znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 206/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K., zastúpených zákonnou zástupkyňou H. K., a Ľ. K., všetci bytom S. N. V., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98, za účasti Okresného súdu Spišská Nová Ves, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K., a Ľ. K., na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Maloletému P.   K.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Maloletej   B.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Maloletému P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Ľ. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Spišská Nová Ves   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   uhradiť mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K. a Ľ. K. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 42 528 Sk (slovom   štyridsaťdvatisícpäťstodvadsaťosem   slovenských   korún)   na   účet   advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS   206/03   zo   14.   novembra   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K. a Ľ. K., všetci bytom S. N. V. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 9. januára 1998 okresnému súdu návrh vo veci ich zverenia do výchovy zákonnej zástupkyne – matky (ďalej len „matka“) a určenia výživného.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich veci v celom rozsahu právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 150 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 1139/03 doručeným ústavnému súdu 13. januára 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia   v   sťažností   uvádzajú,   že   ich   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (...) bolo porušené, preto že doteraz nebolo o ich právach rozhodnuté. Odporca (pozn.: t. j. okresný súd) sťažnosť považuje za absolútne neopodstatnenú.

V sťažnosti sa uvádza, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k sťažovateľom trvá viac ako 4 a 1/2 roka, čím sú poškodené ich práva a deje sa tak bez toho, aby k celkovej dĺžke konania prispeli svojím správaním.

S   týmto   stanoviskom   sťažovateľov   sa   odporca   nestotožňuje,   preto   že   k   úprave základných práv a povinností rodičov k deťom, akými sú výchova a výživa, došlo už dňa 30. 10. 1998, to znamená 9 mesiacov po podaní návrhu na ich úpravu sťažovateľmi, kedy boli deti zverené do výchovy matky a otec detí zaviazaný prispievať pravidelne mesačne na ich výživu.

Je   nutné,   aby   sťažovatelia   objasnili,   v   čom   sú   ich   práva   poškodené,   keď   nežijú v právnej   neistote   nakoľko   sú   riadne   zverené   do   výchovy   matky,   majú   určené   výživné zo strany otca a na ich návrh došlo aj k súdnemu zákazu styku otca s nimi. Javí sa preto vhodné, aby si sťažovatelia dostatočne vyjasnili predmet konania č. Nc 44/1998 a ozrejmili si,   či   plynutie   času   v   tomto   prípade   bolo   takým   vážnym   zásahom   do   ich   života,   ktorý negatívne ovplyvnil ich celkový vývoj.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že   k   prieťahom   konania   došlo   od   7.   5.   1999 doposiaľ.

Pre objasnenie veci je nutné uviesť, že od 9. 1. 1998 do 10. 8. 2001 vo veci konal a rozhodoval t. č. nebohý JUDr. E. Z., ktorý v priebehu tohto obdobia musel rozhodnúť o šiestich navrhovaných predbežných opatreniach, a to o návrhoch sťažovateľov podaných dňa 16. 9. 1998, dňa 2. 12. 1998, dňa 19. 1. 1999, dňa 27. 1. 1999 a dňa 20. 6. 2000 ako aj o návrhu otca sťažovateľov podanom dňa 13. 8. 1999.

V   tejto   súvislosti   je   nutné   upozorniť   na   skutočnosť,   že   od   dňa   8.   3.   1999   bol predložený spis na Krajský súd v Košiciach, ktorý mal rozhodnúť o odvolaniach účastníkov konania proti rozhodnutiam súdu o návrhoch na vydanie predbežných opatrení podaných sťažovateľmi, podaných dňa 2. 12. 1998, 19. 1. 1999 a 1. 2. 1999. V čase, kedy sťažovatelia podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa mal zakázať otcovi styk s nimi, teda dňa 7. 5. 1999, sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach o čom, pokiaľ by sa sťažovatelia zaujímali, mohli mať vedomosť.

Krajský súd v Košiciach dňa 10. 5. 1999 upozornil odporcu, že doposiaľ nebolo rozhodnuté   o   odvolaní   otca   proti   rozsudku   zo   dňa   30.   10.   1998.   Odporca   rešpektoval upozornenie Krajského súdu v Košiciach a dňa 18. 5. 1999 mu zaslal spis na rozhodnutie. Je nutné poukázať na to, že otec rozhodnutie o jeho odvolaní dôrazne urgoval, nakoľko ho podal už dňa 11. 11. 1998. Podotýkame, že práve v dôsledku urýchleného rozhodovania súdu o návrhoch sťažovateľov na vydanie predbežných opatrení to nebolo časovo možné bez rizika nedodržania 30-dňovej lehoty. Spis sa na Krajskom súde v Košiciach nachádzal od 10. 5. 1999 do 2. 6. 1999 a od 18. 5. 1999 do 22. 11. 1999.

