znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. R. a Š. R., obaja bytom B., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. E. S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C 102/2012 z 27. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 323/2012 z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. a Š. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2013 doručená   sťažnosť   E.   R.   a Š.   R.,   obaja   bytom   B.   B.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“), zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   E.   S.,   s.   r.   o.,   konajúcou   prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 102/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 323/2012 z 19. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 102/2012 je rozhodovanie o návrhu navrhovateľov v 1. až 19. rade z 27. apríla 2012 (ďalej len „návrh“), ktorým sa domáhajú proti sťažovateľom ako odporcom práva prechodu pešo, osobným a nákladným motorovým vozidlom cez pozemky nachádzajúce   sa   v katastrálnom   území   R.   a   bližšie   špecifikované   v samotnom   návrhu. Navrhovatelia v návrhu uviedli, že 25. apríla 1986 bola na ustanovujúcej členskej schôdzi Základnej   organizácie   slovenského   zväzu   záhradkárov   zriadená   Záhradkárska   osada   S. (ďalej   len   „záhradkárska   osada“),   pričom   na   vstup   do   tejto   záhradkárskej   osady   bola zriadená vstupná brána na účely vjazdu motorovými vozidlami a malá bránka na vstup osôb, ako aj cesta, ktorá viedla cez pozemky všetkých členov tejto osady. Navrhovatelia v 1. až 18. rade sú vlastníkmi pozemkov, ktoré tvoria záhradkársku osadu, pričom sťažovatelia (taktiež   členovia   záhradkárskej   osady)   majú v bezpodielovom   spoluvlastníctve   pozemok o výmere 380 m2, ktorý je prvým pozemkom v záhradkárskej osade a susedí so vstupnou bránou. Navrhovatelia 20. marca 2012 zistili, že sťažovatelia uzamkli vstupnú bránu do záhradkárskej osady a zamedzili tak prístup ostatným členom tejto osady na svoje pozemky. Navrhovatelia sa návrhom súčasne domáhali nariadenia predbežného opatrenia.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   102/2012   z 10.   mája   2012   (ďalej   len „uznesenie   okresného   súdu   z 10.   mája   2012“),   ktorým   tento   rozhodol   o nariadení predbežného opatrenia, bola sťažovateľom ako odporcom v 1. a 2. rade uložená povinnosť «až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej umožniť navrhovateľom v 1... 18. rade prechod   pešo   a osobným   motorovým   vozidlom   cez   pozemok   par.   č.   KN   „C“   3684/3... o výmere   380   m2» (citované   z uznesenia   okresného   súdu   z 10.   mája   2012)   patriaci   do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 187/2012 z 26. júla 2012 uznesenie okresného súdu z 10. mája 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd napadnutým uznesením opätovne rozhodol o nariadení   predbežného   opatrenia,   na   základe   ktorého   sú   sťažovatelia   povinní «až   do právoplatného rozhodnutia vo veci samej umožniť navrhovateľom v 1... 18. rade prechod pešo   a osobným   motorovým   vozidlom   cez   pozemok   par.   č.   KN   „C“   3684/3,   záhrady, o výmere 380 m2» (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.). Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:«Okresný   súd   Banská   Bystrica   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   absolútne žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s   argumentmi   a   návrhmi,   ktoré   sťažovatelia   uviedli vo svojom   odvolaní   zo   dňa   8.   6.   2012   a   ani   s   dôkazmi,   ktoré   boli   sťažovateľmi   spolu s odvolaním predložené. Možno konštatovať, že v jeho konaní ide o arbitrárnosť a svojvôľu pri vysporiadaní s posúdením existencie dôvodov, ktoré vylučujú nariadenie predbežného opatrenia.

Proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C/102/2012 zo dňa 27. 9. 2012 podali sťažovatelia dňa 12. 10. 2012 odvolanie, ktoré odôvodnili oproti skutočnostiam uvedeným v odvolaní zo dňa 8. 6. 2012 navyše aj nasledujúcimi skutočnosťami:

- Prvostupňový súd dňa 27. 9. 2012 rozhodol o obsahu návrhu identicky tak, ako dňa 10. 5. 2012, t. j. po 4-och mesiacoch napriek tomu, že dôkazný stav vo veci sa za uvedené obdobie v rámci odvolacieho konania podstatným spôsobom zmenil. Na zmenu dôkazného stavu súd nereagoval, vôbec sa novými dôkazmi nezaoberal, ani sa s nimi nevysporiadal. S poukazom na ustanovenia § 167 ods. 2 OSP v spojení s § 154 ods. 1 OSP, pre rozhodnutie súdu je pritom rozhodujúci skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, nie v čase podania návrhu.

