znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11. októbra 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána   Lubyho o sťažnosti   Ing.   V.   V.,   bytom   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Ľ.   B.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 46/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. V. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 46/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   30 C 46/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. V. V. trovy konania vo výške   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne advokátky JUDr. Ľ. B., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k.   IV. ÚS 206/05-10 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť Ing.   V. V.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 46/01.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   prijatej   sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3831/05 z 29. septembra 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„Návrh na začatie konania bol podaný dňa 23. 3. 2001.

Vec prejednáva a rozhoduje sudca JUDr. Ľ. S. Je pravdou, že súd vo veci nekonal v období od 8. 11. 2002, kedy bolo súdu doručené vyjadrenie   sa   navrhovateľa   k   vyjadreniu   odporcu   k   návrhu   na   začatie   konania, do 2. 6. 2004, kedy súd nariadil pojednávanie na deň 16. 9. 2004.

Pojednávanie dňa 16. 9. 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že prípadný výsledok mimosúdneho rokovania účastníci oznámia v lehote dvoch mesiacov.

Dňa 21. 10. 2004 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, ktorým súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Od 1. 12. 2004 bol sudca dočasne pridelený na Krajský súd v Bratislave, pričom podotýkam,   že   toto   pridelenie   sa   odkladalo   od   1. 9. 2004   s   tým,   že   pôvodne   malo   byť ukončené dňa 30. 4. 2005.

Vzhľadom k tomu, že jeho dočasné pridelenie bolo predĺžené do 30. 6. 2005, došlo k naplneniu jeho šesťtýždňovej neprítomnosti, a preto predseda súdu Opatrením č. 5/2005 Spr.   3000/2005-5   zo   dňa   21. 4. 2005   prerozdelil   v   zmysle   §   51   ods.   4   písm.   a)   Zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov jej veci medzi sudcov občianskoprávneho   úseku   do   ukončenia   jeho   dočasného   pridelenia,   ktoré   nastane   dňa 1. 7. 2005, kedy prevezme prerozdeľované veci ako zákonný sudca.

Uvedeným   opatrením   boli   prerozdeľované   veci   aj   ďalších   dvoch   sudcov,   celkom sa prerozdeľovalo 1435 nevybavených vecí.

Predmetná vec bola pridelená sudkyni JUDr. V. L., ktorá mala vo svojom súdnom oddelení viac ako 400 nevybavených vecí.

Sudca   teda   dňa   30. 6. 2005   ukončil   dočasné   pridelenie   na   Krajskom   súde v Bratislave, avšak v letnom období sa zase súd,   a to sídlo na Sadovej 2 v Bratislave i pracoviská na Námestí SNP 28 v Bratislave a na M. R. Štefánika 40 v Pezinku, sťahoval do nových priestorov na Námestí Biely kríž 7 v Bratislave.

Ako   som   uviedol,   v   období   od   8. 11. 2002   do   2. 6. 2004,   súd   vo   veci   nekonal, pripisujem to však preťaženosti sudcu, ktorý mal vo svojom súdnom oddelení v tom čase (i v súčasnosti) viac ako 500 nevybavených vecí, resp. celého súdu, ktorý dňa 1. 1. 1997 prevzal veci bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek a dňa 1. 1. 2005 veci bývalého Okresného súdu Pezinok.

V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   analýzu   zaťaženosti   súdov,   resp.   zoznam preťažených súdov vyhotovený nedávno Ministerstvom spravodlivosti SR. Podľa neho na Slovensku chýba 258 sudcov, z toho v Bratislave 71, z toho na našom súde. Z prvých šiestich najpreťaženejších okresných súdov sú štyri Bratislavské, náš súd je na štvrtom mieste.   Poukazujem   na   to   ako   na   skutočné   príčiny   prieťahov   v   konaní,   aj   keď   viem, že z hľadiska rozhodovania ústavného súdu je právne bezvýznamné. (...)“

Dňa 10. októbra 2005 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom okrem iného uvádza:

„Pokiaľ   sa   jedná   o dôvody   a príčiny   prieťahov   v súdnom   konaní,   uvedené v stanovisku podpredsedu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. 9. 2005, máme za to, že sa jedná o dôvody technické a organizačné, ktoré však nemôžu byť na ťarchu účastníkov konania.   Uvedené   dôvody   sú   z hľadiska   porušenia   základných   ľudských   práv   a   slobôd právne irelevantné a Ústavný súd SR by pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa nemal na ne prihliadať.“

Obdobné procesné   úkony,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 30 C 46/01.