Krajský súd v Košiciach o odvolaní otca sťažovateľov rozhodol tak, že rozhodnutie o výchove a výžive potvrdil a v časti týkajúcej sa dlžného výživného, započítania otcom uhradeného výživného a povolenia splátok vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne   otec   podal   návrh na úpravu   styku   so sťažovateľmi   a sťažovatelia dňa 20. 6. 2000   opakovane   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bol   otcovi dočasne zakázaný styk s nimi do doby, pokiaľ sa nerozhodne o jeho návrhu na úpravu styku. O návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia rozhodol súd uznesením zo dňa 12. 7. 2000 č. Nc 44/98-222.

Zároveň   súd   uznesením   č.   Nc   44/98-224   zo   dňa   12.   7.   2000   nariadil   znalecké dokazovanie.

O odvolaní otca sťažovateľov proti uzneseniu č. Nc 44/98-222 zo dňa 12. 7. 2000 aj o námietke zaujatosti vznesenej otcom proti JUDr. Z. rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením 18 Co 369/00-240 zo dňa 31. 10. 2001 tak, že potvrdil uznesenie súdu I. stupňa a konajúceho   sudcu   nevylúčil   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Spis   sa   na   KS v Košiciach za týmto účelom nachádzal od 21. 9. 2000 do 9. 8. 2001.

Predmetom   konania   ostal   teda   návrh   otca   na   úpravu   styku   so   sťažovateľmi a rozhodnutie o jeho dlžnom výživnom do 15. 11. 2001.

Od   10.   8.   2001   sa   spis   nachádza   v   senáte   JUDr.   B.   F.,   ktorej   bol   pridelený opatrením predsedu súdu z dôvodu odchodu do dôchodku JUDr. Z. v čase, kedy sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. V deň ako sa spis vrátil z KS v Košiciach t. j. dňa 10.   8.   2001   bol   zreferovaný.   Súd   zaslal   uznesenie   KS   Košice   účastníkom   konania a vzhľadom na pokročilú dobu, od kedy otec podal neúplný návrh na úpravu styku, bol tento vyzvaný, či na návrhu trvá a ak áno, bol žiadaný aby ho upravil. Otec nereagoval, tak že bol dňa 31. 8. 2001 urgovaný. Zároveň súd urobil dotaz na trestnú kanceláriu, kde bolo zistené, že otec sa nachádza vo väzbe, resp. prípis súdu otec prevzal z Nemocnice pre odsúdených v T. [spis sp. zn. 2 T 175/00, 4 T 203/99, odsúdený pre tr. činy podľa §§ 215 ods. 1, písm. a) Tr. zákona, 197a Tr. zákona, 221 ods. 1 Tr. zákona, 216 ods. 1 Tr. zákona, 202 ods. 1 Tr. zákona, 238 ods. 1, 2 Tr. zákona.]

Dňa   15.   9.   2001   žiadal   otec,   aby   sa   písomnosti   doručovali   jeho   právnemu zástupcovi,   čo   súd   rešpektoval   a   dňa   18.   9.   2001   jeho   žiadosti   vyhovel.   K   upresneniu návrhu otca na úpravu styku došlo až 3. 12. 2001. Medzitým bol otec prepustený na slobodu a na deň 21. 1. 2002 súd vytýčil termín pojednávania. Otec sa pojednávania nezúčastnil a súdu sa nepodarilo doručiť mu ani uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. Dňa 21. 1. 2002 požiadal odporca o doručenie uznesenia políciu, neskôr doručoval uznesenie v mieste   jeho   prechodného   bydliska.   Urobil   tak   z   toho   dôvodu,   že   otcovi   detí   v   tomto uznesení bola uložená povinnosť osobne sa zúčastniť pedopsychologického vyšetrenia. Otec uznesenie o ustanovení znalca prevzal 8. 2. 2002. Po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania, spis bol dňa 25. 2. 2002 zaslaný znalcovi. Zároveň bol vyhotovený zberný spis. Od 25. 2. 2002 do 4. 2. 2003 sa spis nachádzal u znalkyne. Zo zberného spisu (na č. l. 259b) vyplýva snaha súdu o urýchlenie vypracovania znaleckého   posudku,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   súdu   o   návrhu   na   úpravu   styku   veľmi významné.   Súd   urgoval   znalkyňu,   robil   pohovor   s   otcom,   apeloval   na   jeho   právneho zástupcu, aby zabezpečil účasť otca z dôvodu toho, aby znalkyňa mohla posúdiť vzťah medzi otcom a sťažovateľmi. Odňatie veci znalkyni sa javilo značne nevhodné a nehospodárne, pretože už v marci 2002 zrealizovala psychologické vyšetrenie detí a ustanovením nového znalca   by   deti   museli   prechádzať   peripetiami   opätovných   psychologických   vyšetrení. Znalkyňa   nedoporučovala   predviesť   otca,   pretože   by   to   bolo   pre   deti   stresujúce a poriadková pokuta nebola aktuálna preto, že otec nemal príjem z pracovného pomeru a tiež preto, že v rozvodom konaní č. 9 C 762/98 bola rozhodnutím KS v Košiciach súdom I. stupňa   uložená   poriadková   pokuta   odpustená,   tak   že   bola   otázna   jej   účelnosť a vymáhateľnosť.