- Prvostupňový súd predbežné opatrenie nariadil v zmysle § 74 OSP, hoci návrh vo veci   samej   hol   podaný   súčasne   s   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia a navrhovatelia 1/ až 19/ sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia v zmysle § 102 ods. 1 OSP. Zákonnou podmienkou pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle § 102 OSP je iba dočasná úprava pomerov medzi účastníkmi, nie aj obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia.

-   Nijako   nie   je   daná   potreba   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov,   nakoľko navrhovatelia   1/   až   18/   po   celý   čas   od   podania   svojho   návrhu   svoje   nehnuteľnosti   - záhrady, t. j. 6 mesiacov, riadne užívali o čom svedči ich faktický stav. Ak by tvrdenia navrhovateľov   1/   až   18/   boli   pravdivé,   tieto   pozemky   by   museli   byť   laicky   povedané zarastené   trávou   a burinou,   čo   nie   sú.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   nie   je   daná   žiadna opodstatnená obava na dočasnú a neodkladnú úpravu pomerov účastníkov.

-   Rovnako   tvrdenia   navrhovateľov   1/   až   19/,   že   je   daná   hrozba   bezprostredne hroziacej ujmy, nie sú založené na faktickom stave alebo reálne bezprostredne hroziacej ujme. Sú iba teoretickými úvahami „čo by bolo keby...“, ktoré nemôžu byť dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia...

- V neposlednom rade poukázali aj na skutočnosť, že rozhodovanie súdu o nariadení predbežného   opatrenia   nie   je   prekážkou   konania   súdu   vo   veci   samej,   resp.   vytýčenia termínu pojednávania. Naviac, keďže od návrhu na začatie konania podaného dňa 27. 4. 2012 uplynulo takmer 6 mesiacov, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nie je daná ani požiadavka   okamžitej   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov.   Nariaďovanie   predbežného opatrenia sa v danom prípade míňa svojej podstate. Z uvedeného dôvodu preto nemožno tvrdiť   ani   to,   že   pri   rozhodovaní   súdu   požiadavka   rýchlosti   prevláda   nad   požiadavkou úplnosti skutkových zistení.

- Nestotožnili sa s názorom, ako to konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,   že:   „Rozhodnutie   o   predbežnom   opatrení   nespočíva   na   výsledkoch dokazovania, na závere o skutkovom stave, ani na právnom posúdení veci, ale predstavuje iba dočasnú úpravu práv a povinnosti účastníkov, ktorá vzhľadom na skutočnosti, ktoré tvrdili   navrhovatelia,   bola   potrebná.“   S   uvedeným   by   sa   dalo   súhlasiť   iba   v súvislosti s prvým   rozhodnutím   o   predbežnom   opatrení,   nie   však   už   pri   opätovnom   rozhodovaní o predbežnom   opatrení,   po   odvolacom   konaní,   keď   došlo   k   zmene   spisového   materiálu doplnením dôkazov. Máme za to, že žiadne súdne rozhodnutie, ani dočasná úprava pomerov účastníkov predbežným opatrením nemôže byť v rozpore s dôkazmi o opaku, ak sa takéto nachádzajú v súdnom spise   a už vôbec   nemôže nespočívať   na právnom   posúdení   veci. Každé súdne rozhodnutie predsa spočíva práve na právnom posúdení veci.

- Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal predloženými dôkazmi a vznesenými námietkami, ktoré vyvracajú tvrdenia navrhovateľov 1/ až 19/. V spodnej časti strany   č.   4   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   zo   dňa   27.   9.   2012,   súd   iba   stroho,   bez ďalšieho odôvodnenia konštatuje, že: „Proti predmetnému uzneseniu podali odporcovia odvolanie.“ Nijakým spôsobom sa však pri svojom rozhodnutí nezaoberal ani obsahom tohto podania a ani nami predloženými dôkazmi. Tieto nielen že nevyhodnotil v zmysle § 132 OSP, ale ani ich vôbec nespomenul. Predložené dôkazy pritom nesporne rozporujú tvrdenia   navrhovateľov   1/   až   19/   a   spochybňujú   samotnú   dôvodnosť   ich   nároku Odôvodnenie   uznesenia   zo   strany   súdu,   ktoré   nijakým   spôsobom   nespomína   ani nevyhodnocuje dôkazy predložené protistranou, nepovažujeme za dostačujúce.

V   poradí   druhým   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 17 Co/323/2012 zo dňa 19. 12. 2012 bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C/102/2012 zo dňa 27. 9. 2012 potvrdené.

