znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Zory Kováčovej, Neštátna zubná ambulancia, M., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 326/03-30 z 25. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Zory Kováčovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2004 doručená   sťažnosť   MUDr.   Zory   Kováčovej,   Neštátna   zubná ambulancia,   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 326/03-30 z 25. marca 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ako prevádzkovateľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia, ktorý v rokoch 1998 a 1999 v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   zdravotnom   poistení“)   poskytoval   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“), ktorá jej riadne vystavené a doručené faktúry za ňou poskytnutú zdravotnú starostlivosť neuhradila, aj keď tak mala podľa zákona o zdravotnom poistení a zákona Národnej rady č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   urobiť   do 30 dní   od   doručenia účtovného dokladu.

Po tom, ako 1. júla 1999 Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo rozhodnutie   č.   3215/1999-A   o   zrušení   povolenia   na   zriadenie   poisťovne   Perspektíva (ktoré nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999),   vyhlásil   krajský   súd   20.   apríla   2001 uznesením sp. zn. 7 K 70/01 na jej majetok konkurz. Keďže pri zrušenej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, menovite to, že z jej majetku nie je možné uspokojiť   jej   záväzky,   uplatnila   si   sťažovateľka   pohľadávku,   ktorú   mala   voči   nej, u Všeobecnej zdravotnej poisťovne z dôvodu jej prechodu na tento subjekt.

Pretože   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   odmietla   záväzky   zrušenej   poisťovne zaplatiť, obrátila sa sťažovateľka na Okresný súd Bratislava V, ktorý rozsudkom sp. zn. 16 C 208/01   z   5.   augusta   2003   jej   žalobu   o   zaplatenie   sumy   114   418,   17   Sk s príslušenstvom   zamietol   a   následne   v   odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy, princíp rovnosti vlastníckeho práva všetkých subjektov zakotvený v čl. 11 listiny a v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj ďalšie vyššie označené práva.

Porušením   čl.   1   ústavy   podľa   sťažovateľky   bolo   to,   že   všeobecné   súdy   použili ustanovenie „§ 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení nedovolenou retroaktivitou, nakoľko k   uplatneniu   práva   sťažovateľom   došlo   ešte   pred   účinnosťou   uvedenej   novely“ zákona o zdravotnom   poistení.   To   považuje   sťažovateľka   za   narušenie   inštitútu   právnej   istoty, s ktorým v právnom štáte súvisí požiadavka legálne nadobudnutých práv. V spojitosti s tým vyjadruje názor, že: „Retroaktívnym použitím uvedeného ustanovenia došlo k narušeniu princípu ochrany dôvery občanov v právo...“

V   nadväznosti   na   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   poukazuje sťažovateľka na to, že „Napadnutými rozhodnutiami súdov, ktoré vychádzajú z použitia uvedeného   ustanovenia   sa   výrazne   prispelo   k   narušeniu   rovnováhy   vzťahov   medzi poskytovateľmi   zdravotnej   starostlivosti   a   zdravotnou   poisťovňou...“. Argumentácia sťažovateľky vyúsťuje do záveru, že „Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu zvyšuje ochranu vlastníctva vybraných subjektov (zdravotnej poisťovne)   oproti   vlastníctvu   iných   subjektov   (zdravotnícke   zariadenie),   čím   porušuje ústavne garantovanú rovnosť vlastníctva, bez ohľadu na charakter jednotlivých vlastníkov“.

Čo sa týka čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľka tvrdí, že napadnutým „... rozhodnutím krajského   súdu   sa   výrazne   zasiahlo   do   riadneho   uplatňovania   práva   na   podnikanie, nakoľko sa týmto rozhodnutím porušila rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov“.

Čo sa týka čl. 20 ods. 1 ústavy sa sťažovateľka domnieva, že v dôsledku rozhodnutí všeobecných   súdov   bola   pozbavená   „svojich   majetkových   práv   –   pohľadávok   voči poisťovni“.

Rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   326/03   z 25.   marca   2004   bola   žaloba sťažovateľky proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni právoplatne zamietnutá. Zamietnutie nároku   sťažovateľky   na   zaplatenie   úhrad   za   ňou   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť považuje   sťažovateľka   za   zvláštny   druh   vyvlastnenia   jej   vlastníctva   nedefinovaného zákonom, na ktoré neboli splnené podmienky ustanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy. Na základe uvedeného   sa   sťažovateľka   dostala   do   situácie,   keď   je   nútená   hradiť   ňou   poskytnutú zdravotnú   starostlivosť   zo   svojich   vlastných   finančných   zdrojov,   čím   jej   vznikajú bezprostredné škody na majetku.

S   poukazom   na   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   a   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie vyniesol vo veci samej tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   114.418,17   Sk   s   príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   9   Co   326/03-30   v   dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k   porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 03. 2004, č. k. 9 Co 326/03-30 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 65. 000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a preskúmal ju z hľadiska   splnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   čl.   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ako aj zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takéhoto práva alebo slobody na strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 113/03).

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 326/03 z 25. marca   2004.   Sťažovateľka   všeobecnému   súdu vyčíta,   že   citovaným   rozhodnutím „Právo   podnikať   bolo   zásadným   spôsobom   porušené,   pretože   štát   zákonmi   ukladá zdravotníckym   zariadeniam   vykonávať   činnosť   v   prospech   pacientov   poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to bezplatnými výkonmi a poskytovaním liekov a zdravotníckeho materiálu zo svojho vlastníctva, na druhej strane oddialil garanciu úhrady takto poskytnutej zdravotníckej   starostlivosti,   čo   môže   podnikateľskému   subjektu   –   zdravotníckemu zariadeniu spôsobiť úpadok a faktickú likvidáciu“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný zistil, že neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľkou namietaným   porušením   základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy a princípu   rovnosti   vlastníckeho   práva   všetkých   subjektov   zaručeného   v   čl.   11   listiny. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani namietané rozhodnutie krajského súdu za predpokladu, že bol rešpektovaný skutkový a právny stav existujúci v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba právo a skutkový stav, ktoré boli v čase vyhlásenia   rozsudku.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľke v uplatňovaní uvádzaného základného práva.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v   ustanoveniach   zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa definujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným rozsudkom krajského súdu možno vyvodiť aj z   toho,   že   týmto   rozsudkom   nebola   priamo   dotknutá   podstata   práva   sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V   rámci   predbežného   prerokovania   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka domáhala ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj v čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 i. f. ústavy. Preto riadiac sa týmto princípom konštatuje, že na prerokovanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd   a všeobecné   súdnictvo   s   tým,   že   všeobecné   súdnictvo   chráni   v   celom   rozsahu   aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony, napríklad Obchodný zákonník). Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria   súčasť   pojmu   majetok   (porovnaj   zákonnú   definíciu   pohľadávky   podľa   §   488 Občianskeho   zákonníka).   Ak   sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   jej   majetku (zaplatenie   pohľadávok,   pričom   nerozhoduje   právny   dôvod,   a   preto   to   môže   byť aj pohľadávka vzniknutá z titulu zdravotnej starostlivosti) a všeobecné súdy o jej žalobe riadne   konali   a rozhodli   o   nej,   nemožno   pokračovať   v   ochrane   jej   majetku   podaním sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Právomoc   ústavného   súdu   nemôže   v   takom prípade založiť to, že sa sťažovateľka nestotožnila s rozsudkom krajského súdu pri ochrane jej   majetku,   ak   tento   postup   a   rozhodnutie   v   celom   rozsahu   rešpektuje   ústavné   limity vyjadrené   v   čl.   2   ods. 2   a čl. 46   až 48   ústavy,   v   ktorých   sú   upravené   ústavnoprocesné princípy   postupov   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   aj   pri   ochrane   majetku   účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu základných práv k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie podľa § 201 a nasl. OSP), ktorý využila, hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému už riadny ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to, že netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozsudky všeobecných súdov. Uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu takého postupu všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy, prípadne by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd však v danom prípade nezistil zjavný nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu na strane jednej a ich právnym zhodnotením na strane druhej.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   tiež   so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (napr.   IV.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   100/03)   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedených článkoch ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   (m.   m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho dôvodu vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004