znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 207/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Auxta prerokoval sťažnosť I. F., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. A. F., K., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 427/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18   C   427/94 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 18 C 427/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť I. F. trovy právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. F., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 207/03-14 zo 14. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. F., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 427/94.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že: „... dňa 25. 3. 1994 na Obvodnom súde Košice II podala   žalobu o neplatnosť rozviazania   pracovného pomeru, neskôr svoje podanie rozšírila o náhradu ušlej mzdy, čo súd pripustil uznesením zo dňa 30. 5. 1995. Súd prvého stupňa rozhodol v tejto veci rozsudkom zo dňa 27. 9. 1994 tak, že žalobu   zamietol.   Proti   predmetnému   rozhodnutiu   sa   včas   odvolala.   Krajský   súd v Košiciach   dňa   27.   4.   1995   uznesením   sp.   zn.   13   Co   205/1995   zrušil   rozsudok   súdu I. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Obvodný súd Košice II. dňa 24. 10. 1995 žalobu opätovne   zamietol.   Po   podaní   odvolania   Krajský   súd   v Košiciach   dňa   30.   1.   1997 rozsudkom   sp.   zn.   18   C   188/96   určil,   že   rozviazanie   pracovného   pomeru   je   neplatné a v časti, ktorou okresný súd zamietol návrh ohľadne náhrady mzdy, zrušil tento rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Košice   II   rozsudkom   zo   dňa   13.   5.   1998   rozhodol,   že   žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke 18.000,- Sk, v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Nakoľko sťažovateľka   pôvodne   navrhovala,   aby   súd   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   sumy 6 000 Sk brutto mesačne za obdobie od 1. 1. 1994 do 12. 8. 1994, podala proti rozsudku odvolanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26. 1. 1999 zrušil rozsudok súdu I. stupňa v jeho napadnutej časti,   vrátil mu vec na ďalšie konanie,   pričom uložil súdu I.   stupňa doplniť dokazovanie (...).

(...) Okresný súd Košice II začal v tejto veci konať až v roku 2002, kedy v máji 2002 bola za znalkyňu ustanovená Ing. M. D., ktorá však pre zaťaženosť spracovaním posudkov v iných veciach požiadala o ustanovenie nového znalca. Dňa 14. 8. 2002 vydal Okresný súd Košice II uznesenie, ktorým ustanovil znalca Ing. M. P. (...) Pre veľkú zaťaženosť znalecký posudok nevypracoval. V podaní už tretím znalcom v tejto veci je v súčasnosti Ing. PhDr. A. V., ktorá bola za znalkyňu ustanovená uznesením zo dňa 27. 1. 2003.“

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu vydať nález:

„1. Základné právo I. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 427/94.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 427/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. I. F. priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka listami z 2. mája 1997, 4. augusta 1997, 14. januára 1998, 23. apríla 1998, 18. januára 1998 a 15. februára 2001 žiadala okresný súd o odstránenie prieťahov v konaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sťažnosť prerokoval   na svojom   zasadnutí   bez prítomnosti   účastníkov   konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a súdneho spisu.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 18 C 427/94 zistil nasledovné:

Sťažovateľka   25.   marca   1994   podala   okresnému   súdu   žalobu   o   neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ktorú neskôr rozšírila aj o náhradu ušlej mzdy. Zmenu žaloby okresný súd pripustil uznesením z 30. mája 1995.

Okresný súd 22. júna 1994 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.Sťažovateľka listom doručeným okresnému súdu 26. júla 1994 urgovala nariadenie termínu pojednávania.

Okresný súd 24. augusta 1994 nariadil pojednávanie na 27. september 1994, na tomto pojednávaní vyniesol rozsudok, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky v celom rozsahu.Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sa   sťažovateľka   4.   novembra   1994   odvolala. Okresný súd 9. novembra 1994 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k odvolaniu a spis zaslal

30. marca 1995 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Tento 27. apríla 1995 uznesením sp. zn. 13 Co 205/95 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   22.   mája   1995   nariadil   pojednávanie   na   30.   máj   1995,   na   tomto pojednávaní vykonal dôkazy výsluchom svedkov a pojednávanie odročil na 15. jún 1995 za účelom ďalšieho vykonávania dôkazov.

Pojednávanie   nariadené   na   15.   jún   1995   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu.

Pojednávanie 21. septembra 1995 bolo z dôvodu neprítomnosti sudkyne odročené na 24. október 1995.

Na pojednávaní 24. októbra 1995 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky. Sťažovateľka 7. decembra 1995 podala proti predmetnému rozsudku odvolanie.

Okresný súd listom z 2. februára 1996 vyzval sťažovateľku na doplnenie odvolania, čo sťažovateľka urobila podaním doručeným 23. apríla 1996.

Nariadením okresného súdu z 20. marca 1996 bol spis predložený krajskému súdu 28. marca 1996.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   Co   188/96   z   30.   januára   1997   rozhodol   tak, že napadnutý   rozsudok   v   časti   zmenil   (vyslovil,   že   rozviazanie   pracovného   pomeru   je neplatné) a vo zvyšnej časti (určenie náhrady mzdy a náhrady trov konania) rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Opatrením predsedu okresného súdu zo 7. februára 1997 bol spis prikázaný do iného senátu okresného súdu.