Navyše zistil, že súčasťou žaloby bol i návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.   Dňa   29. marca 2001   vyzval okresný   súd   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdnych poplatkov, ktoré zaplatil 12. apríla a 24. mája 2001. Dňa 27. apríla 2001 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol a zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanému. Dňa 18. mája 2001 žalovaný a 30. mája 2001 právna zástupkyňa žalovaného požiadali okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie vyjadrenia k žalobe. Dňa 7. júna 2001 bolo doručené okresnému súdu stanovisko žalovaného k žalobe.

Dňa   17. septembra 2002   okresný   súd   zaslal   stanovisko   žalovaného   na   vyjadrenie sťažovateľovi, ktorý ho doručil okresnému súdu 8. novembra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 46/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   (...)“,   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia. Takéto konanie nie je právne zložité. Právna úprava je daná predovšetkým Občianskym zákonníkom, metodika postupu všeobecných súdov v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Z konkrétnych okolností daného prípadu vyplýva, že   okresný   súd   k samotnému   dokazovaniu   a s tým   spojeným   právnym   posúdením skutkového stavu potrebným pre rozhodnutie v merite veci dosiaľ nepristúpil. Prípadná zložitosť veci preto nemohla mať v danom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov a v spojitosti s tým na možné porušenie práv sťažovateľa. Právnu alebo faktickú zložitosť veci vo svojom vyjadrení netvrdil ani okresný súd.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v posudzovanom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Ústavný súd nezistil, že by doterajšia dĺžka konania pred okresným súdom bola ovplyvnená správaním sťažovateľa.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní. Hoci okresný súd po začatí konania   urobil   prvotné   procesné   úkony   (vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdnych poplatkov, zaslal právnej zástupkyni žalovaného na vyjadrenie žalobu a rozhodol i o návrhu sťažovateľa na vydanie   predbežného   opatrenia),   obdobie od   7. júna 2001,   keď mu bolo doručené   vyjadrenie   žalovaného   k žalobe,   do   súčasnosti   je   obdobím   nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, pretože v tomto období nevykonal žiadne úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Počas tohto obdobia okresný súd len 17. septembra 2002   zaslal   stanovisko   žalovaného   k návrhu   na   vyjadrenie   sťažovateľovi a nariadil   pojednávanie   na   september   2004,   ktoré   však   odročil   za   účelom   možného mimosúdneho urovnania sporu medzi účastníkmi konania. Dobu nečinnosti od 8. novembra 2002, keď mu bolo doručené stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu žalovaného, do 2. júna 2004,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   16. september 2004,   priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonných sudcov a nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodov, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní)   ústavný neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   personálne   problémy   by   mohli   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z dosiahnutých   výsledkov   okresného   súdu   preto   ústavný   súd   dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 46/01 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 30 C 46/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie ním označených práv finančné zadosťučinenie vo výške   100 000 Sk   z dôvodu,   že: „Vymáhanú   finančnú   sumu   nevyhnutne   potreboval k vykonaniu rekonštrukčných prác a okrem toho musel riešiť dodávku náhradného výťahu od iného dodávateľa, aby nedošlo k prerušeniu rekonštrukcie. Predmet sporu mal preto pre sťažovateľa   mimoriadny   význam   a nečinnosťou   súdu   pretrváva   stav   právnej   neistoty sťažovateľa (...).“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistené zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, na ktorých sa sťažovateľ   nepodieľal,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. Ľ.   B. Sťažovateľ požadoval úhradu trov konania v celkovej výške 18 300 Sk, ktoré vyčíslil podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej výške, pretože uplatnená suma nebola vypočítaná v súlade s platným právnym predpisom.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky, každý vo výške 2 501 Sk, a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2005