znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/09-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   19.   augusta   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. J., R., zastúpenej advokátom JUDr. A. S., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 541/2001, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 541/2001   p o r u š e n é b o l o.

2. M. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur (60 252 Sk)], ktoré jej   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. J. trovy konania v sume 292,38 €   [slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov   (8 808,24   Sk)]   na účet   jej právneho zástupcu JUDr. A. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 206/09 z 11. júna 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   M. J.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 541/2001   (ďalej   aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 26. júna 2001 podala okresnému súdu žalobu, ktorou   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody   vzniknutej   na   jej   vozidle   v súvislosti   s jeho odňatím orgánmi Policajného zboru ako veci dôležitej pre trestné konanie.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala, aby jej bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € (1 506 300 Sk) a náhrada trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 680/09 doručeným ústavnému súdu   16. júla 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo veci boli vykonané nasledovné procesné úkony: 26. 6. 2001 - podaná žaloba na Okresný súd Trenčín

13. 12. 2001 - rovnopis žaloby doručený odporcovi na písomné vyjadrenie v lehote 1,5 mesiaca

14. 7. 2003 - upozornenie predsedníčky Okresného súdu na prieťahy v konaní

29. 7. 2003 - uznesením   navrhovateľka   vyzvaná   na   doplnenie   neúplného   návrhu v lehote 20 dní

15. 10. 2003 - uznesením podanie navrhovateľky odmietnuté pre nedoplnenie žaloby

5. 11. 2003 - odvolanie navrhovateľky proti tomuto uzneseniu

6. 11. 2003 - odvolanie   navrhovateľky   doručované   odporcovi   a   spis   predložený odvolaciemu Krajskému súdu v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní

7. 11. 2003 - spis prevzal Krajský súd v Trenčíne

22. 6. 2003 - odvolací súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín

12. 7. 2004 - spis sa vrátil na Okresný súd Trenčín z Krajského súdu v Trenčíne

12. 7. 2004 - doručované uznesenie odvolacieho súdu účastníkom konania

3. 2. 2005 - vytýčené pojednávanie na deň 7. 11. 2005

11. 2. 2005 - zrušené pojednávanie na deň 7. 11. 2005 a vytýčené nové pojednávanie na 21. 3. 2005

24. 2. 2005 - žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľky   o   odročenie   pojednávania dňa 21. 3. 2005 z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní

21. 3. 2005 - pojednávanie   odročené   na   uvedenú   žiadosť   právneho   zástupcu navrhovateľky a odporca vyzvaný na písomné vyjadrenie a predloženie listinných dôkazov v lehote 30 dní

31. 1. 200 - vytýčené pojednávanie na deň 27. 2. 2006

23. 2. 2006 - právny   zástupca   navrhovateľky   faxom   požiadal   o   odročenie pojednávania zo dňa 27. 2. 2006 z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní

27. 2. 2006 - pojednávanie odročené z uvedeného dôvodu na nový termín 20. 3. 2006

20. 3. 2006 - pojednávanie, na ktorom bola vypočutá navrhovateľka a jeden svedok, pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   navrhovateľkou   dvojmo videozáznamom poškodení vozidla, dokladov o kúpe súčiastok a kúpnej zmluvy a vyžiadania fotodokumentácie od Colného úradu v R.

24. 8. 2007 - vytýčené pojednávanie na 1. 10. 2007

1. 10. 2007 - pojednávanie odročené za účelom zistenia adresy navrhovateľky a jej právneho zástupcu, ktorí na doteraz známych adresách sú neznámi

1. 10. 2007 - súd   zisťuje   adresu   právneho   zástupcu   navrhovateľky   cez   Slovenskú advokátsku komoru a zisťuje, že v zozname nie je uvedený

14. 4. 2009 - vytýčené pojednávanie na deň 20. 5. 2009 po zistení adresy bydliska navrhovateľky   z   trestného   spisu   na   č. l.   94,   zisťovanie   adresy   právneho   zástupcu navrhovateľky výpisom zo živnostenského registra

20. 4. 2009 - zisťovanie   zamestnávateľa   navrhovateľky   lustráciou   v   Sociálnej poisťovni

27. 4. 2009 - doručovanie   termínu   predvolania   na   20. 5. 2009   prostredníctvom zamestnávateľa navrhovateľky

13. 5. 2009 - žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľky   o   odročenie   pojednávania dňa 20. 5. 2009 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní

15. 5. 2009 - na   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľky   termín   pojednávania 20. 5. 2009 zrušený a vytýčený nový termín 15. 6. 2009

19. 5. 2009 - súdu   doručená   žiadosť   o   odročenie   pojednávania   nového   právneho zástupcu   JUDr. A.   S.   z   dôvodu,   že   prevzal   zastúpenie   deň   predtým   a navrhovateľka   je dočasne práceneschopná

22. 5. 2009 - žiadosť predchádzajúceho právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. J. K. o odročenie pojednávania na deň 15. 6. 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní

25. 5. 2009 - upozornenie predsedníčky Okresného súdu Trenčín na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov

2. 6. 2009 - súdu   doručené   odvolanie   plnej   moc   pre   právneho   zástupcu navrhovateľky JUDr. J. K.