Okresný súd 20. marca 1997 doručil rozsudok krajského súdu účastníkom konania.Sťažovateľka listami doručenými okresnému súdu 2. mája 1997, resp. 4. augusta 1997, 14. januára 1998 a 25. februára 1998 urgovala nariadenie termínu pojednávania.Výzvou   zo 17.   júna   1997   žiadal   okresný   súd   žalovaného   o predloženie   odpisu mzdového listu sťažovateľky, ktorý tento nepredložil ani na základe urgencií z 29. júla 1997 a 7. januára 1998.

Opatrením predsedu okresného súdu z 20. apríla 1998 bol spis prikázaný do iného senátu okresného súdu.

Okresný   súd   27.   apríla   1998   nariadil   pojednávanie na   13.   máj   1998,   na   ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe sťažovateľky v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy čiastočne vyhovel, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľka sa proti vyššie uvedenému rozsudku 16. júna 1998 odvolala. Okresný súd ju 4. augusta 1998 vyzval na doplnenie odvolania, ktoré doplnila podaním doručeným okresnému   súdu   17.   augusta   1998.   Odvolanie   bolo   zaslané   na   vyjadrenie   žalovanému 19. augusta 1998.

Okresný súd predložil vec krajskému súdu 9. novembra 1998, ktorý 26. januára 1999 uznesením sp. zn. 13 Co 327/98 zrušil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený okresnému súdu 3. marca 1999, 4. mája 1999 bolo zaslané vyššie uvedené uznesenie účastníkom konania.

Okresný súd 16. februára 2000 nariadil pojednávanie na 19. apríl 2000, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu odročené na 7. jún 2000.Na pojednávaní 7. júna 2000 okresný súd vypočul účastníkov konania a svedka, vyzval sťažovateľku na upresnenie podanej žaloby v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy, následne pojednávanie odročil na neurčito.

Sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   19.   júna   2000   upresnila uplatnený nárok na náhradu mzdy.

Dňa   20.   novembra   2000   okresný   súd   zaslal   sťažovateľke   vyjadrenie   žalovaného k zmenenej žalobe.

Sťažovateľka   listami   doručenými   okresnému   súdu   15.   februára   2001   a 23.   apríla 2001 žiadala nariadenie termínu pojednávania.

Okresný   súd   28.   marca   2001   nariadil   pojednávanie   na   13.   jún   2001,   ktoré   bolo z dôvodu práceneschopnosti sudcu zrušené.

Dňa 10. augusta 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. september 2001, na ktorom   sa   nezúčastnila   sťažovateľka   a   ani   žalovaný.   Súd   pojednávanie   odročil na neurčito i z dôvodu nutnosti ustanovenia znalca.

Sťažovateľka listom z 22. apríla 2002 vyzvala okresný súd na nariadenie termínu pojednávania.

Okresný súd uznesením z 23. mája 2002 ustanovil znalca Ing. M. D., ktorá listom doručeným   okresnému   súdu   2.   júla   2002   z dôvodu   zaťaženosti   s vypracovaním   iných posudkov   požiadala   o ustanovenie   nového   znalca.   Okresný   súd   14. augusta   2002   vydal uznesenie,   ktorým   bol   za   znalca   ustanovený   doc.   Ing.   M.   P.,   CSc.   Tento   pre   veľkú zaťaženosť znalecký posudok nevypracoval, spis vrátil okresnému súdu 5. novembra 2002 a navrhol ustanoviť nového znalca.

Dňa 27. januára 2003 okresný súd uznesením ustanovil ďalšieho znalca Ing. PhDr. A. V., ktorej bol 13. marca 2003 odoslaný spisový materiál. Okresnému súdu bol 10. júna 2003 doručený znalcom vypracovaný znalecký posudok. Okresný súd 17. septembra 2003 nariadil pojednávanie na 27. november 2003, ktoré z dôvodu neúčasti žalovaného a jeho právneho zástupcu odročil na 22. január 2004. Ústavný   súd zistil, že   na pojednávaní 22.   januára 2004   bol   vyhlásený rozsudok, ktorým   okresný   súd   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   24 774,20   Sk   do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zakotvuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej neistoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   konštantne   vychádza   z toho,   že „účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva zásadne dochádza až právoplatným rozhodnutím“, čo v celom rozsahu uplatňuje vo veci sťažovateľky, predmetom ktorej je nárok na náhradu mzdy (II. ÚS 114/02, I. ÚS 27/03, IV. ÚS 92/03).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania, ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníkov konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1)   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu mzdy.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn. Spr. 1654/03 zo 16. decembra   2003   uviedol „Uvedený   spor   navyše   nemožno   považovať   za   skutkovo jednoduchý,   keďže   v danom   konaní   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie. V neposlednom rade je potrebné poukázať na dlhodobo pretrvávajúcu enormnú zaťaženosť sudcov tunajšieho súdu, teda aj vo veci konajúceho sudcu Mgr. F. Č., v súdnom oddelení ktorého je viac ako 700 nevybavených vecí, čo neumožňuje rozhodovať veci v lehotách pre účastníkov priaznivejších“.