V odôvodnení svojho v poradí druhého uznesenia sa Krajský súd v Banskej Bystrici žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní sťažovateľov, obmedzil sa   iba   na   všeobecné   úvahy   bez   akejkoľvek   súvislosti   s   prejednávanou   vecou   a   na konštatovanie, že sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením v poradí druhého uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 9. 2012.

Tak ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   pričom   súčasťou   práva   na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že v poradí druhým Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co/323/2012, zo dňa 19. 12. 2012 ako aj uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C/102/2012-196 zo dňa 27. 9. 2012 došlo porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy sťažovatelia odôvodňujú predovšetkým tým, že zásah do ich vlastníckych práv nie je vykonaný v súlade so zákonom. Rozpor so zákonom podľa sťažovateľov spočíva „v tom, že rozhodnutím súdu môže byť zriadené   vecne   bremeno   iba   v troch   zákonom   taxatívne   vymedzených   prípadoch   a   to v zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka v platnom znení v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka v platnom znení a v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka v platnom   znení.   Keďže   ide   o   zásah   do   vlastníckeho   práva,   ktoré   je   ako   absolútne subjektívne právo   najúplnejším právom k veci,   akákoľvek analógia je   neprípustná   a   je potrebné postupovať len prísne v zmysle zákonnej úpravy.

V súdnom konaní sťažovateľov došlo k rozporu súdneho rozhodnutia s ustanovením § 151 o ods. 3 Občianskeho zákonníka v platnom znení, keď súd priznal svojím rozhodnutím právo účastníkom, ktorým takéto právo zákon vôbec nepriznáva, nakoľko nie sú vlastníkmi žiadnej stavby. Prístup k ich pozemkom je preukázateľne možný aj inak ako obmedzujúcim zásahom do vlastníckych práv iných osôb.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C/102/2012 zo dňa 27. 9. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co/323/2012 zo dňa 19.   12.   2012 bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva sťažovateľov na vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C/102/2012 zo dňa 27. 9. 2012,   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 17 Co/323/2012... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľom   finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne.“

Súčasťou sťažnosti je návrh sťažovateľov, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1   a   4   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať odvolanie (čo aj urobili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1   a   4   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

II.2.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa   názoru   sťažovateľov   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   svojvoľné a arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými sťažovateľmi uplatnenými námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že:

- navrhovatelia sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia v zmysle § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom zákonnou podmienkou aplikácie tohto   ustanovenia   je „iba   dočasná   úprava   pomerov   medzi   účastníkmi,   nie   aj   obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia“ (ďalej len „prvá námietka“),

- nie je daná „žiadna opodstatnená obava na dočasnú a neodkladnú úpravu pomerov účastníkov“ (ďalej len „druhá námietka“).

Ústavný súd v súvislosti s oboma námietkami sťažovateľov považoval za potrebné predovšetkým   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:«Okresný súd uznesením zo dňa 27. 09. 2012 nariadil predbežné opatrenie, ktorým odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej umožnili navrhovateľom... prechod pešo a osobným motorovým vozidlom cez pozemok par... záhrady,   o   výmere   380   m2...   k.   ú.   R.,   vedený   Katastrálnym   úradom   Banská   Bystrica, Správou   katastra   Banská   Bystrica...   Vo   zvyšku   (t.   j.   v   časti   návrhu   o   nariadenie predbežného   opatrenia   týkajúceho   sa   prechodu   nákladným   motorovým   vozidlom   cez predmetný pozemok odporcov) návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (druhý výrok).

