znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/04-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ľudmily Drgoňovej, bytom B., ktorou namietala porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   a práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Mestskej   časti   Bratislava - Ružinov   v spojení   s rozsudkami   Okresného   súdu Bratislava   II   zo   4. decembra 2002   sp. zn. 7 C 207/98   a   Krajského   súdu   v Bratislave z 1. júla 2003 sp. zn. 7 Co 10/03 a konaniami, ktoré im predchádzali, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľudmily Drgoňovej o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2004 doručená   sťažnosť   Ľudmily   Drgoňovej,   bytom   B.   (ďalej   aj „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestskej   časti   Bratislava - Ružinov   (ďalej   len   „mestská   časť“)   v   spojení rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) zo 4. decembra 2002 sp. zn. 7 C 207/98 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 1. júla 2003 sp. zn. 7 Co 10/03 a konaniami, ktoré im predchádzali.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   listín   vyplýva,   že   matka   sťažovateľky uzavrela   10. septembra 1997   s   mestskou   časťou   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu a zriadení záložného práva (ďalej len „zmluva“), ktorej predmetom bol prevod vlastníctva bytu č. 4 v B. V zmluve uvedenú cenu bytu a spoluvlastníckeho podielu k zastavanému pozemku uhradila matka sťažovateľky v deň jej podpisu. Podľa sťažovateľky si mestská časť nesplnila povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a nepodala návrh na vklad do katastra nehnuteľností v lehote 30 dní,   čím   došlo k porušeniu povinnosti uloženej mu zákonom. Matka   sťažovateľky   zomrela   27. októbra 1997.   Keďže   mestská   časť   dospela   k záveru, že sa matka sťažovateľky nestala vlastníčkou predmetného bytu, ale ku dňu smrti bola len jeho   nájomníčkou,   došlo   k prechodu   nájmu   bytu   na   vnučku   sťažovateľkinej   matky, ktorá mala žiť s nebohou v deň jej smrti v spoločnej domácnosti. Táto sa stala následne nájomníčkou uvedeného bytu a neskôr ho odkúpila do vlastníctva.

Návrhom podaným okresnému súdu 30. júla 1998 sa sťažovateľka spolu s ďalšími dvoma   súrodencami   (v konaní   pred   okresným   súdom   navrhovatelia   v   1.   až   3.   rade) domáhali, aby okresný súd uložil mestskej časti a hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave (v konaní pred okresným súdom v procesnom konaní v postavení odporcov) povinnosť podať návrh na vklad vlastníckeho práva k označenému bytu. Po tom, čo okresný súd   rozsudkom   sp.   zn.   7 C 207/98   zo 14. decembra 2002   návrh   zamietol,   podali   proti tomuto   rozsudku   navrhovatelia   27. januára 2003   odvolanie,   ktorého   dôvody   doplnili podaním   doručeným   okresnému   súdu   7. februára 2003.   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 7 Co 10/03 z 1. júla 2003 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   uvádza,   že   predmetom   jej „sťažnosti   je   snaha   o dosiahnutie spravodlivosti   pri   spáchaní   trestného   činu   podvodu   uskutočneného   v spolupráci   medzi úradníkmi Miestneho úradu Bratislava - Ružinov a fiktívnou nájomníčkou pre zmocnenie sa bytu v B. na základe nepravdivých prehlásení a falošných svedectiev“.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam sťažovateľka žiada priznanie „spravodlivého zadosťučinenia“, ktorého predmetom „môže byť odškodnenie za:

byt, alebo hodnota, ktorá bola v roku 2002 vo výške 1, 25 mil. SKK podľa plochy bytu a jeho polohy (informácie realitných kancelárií);

nedosiahnutie spravodlivosti konaním štátnej správy a súdov;

odopretie práva na účinný opravný prostriedok na Najvyššom súde Slovenskej republiky;

neprimeranú   dĺžku   lehoty   konania   súdov   a dĺžku   trvania   nečinnosti   do   času prvého konania súdu, ako aj neprešetrenie informácie o možnom spáchaní trestného činu podvodu“ .

Sťažovateľka napokon podrobnejšie vymedzuje, v čom vidí porušenie označených práv garantovaných dodatkovým protokolom a dohovorom.

II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv postupom mestskej časti v spojení   s označenými   postupmi   a   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu. Ústavný súd 28. júna 2004 na okresnom súde zistil, že konanie v právnej veci sťažovateľky a jej   súrodencov   o uloženie   povinnosti   podať   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   bolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 207/98 zo 4. decembra 2002 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7 Co 10/03   z   1. júla 2003.   Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 11. septembra 2003.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že posledným rozhodnutím, ktoré bolo sťažovateľkou napadnuté,   je   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   7 Co 10/03   z   1. júla 2003,   pričom právoplatnosť   tohto   rozhodnutia   (11. september 2003)   je   relevantná   pre   počítanie   lehôt v danom   prípade.   Predmetná   sťažnosť   zo   17. júna 2004   bola   ústavnému   súdu   doručená 23. júna 2004, teda viac než osem mesiacov po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004