Aj   v prípade,   že   by   ústavný   súd   akceptoval   tvrdenie   predsedu   okresného   súdu o skutkovej zložitosti sporu, zastáva názor, že celkovú dĺžku konania pred okresným súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho priebeh a doteraz dosiahnuté výsledky nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej   sa   namietajú   prieťahy,   sa   rieši   existenčná   otázka   pre   sťažovateľku.   V týchto sporoch by mali súdy postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Takto však okresný súd   nepostupoval   v napadnutom   konaní,   keď   na   posúdenie   skutočností,   na   ktoré   treba odborné znalosti, ustanovil znalca po vyše siedmich rokoch od podania žaloby.

2)   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   v procesnom postavení   žalobkyne,   toto   neprispelo   zásadným   spôsobom   k namietaným   zbytočným prieťahom   a ani   k   doterajšej   dĺžke   súdneho   konania.   Je   pravdou,   že   sťažovateľka   sa nezúčastnila pojednávania 10. augusta 2001, tohoto sa však nezúčastnil ani žalovaný, takže sťažovateľka svojou neúčasťou na ňom neprispela k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka trikrát využila možnosť podania odvolania proti rozhodnutiam súdu prvého stupňa, ktoré bolo   potrebné   na   výzvu   okresného   súdu   dvakrát   doplniť,   čo   treba   zohľadniť   v jej neprospech.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo   ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   vyhodnotil ako nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu:

-   obdobie   od   9.   novembra   1994   (výzva   žalovanému   na   vyjadrenie   sa   k odvolaniu)   do 30. marca 1995 (predloženie spisu krajskému súdu),

-   obdobie   od   17.   júna   1997   (vyžiadanie   dokladov   od   žalovaného)   do   27.   apríla   1998 (nariadenie pojednávania),

-   obdobie   od   4.   mája   1999   (zaslanie   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   327/98 účastníkom konania) do 16. februára 2000 (nariadenie pojednávania na 19. apríl 2000),

-   od   19.   júna   2000   (doručenie   upresneného   návrhu   sťažovateľky)   do   28.   marca   2001 (nariadenie pojednávania),

- obdobie od 10. augusta 2001 (nariadenie pojednávania na 19. september 2001) do 23. mája 2002 (uznesenie o ustanovení znalca).

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uvádza „... súd v danej veci koná, o čom   svedčí   predovšetkým   skutočnosť,   že   v konaní   bolo   tunajším   súdom   už   trikrát rozhodnuté“.

Aj keď je pravdou, že okresný súd v právnej veci sťažovateľky trikrát meritórne rozhodol,   nemožno   jeho   konanie   podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   následné zrušenie   (zmenu)   jeho   rozsudkov   odvolacím   súdom   (z   dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu a nutnosti doplnenia dokazovania) považovať za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní neistoty sťažovateľky v preskúmavanom konaní.

K námietke   predsedu   okresného   súdu   ohľadom   enormnej   zaťaženosti   sudcov okresného súdu ústavný súd konštatuje:

V súlade s medzinárodným štandardom   uplatňovania dohovoru sa v rozhodovacej praxi   ústavného   súdu   ustálil   názor,   že nadmerné   množstvo   veci,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 120/02, IV. ÚS 15/03). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam,   ale   uplatnenie   ústavou   zaručeného   práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (I. ÚS 145/02, IV. ÚS 28/03).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci konal.   I keď   okresný   súd   22.   januára   2004   vyhlásil   rozsudok, ústavný   súd   mu   uložil,   aby   v konaní   o návrhu   sťažovateľky   konal   a rozhodol   bez zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku [(§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde], pretože konanie nebolo ku dňu vydania nálezu ústavného súdu právoplatne skončené.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodu   pretrvávajúcich   prieťahov   a   vysokej miery právnej neistoty žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   finančnú   ujmu,   „nakoľko   do dnešného dňa disponuje len právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého môže od odporcu žiadať 18.000,- Sk. Jej možnosti vymôcť núteným výkonom rozhodnutia alebo   prostredníctvom   súdneho   exekútora   jej   patriace   peňažné   prostriedky   sa   stále zmenšuje, pretože odporca sa zbavuje svojho majetku, z ktorého by mohla byť uspokojená aj sťažovateľka“.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   s prihliadnutím na odôvodnenie sťažovateľky (najmä z pohľadu tvrdenia pretrvávajúcej právnej neistoty) a uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 30 000 Sk.

Ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   fakultatívne   a nenahrádza   uspokojenie   nárokov   uplatnených   v konaní, v ktorom bolo zistené porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. A. F., K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún), a to za dva úkony právnej   služby   [§ 1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)] v hodnote 4 270 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie podania vo veci samej). Základom pre výpočet odmeny za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát aj náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 vyhlášky).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2004