Rozhodnutie v časti, v ktorej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel odôvodnil   tým,   že „v danom   prípade navrhovatelia   osvedčili   dôvodnosť nároku   ako aj hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy. Do záhradkárskej osady je možný prístup cez dve brány. Jedna je na pozemku odporcov a druhá na pozemku navrhovateľa v 1. rade. Brána na pozemku navrhovateľa v 1. rade nemôže slúžiť na vstup, pretože sa za ňou nachádza strmý kopec, ktorý znemožňuje jednoduchý prístup pešo alebo autom. Jedinou možnosťou vstupu, resp. vjazdu a prejazdu motorového vozidla tak ostáva vstupná brána na pozemku vo vlastníctve odporcov. Tento stav (t. j. vstup do osady cez bránu) platí už odo dňa vzniku záhradkárskej osady   v roku   1986.   Za   tohto stavu,   keď   navrhovatelia   musia   na   prístup k svojim   pozemkom   použiť   pozemok   odporcov,   síce   dochádza   k   obmedzovaniu   ich vlastníckeho práva, avšak len v nevyhnutnom rozsahu. Na druhej strane ale odporcovia svojím   konaním   znemožňujú   výkon   vlastníckeho   práva   navrhovateľov,   pretože   im neumožnia dostať sa na svoje pozemky cez vstupnú bránu, ktorá sa nachádza na pozemku vo vlastníctve odporcov.“ Z uvedeného dôvodu preto „vyhovel návrhu navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia v časti prechodu pešo a osobným motorovým vozidlom cez pozemok par. č... vo vlastníctve odporcov“. Rozhodnutie v časti, v ktorej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel (t. j. v časti návrhu o nariadenie predbežného opatrenia, týkajúceho sa prechodu nákladným motorovým vozidlom cez predmetný pozemok odporcov) odôvodnil tým, že podľa jeho názoru „charakter záhradkárskej osady a činnosti, ktoré   sú   v takej   lokalite   vykonávané   nepotrebujú   nevyhnutne   využívanie   nákladného motorového   vozidla.   Navrhovatelia   odôvodňovali   bezprostredne   hroziacu   skutočnosť   aj tým, že môže nastať mimoriadna situácia ohrozujúca život, zdravie alebo majetok členov osady.   V takýchto   situáciách   je   možné   predpokladať   aj   používanie   motorových   vozidiel väčších   rozmerov   (vrátané   tých   nákladných).   Nepochybne   je   pravdou,   že   v   prípade mimoriadnej   situácie   je   neraz   potrebné   zasiahnuť   do   práva   inej   osoby,   avšak   takéto situácie,   podľa   názoru   súdu,   nie   je   nevyhnutné   upraviť   nariadením   predbežného opatrenia.“...

Z obsahu spisu vyplýva, že v tomto prípade sa jedná o predbežné opatrenie, ktoré bolo na základe návrhu navrhovateľov nariadené po začatí konania vo veci samej (týkajúcej sa zriadenia vecného bremena - práva prechodu a prejazdu cez špecifikované pozemky, v prospech navrhovateľov).

Podľa § 102 ods. 1, prvá veta O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   nariadi   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Keďže citované   ustanovenie   (umožňujúce   nariadiť   predbežné   opatrenie po   začatí konania) neobsahuje podrobnejšiu úpravu predbežného opatrenia, preto i pri nariadení predbežného   opatrenia   v   priebehu   konania   je   potrebné   primerane   aplikovať   všeobecné ustanovenia o predbežnom opatrení - § 74 až § 77a O. s. p.).

Predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť   účastníkovi   najmä,   aby   nenakladal s určitými vecami alebo právami, niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal (§ 76 ods. 1 písm. e/, f/ O. s. p.).

Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia vyplýva, že sa jedná o inštitút, ktorého základnou funkciou je dočasne upraviť pomery účastníkov, pričom nárok (pripadne právo) nemusí byť nepochybne preukázaný, musí však byť osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi vždy konkrétnou situáciou. Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia je tiež zrejmé, že súd pri rozhodovaní   o ňom   nezisťuje všetky skutočnosti,   ktoré by musel zisťovať   v prípade konečného rozhodnutia vo veci samej. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších skutočností, z ktorých možno vyvodiť nutnosť dočasnej úpravy pomerov.

Pri   rozhodovaní   o   nariadení   predbežného   opatrenia   je   súd   viazaný   návrhom účastníka, pričom by však mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení. Povinnosť   zdržať   sa   disponovania   s   vecami   alebo   právami,   prípadne   povinnosť   niečo znášať (strpieť) uloží vždy len takým spôsobom, aby neprimerane nenarušil hospodárske funkcie   účastníka,   voči   ktorému   predbežné   opatrenie   smeruje.   Nariadenie   predbežného opatrenia je spravidla spojené so zásahom do vlastníckeho práva, pričom podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je možné vlastnícke právo obmedziť iba v nevyhnutnej miere.   Nariadenie   predbežného   opatrenia   môže   byť   aj   zásahom   do   práva   na   ochranu rodinného a súkromného života (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Z týchto dôvodov je vždy   potrebné posúdiť,   či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza   k zásahu   do   uvedených   základných   práv   nad   nevyhnutnú   mieru   a   či   uloženie   obmedzení sleduje legitímny cieľ.

Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   nariadení predmetného   predbežného   opatrenia   náležité   a   citlivo   zohľadnil   všetky   vyššie   uvedené zákonné aspekty a aktuálne relevantné skutočnosti a okolnosti (ktoré presne špecifikoval a charakterizoval), čo sa prejavilo i tým, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia neakceptoval   v   celom   rozsahu,   ale   len   v   nevyhnutnej   miere.   Odvolací   súd   (v   súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia,   ktoré   je   jednak   dostatočne   podrobné,   ale   je   i   jasné,   zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2, s použitím § 167 ods. 2 O. s. p.).

Je nesporné, že predmetné predbežné opatrenie má priamu väzbu na konanie vo veci samej (ktorého predmetom je návrh navrhovateľov o zriadenia vecného bremena - práva prechodu a prejazdu cez špecifikované pozemky). V aktuálnom štádiu konania vo veci samej neprináleží odvolaciemu súdu posudzovať, do akej miery môžu byť navrhovatelia v konaní vo veci samej úspešní. Nariadené predbežné opatrenie malo za cieľ, aby odporcovia 1/ a 2/ do doby právoplatného skončenia konania vo veci samej umožnili navrhovateľom prechod (pešo) a prejazd (osobným motorovým vozidlom) cez ich pozemok, bez toho, aby vytvárali akékoľvek prekážky, ktoré by prechod a prejazd sťažovali alebo znemožňovali. V konečnom dôsledku, ani samotní odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnili, že týmto rozhodnutím sa dočasne prinavráti faktický stav, aký bol už i v minulosti (od roku 1986). Nariadený   rozsah   predbežného   opatrenia   je   primeraný   vyššie   uvedenému sledovanému   legitímnemu   účelu.   Nariadením   tohto   predbežného   opatrenia   nevznikne odporcom žiadna zásadná ujma, pretože ich súčasný právny i faktický vzťah k ich pozemku sa nezmenil a toto predbežné opatrenie nezasahuje ani do možnosti ho užívať na určené účely. Záverom   odvolací   súd   poznamenáva,   že   vydaním   tohto   predbežného   opatrenia v žiadnom prípade nedošlo k prejudikovaniu rozhodnutia vo veci samej. V prípade, ak budú odporcovia vo veci samej úspešní (čo taktiež nie je možné vylúčiť), predbežné opatrenie zanikne, resp. stratí účinnosť.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia (čiastočne) vyhovel, ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Odvolaním   nenapadnutý   výrok   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   návrh navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia v prevyšujúcej časti zamietol (druhý výrok), zostal nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).»

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť najmä   náležite   odôvodnené. Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Sťažovatelia prvou námietkou namietajú, že v zmysle § 102 ods. 1 OSP, v súlade s ktorým   bolo predbežné opatrenie nariadené, je zákonnou   podmienkou   jeho nariadenia „iba   dočasná   úprava   pomerov   medzi   účastníkmi,   nie   aj   obava   z   ohrozenia   výkonu rozhodnutia“.

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na právny názor vyjadrený   v komentári   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   (Občiansky   súdny   poriadok   – komentár, V. aktualizované znenie. Bratislava: Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého aj obavu, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov,   aj   keď   §   102   OSP   tento   dôvod expressis   verbis neuvádza, keďže aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 OSP sa primerane použije § 74 ods. 1 OSP. Ide o právny názor, ktorý je podľa názoru ústavného súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a udržateľný.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno mať ani relevantné ústavné   výhrady   k tomu,   že krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia argumentoval aj uvedeným právnym názorom. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prvá námietka sťažovateľov je nedôvodná.

Rovnako za nedôvodnú považuje ústavný súd aj druhú námietku sťažovateľov. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu totiž dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného prípadu   a náležitým   spôsobom   vyhodnotil   všetky   tie   skutkové   zistenia,   ktoré   boli nevyhnutné na osvedčenie práva vyplývajúceho z návrhu na zriadenie vecného bremena, a tým aj odôvodnenosť nariadenia predbežného opatrenia, pritom správne zdôraznil, že pre rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia nie je potrebné ani účelné zisťovať všetky skutočnosti   tak,   ako   to   je   v   prípade   rozhodovania   v merite   veci   (teda   pri   samotnom rozhodovaní o zriadení vecného bremena, pozn.). Skutkové a právne závery, ku ktorým krajský   súd   v napadnutom   uznesení   dospel,   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto ich možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   umožňovala   dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neodôvodnenú.

II.2.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods.   1   a   4   ústavy,   ako aj právo podľa   čl.   1 dodatkového protokolu,   ak toto   porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľmi označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a z týchto dôvodov aj túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   uplatnenými   v   sťažnosti   (napr.   rozhodnutie o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013