Spôsob,   akým   v danom   prípade   krajský   súd   aplikoval   ustanovenia   Trestného poriadku,   v   dôsledku   ktorého   osobitným   výrokom   o peňažnej   záruke   nerozhodol,   hoci sa s dôvodmi   nemožnosti   nahradiť   väzbu   peňažnou   zárukou   v odôvodnení   rozhodnutia riadne   vysporiadal,   by   znamenal   nielen   nesúlad   výroku   tohto   uznesenia   s   jeho odôvodnením,   ale chýbajúci   výrok   alebo   jeho   samostatná   časť   týkajúca   sa   rozhodnutia o peňažnej   záruke   vo výroku   rozhodnutia   by   spôsobilo   odňatie   možnosti   sťažovateľa ako obžalovaného podať proti rozhodnutiu o peňažnej záruke zákonom priznaný opravný prostriedok.   Vzhľadom   na túto   skutočnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsob,   akým krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   aplikoval   ustanovenia   Trestného   poriadku   týkajúce sa peňažnej záruky, nemožno považovať za ústavne súladný.

Podľa ústavného súdu postupom všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci, ktorým fakticky o alternatívnej žiadosti sťažovateľa rozhodli, došlo k naplneniu požiadaviek   čl.   17   ods.   2   ústavy,   avšak   absencia   samostatného   výroku   umožňujúceho následnú realizáciu ďalších procesných oprávnení sťažovateľa v rozhodnutí krajského súdu znamená porušenie čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu z 31. januára 2005 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.2 K porušeniu   sťažovateľových   práv postupom   okresného   súdu   a krajského súdu v konaní   o jeho   žiadosti   z   22. decembra 2004   vo   vzťahu   k   právu   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   § 21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   § 24 a Sanchez - Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   (v   rámci   ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy,   resp.   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež namietal, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou a o prepustenie z väzby na slobodu z 22. decembra 2004 došlo aj k porušeniu jeho práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa   doručená   22. decembra 2004.   Okresný   súd   o   nej   rozhodol   uznesením z 11. januára 2005 a pred vydaním svojho rozhodnutia si zabezpečil stanovisko okresnej prokuratúry v uvedenej veci, ako aj vyšetrovací spis. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal   14. januára 2005   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   podaním   doručeným   okresnému   súdu 20. januára 2005.   Spisový   materiál   v   predmetnej   veci   bol   následne   27. januára 2005 predložený krajskému súdu.

Krajský   súd   o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   7 Tpo 23/05 z 31. januára 2005 a spisový materiál v predmetnej veci bol vrátený späť okresnému súdu 15. marca 2005.

Okresný súd 17. marca 2005 doručoval predmetné uznesenie krajského súdu, pričom obvinenému bolo toto rozhodnutie doručené 23. marca 2005 a jeho obhajcovi 24. marca 2005.

Z uvedeného vyplýva, že konanie vedené okresným súdom v predmetnej veci spolu s časom   potrebným   na   vykonanie   úkonov   súvisiacich   s   podanou   sťažnosťou   a   časom potrebným   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu   trvalo   spolu   42   dní.   Z uvedeného obdobia   na   ťarchu   okresného   súdu   nemožno   započítať   obdobie   trvajúce   prinajmenšom 10 dní   (doručenie   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   trvalo   3 dni a ďalších 7 dní sťažovateľ potreboval na doručenie podania, ktorým dôvody svojej sťažnosti doplnil).

Krajskému súdu následne trvalo len 4 dni, kým o sťažnosti sťažovateľa rozhodol, ale ďalších 43 dní potreboval na vyhotovenie a doručenie svojho rozhodnutia okresnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   celkovú   dĺžku   tohto   konania nemožno akceptovať ani z hľadiska vnútroštátnych kritérií, ani z hľadiska kritérií, ktoré uplatňuje ESĽP. Podľa názoru ústavného súdu toto konanie neprebehlo urýchlene a trvalo neprimerane   dlho   v   dôsledku   postupu   krajského   súdu,   ktorý   na   vyhotovenie   svojho rozhodnutia   a jeho   zaslanie okresnému   súdu   potreboval   neprimerane   dlhý   čas   a   svojím postupom v tomto konaní porušil právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   zo   spisového   materiálu   v tejto   veci   zistil,   že   sťažovateľ bol 24. novembra 2005 prepustený na slobodu.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľ už prepustenie na slobodu, ktorého sa v konečnom dôsledku domáhal aj prostredníctvom svojho návrhu na zrušenie uznesenia   z   31. januára 2005   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   dosiahol,   a   preto sa už rozhodnutie o jeho návrhu v tejto časti stalo bezpredmetným.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodov   v nej uvedených   žiadal   aj o   priznanie finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000 Sk   od   okresného   súdu   a v sume   100 000 Sk od krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona   o   ústavnom   súde   považoval   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk.   Pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnil   povahu   tejto   veci a konkrétne okolnosti tohto prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   Mgr. R.   T.   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 501 Sk, t. j. spolu 5 002 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 150 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % z 5 302 Sk) predstavuje sumu 6 309 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca   sťažovateľa   v   jeho   poslednom   podaní   (podanie   doručené   ústavnému   súdu 31. októbra 2007) neuviedol v predmetnej veci   žiadne právne alebo skutkovo relevantné skutočnosti,   ktoré   by už neboli ústavnému súdu   známe z jeho predchádzajúcich   podaní alebo zo spisu vo veci samej (okrem vyjadrenia sa k možnosti konania verejného ústneho pojednávania v tejto veci na ústavnom súde), ako aj vzhľadom na to, že judikatúru ESĽP, na ktorú   vo svojich   podaniach poukazoval, možno považovať v súčasnosti   už za bežne aplikovanú v právnej praxi, ústavný súd v tejto veci nezistil dôvody na priznanie odmeny právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   za   tretí   úkon   právnej   služby   a ani   nepovažoval za opodstatnenú jeho požiadavku na zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007