15. 6. 2009 - pojednávanie po výsluchu zástupcov účastníkov odročené na 8. 7. 2009 za účelom vypočutia troch svedkov a vyžiadania správy z Dopravného inšpektorátu PZ R.

8. 7. 2009 - vec bola rozhodnutá rozsudkom. Skutková a právna zložitosť prípadu Spor právne nie je zložitý, ale je skutkovo zložitý. Táto zložitosť spočíva v nedostatku priamych dôkazov na zistenie výšky škody spôsobenej odporcom na vozidle navrhovateľky. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ a ktoré boli spôsobené súdom Sťažovateľka spôsobila prieťahy v konaní tým, že jej právny zástupcu žiadal odročiť nasledujúce pojednávania z dôvodu jeho kolízie na iné pojednávania:

21. 3. 2005, 27. 2. 2006, 1. 10. 2007 - navrhovateľka zmenila adresu bydliska a túto súdu neoznámila, 20. 5. 2009.

Vo veci sa nevyskytli prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   31.   júla   2009   doručené stanovisko sťažovateľky, v ktorom na vyjadrenie okresného súdu konkrétne nereagovala, iba uviedla, že netrvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 8. júla 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu vyhlásený na pojednávaní uskutočnenom 8. júla 2009 bol odporcovi doručený 13. júla 2009 a sťažovateľke 14. júla 2009, pričom odporca proti nemu podal odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 21. júla 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   bolo   rozhodovanie   o sťažovateľkou uplatnenom   nároku   na náhradu   škody,   ktorá   vznikla   na   jej   vozidle   v súvislosti   s jeho odňatím orgánmi Policajného zboru ako veci dôležitej pre trestné konanie.

Spory   o náhradu   škody   tvoria   súčasť   bežnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných súdov   a v zásade   ich   nemožno   hodnotiť   po   právnej   ani   skutkovej   stránke   ako   zložité. Okresný súd k otázke skutkovej zložitosti veci uviedol: „Spor právne nie je zložitý, ale je skutkovo zložitý. Táto zložitosť spočíva v nedostatku priamych dôkazov na zistenie výšky škody spôsobenej odporcom na vozidle navrhovateľky.“.

Aj   v prípade,   že   by   ústavný   súd   pripustil   v danej   veci   zvýšenú   mieru komplikovanosti, rozsiahlosti a náročnosti dokazovania, táto okolnosť nemôže podľa jeho názoru   ospravedlniť   nečinnosť   a neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom konaní vyhodnotenú na inom mieste odôvodnenia tohto nálezu.

2. Čo sa týka hodnotenia správania sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd   konštatuje,   že   najmä   v súvislosti   s opakovanými   žiadosťami   jej   právneho   zástupcu o odročenie   nariadených   pojednávaní   z dôvodu   kolízie   termínov   iných   pojednávaní, na ktorých   sa   mal   zúčastniť,   došlo   k spomaleniu   napadnutého   konania.   V doterajšom priebehu   konania   bolo   nariadených   sedem   pojednávaní   vo   veci,   pričom   až   v štyroch prípadoch okresný súd pojednávanie odročil, resp. stanovil nový termín pojednávania, a to práve v súvislosti so žiadosťami právneho zástupcu sťažovateľky o ospravedlnenie neúčasti a odročenie z dôvodu kolízie termínov iných pojednávaní.

Okresný súd všetky spomínané žiadosti akceptoval, no ústavný súd konštatuje, že takéto   správanie   právneho   zástupcu   do   značnej   miery   spochybňuje   skutočný   záujem sťažovateľky   na odstránení   stavu   jej   právnej   neistoty   v namietanom   konaní,   ktorého   sa domáhala   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   na   uvedenú   skutočnosť prihliadol pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní z hľadiska existencie zbytočných prieťahov. V priebehu napadnutého konania zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu:

- od 20. marca 2006 (odročený termín pojednávania okresného súdu) do 24. augusta 2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. 17 mesiacov a

- od 1. októbra 2007 (vrátené nedoručené zásielky okresného súdu) do 14. marca 2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. 18 mesiacov.

