znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   podľa   čl.   7   a   čl.   10   ods.   1   a   3   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických   právach   ustanoveniami   §   20   ods.   2   a   §   21   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   368/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2014 doručené podanie R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, ktoré ústavný súd nielen podľa označenia, ale aj podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   podľa   čl.   7   a   čl.   10   ods.   1   a   3   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) ustanoveniami § 20 ods. 2 a § 21 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 500/2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z.   z., ktorou   sa   vydáva Poriadok   výkonu trestu   odňatia slobody   (ďalej len „napadnutá vyhláška“).

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Krajského súdu   v Košiciach č. k. 8 T   8/2005-526   z   13.   júla   2007   odsúdený   na „Doživotný   trest   odňatia   slobody s výrokom súdu, že podmienečné prepustenie s tohto trestu nie je prípustné...“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   po oboznámení sa   s napadnutou vyhláškou «... som sa dozvedel, že ustanovenia § 20 ods. 2; taktiež ustanovenia § 21 ods. 2 mi bránia k postupu v resocializácii, ktorú považujem za právo odsúdeného.

Môžem   sa   správať   akokoľvek   dobre,   priam   vynikajúco...   a   akékoľvek   výnimočné zlepšenie nie je mi daná šanca do iných zmiernených diferenčných podskupín v rámci môjho zaradenia do „maximálneho stupňa stráženia.“».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ cituje v záhlaví uvedené ustanovenia ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu a poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva z ostatného obdobia, ktorá je podľa jeho názoru aplikovateľná na jeho vec (Vinter a spol. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 66069/09, rozsudok Veľkej komory z 9. 7.   2013).   Podľa   sťažovateľa   sú   ustanovenia   §   20   ods.   2   a   §   21   ods. 2   napadnutej vyhlášky v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a medzinárodného paktu, a tým dochádza aj k porušovaniu jeho základných práv vyplývajúcich z ústavy, resp. práv vyplývajúcich z kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

„...   všeobecne   záväzný   právny   predpis   vydaný   Ministerstvom   spravodlivosti   – Vyhláška č. 500/2013 Z. z. z 19. decembra 2013, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MS SR č. 368/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva   Poriadok   výkonu   trestu   odňatia   slobody...   a   to v ustanoveniach § 20 ods. 2; § 21 ods. 2 nie je v súlade s článkom 16 ods. 2 Ústavy SR v súlade s článkom 3 Dohovoru... s článkom 7 Paktu...

Zároveň nie je v súlade s článkom 10 ods. 1 ods. 3 Paktu... Ústavný súd SR vyslovuje, že vyhláškou... bolo porušené právo sťažovateľa... podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru... A bolo porušené práv... podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, podľa článku 3 Dohovoru... a podľa článku 6 Paktu......   Ústavný   súd   SR   zrušuje   účinnosť   vyhlášky...   v   ustanoveniach   §   20   ods.   1; 21 ods. 2...

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi... (... podľa voľnej úvahy ÚS SR finančné zadosťučinenie), ktoré je povinné zaplatiť MS SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 dohovoru, ako aj podľa čl. 7 a čl. 10   ods.   1   a   3   medzinárodného   paktu   ustanoveniami   §   20   ods.   2   a   §   21   ods.   2 napadnutej vyhlášky.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení vlády, všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ministerstiev   a ostatných   ústredných   orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

Z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   „právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody“. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vychádza z takej interpretácie čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej ich text neumožňuje namietať porušenie   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ku ktorému malo dôjsť priamo zákonom, príp. iným   právnym   predpisom   nižšieho   stupňa   právnej   sily,   teda   v   prípade   sťažovateľa   ani napadnutou vyhláškou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo svojej podstate domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uplatnenia právomoci ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy, t. j. právomoci, ktorú môže uplatňovať len v konaní o súlade právnych predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh   oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich   nemôže tvoriť   súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z   citovaného   právneho   názoru   má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ak sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uplatnenia takej právomoci ústavného súdu,   ktorú   v tomto type konania nemožno uplatniť, ústavný súd takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Na základe uvedeného ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ak by podanie sťažovateľa   kvalifikoval   ako   návrh   na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov [v predmetnej veci konkrétne konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy], musel by ho odmietnuť   ako   návrh   podaný   zjavne   neoprávnenou   osobou.   Z   §   37   ods.   1   zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov môžu podať len subjekty vymedzené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde, t. j.   a)   najmenej   pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   b)   prezident Slovenskej   republiky,   c)   vláda   Slovenskej   republiky,   d)   súd,   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou   činnosťou,   e)   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   a   f)   verejný ochranca práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014