Ďalšie   krátkodobejšie   obdobia   nečinnosti   zistil   ústavný   súd   v postupe   okresného súdu:

- od   26.   júna   2001   (doručená   žaloba   okresnému   súdu)   do   13.   decembra   2001 (okresný súd doručil rovnopis žaloby odporcovi na vyjadrenie), t. j. takmer 6 mesiacov,

- od 12. júla 2004 [okresnému súdu vrátený spis z Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) po rozhodnutí o odvolaní] do 11. februára 2005 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. 6 a pol mesiaca,

- od 21. marca 2005 (neuskutočnené pojednávanie) do 31. januára 2006 (okresný súd nariadil termín pojednávania), t. j. 10 mesiacov.

V súvislosti s týmito kratšími obdobiami nečinnosti poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu   judikatúru,   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   závažnosť   doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadujú dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (napr. III. ÚS 101/01, IV. ÚS 43/06).

Postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   bol   okrem   nečinnosti   poznačený aj neefektívnosťou.   Nasvedčuje   tomu   aj uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   19 Co 244/03 z 22.   júna   2004,   ktorým   zrušil   a vrátil   na   ďalšie   konanie   uznesenie   okresného   súdu o odmietnutí podania sťažovateľky, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Je potrebné prisvedčiť navrhovateľke, že prejednaniu jej návrhu na náhradu škody nebránili žiadne také vady, ako má na mysli ust. § 43 ods. 2 O. s. p.

Podanie   navrhovateľky   má   všetky   náležitosti,   ktoré   zákon   vyžaduje   pre   návrh na začatie   konania   a okresný   súd   ho   zrejme   aj   za   taký   považoval,   keď   ho   zaslal na vyjadrenie odporcovi, ktorý k návrhu zaslal aj písomné stanovisko.

Podanie   navrhovateľky   z 26.   júna   2001   obsahuje   okrem   všeobecných   náležitostí podľa § 42 ods. 3 O. s. p. aj označenie účastníkov, spísanie rozhodujúcich skutočností, sú označené dôkazy a z návrhu je zjavné, čoho sa navrhovateľka dovoláva.

Prípadné   právne   posúdenie uplatneného nároku zákon   nevyžaduje   ako   náležitosť návrhu.   Právne   posúdenie   vzťahu   je   v právomoci   súdu.   V danej   veci   napokon navrhovateľka   uplatnila   nárok   proti   odporcovi   podľa   ust.   §§ 420   a 421   Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené zistenia pri preskúmaní veci odvolacím súdom bolo potrebné uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania navrhovateľky ako nesprávne zrušiť.“

Ústavný súd hodnotí ako neefektívnosť postupu okresného súdu aj skutočnosť, že bez náležitého   posúdenia   vyhovel   všetkým   žiadostiam   právneho   zástupcu   sťažovateľky o odročenie   pojednávaní   z dôvodu   kolízie   termínov   s inými   pojednávaniami,   v ktorých zastupuje účastníkov, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania. V tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej vyslovil, že kolízia dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny   zástupca   vedel   v dostatočnom   časovom   predstihu,   nie   je   akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu nevyhnutne potrebného na odročenie riadne   a včas   nariadeného   pojednávania.   Obsahom   základného   práva   na   verejné prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným   dôkazom   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu (§ 101 ods. 2 OSP) v každom   konkrétnom   prípade   patrí   výlučne   do   právomoci   konajúceho   súdu   (m. m. I. ÚS 68/98). Ústavný súd v kontexte vyhodnotenia celého priebehu namietaného konania na základe obsahu súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávaní prispeli nepochybne k jeho predlženiu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 541/2001   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   rozsudkom   z   8. júla   2009 rozhodol v merite veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 € (1 506 300 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, kde poukázala najmä na to,   že   konanie   vo   veci   trvá   takmer   8   rokov,   čím   dochádza „k   znižovaniu   garancie právnej istoty v právnom štátne SR“ a vyvoláva v nej pocit právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 541/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, osobitne správanie sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   2 000 €   [slovom   dvetisíc   eur   (60   252   Sk)]   za primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   A.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2008,   ktorá   bola 695,41 € (20 949,92 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   115,90 €   (3 491,60 Sk),   t. j.   za   dva   úkony   231,80   € (6 983,21 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,95 € (209,38 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje   sumu   245,70 €   (7 401,96 Sk).   Keďže   advokát   je   platcom   dane   z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania   DPH   a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 292,38 € (8 808,24 Sk).

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (II. ÚS 299/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri   rozhodovaní   o úhrade   trov   konania nemohol   vychádzať   z hodnoty   veci,   ktorá   je   predmetom   napadnutého   konania,   ako   to požadoval právny zástupca sťažovateľky.

Ústavný súd preto vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009