Keďže   znalkyňa   neakceptovala   súd   a   nevrátila   mu   spis,   ani   nezaslala   znalecký posudok vypracovaný na základe pohovoru s otcom zrealizovaného 18. 2. 2002, aj keď bola opakovane urgovaná, uložil jej súd poriadkovú pokutu v sume 5.000.- Sk.

V odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty sa znalkyňa odvolávala na nepreberanie zásielok a marenie znaleckého dokazovania otcom detí, ale aj na svoje pracovné vyťaženie a nutnosť dlhšej doby na preanalyzovanie informácií a vypracovanie posudku.   V   závere   uviedla,   že   je   si   vedomá   hrubého   porušenia   povinností   znalca a nedodržania termínu vypracovania znaleckého posudku.

V deň doručenia znaleckého posudku boli urobené sudcom nevyhnutné úkony akým je   zaslanie   posudku   účastníkom   konania   a   spis   bol   ihneď   predložený   Krajskému   súdu v Košiciach   za účelom   rozhodnutia   o   námietke   zaujatosti vznesenej otcom sťažovateľov proti   sudkyni.   Od   11.   2.   2003   do   25.   11.   2003   sa   nachádzal   spis   na   Krajskom   súde v Košiciach, neskôr na Najvyššom súde SR v Bratislave.

JUDr. F. nebola uznesením vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí aj napriek nespokojnosti otca sťažovateľov s vedením konania.

V deň, kedy sa spis vrátil do senátu JUDr. F., vytýčila sudkyňa termín pojednávania na   11.   12.   2003.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   19.   1.   2004,   pretože   u otca sťažovateľov nebolo vykázané doručenie predvolania na pojednávanie.

Je nutné uviesť, že termín pojednávania z 19. 1. 2004 bol zrušený, pretože spis spolu s vyjadrením k sťažnosti   sťažovateľov   je nutné predložiť ústavnému súdu,   čím sa   opäť oddiali rozhodnutie vo veci. Zo správania sťažovateľov je možné sa domnievať, že účelovo spomaľujú konanie súdu a predlžujú rozhodovanie vo veci otcovho návrhu na úpravu styku, ktorým stratí účinnosť predbežné opatrenie týkajúce sa zákazu jeho styku s nimi.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   je   odporca   toho   názoru,   že   nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako sa uvádza v sťažnosti a sťažnosť nie je opodstatnená. Konanie súdu smerovalo k skorému prejednaniu a rozhodnutiu. Súd nebol nečinný, o čom svedčí vysoká frekvencia procesných úkonov. K predĺženiu konania došlo v dôsledku správania sa účastníkov konania. Sťažovateľka opakovane podávala návrhy na vydanie predbežných opatrení i v čase, kedy súd o nich nemohol objektívne rozhodnúť, pretože nemal k dispozícii spis. Otec detí maril znalecké dokazovanie a k spomaleniu postupu súdu dochádzalo aj tým, že sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, migroval, bol vo väzbe a nepreberal zásielky súdu ani znalkyne, ale aj v dôsledku správania sa znalkyne.

Zároveň   bol   súd   zaťažovaný   veľkým   počtom   predbežných   opatrení,   námietkami zaujatosti, odvolaniami a marením znaleckého dokazovania otcom.

Je nutné uviesť, že voči konaniu JUDr. F. neboli podané žiadne sťažnosti zo strany sťažovateľov a nedošlo po oboznámení sa so spisom ani k jej vylúčeniu Krajským súdom Košice.

O zverení do výchovy a určení výživného bolo súdom rozhodnuté, právoplatné je aj predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   otcovi   zakazuje   styk   s   deťmi,   a   preto   je   odporca   toho názoru,   že   práva   sťažovateľov   neboli   poškodené,   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov s poukazom na to, že rýchlosť konania nesmie ísť na úkor zákonnosti a spravodlivosti. Záverom Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu a   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania v predmetnej   veci   od   podania   návrhu   okresnému   súdu   do   13.   januára   2004,   keď   bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. Nc 44/98.

Návrh   sťažovateľov   zastúpených   matkou   na   „úpravu   práv   a   povinností   rodičov k maloletým deťom“ bol okresnému súdu doručený 9. januára 1998. Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

- dňa 17. júla 1998 matka žiadala osobne na okresnom súde „aby súd čím skôr vytýčil vo veci termín pojednávania a určil výživné otcovi mal. detí“;

- pojednávanie 23. júla 1998 bolo odročené na neurčito „za účelom urgencie správy o zárobku otca a predvolania účastníkov“;

-   na   pojednávaní   30.   októbra   1998   bol   vyhlásený   rozsudok,   na   základe   ktorého sťažovatelia   boli   zverení   do   výchovy   matky   a otcovi   bola stanovená   povinnosť   úhrady výživného do budúcnosti a povinnosť postupne mesačnými splátkami uhrádzať zaostalé výživné;

- proti rozsudku okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 z 30. októbra 1998 podal otec odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. novembra 1998;

-   prípisom   doručeným   okresnému   súdu   10.   mája   1999   Krajský   súd   v   Košiciach (ďalej len „krajský súd“) upozornil, že vo veci je podané odvolanie otca proti rozsudku sp. zn. Nc 44/98, ktoré dosiaľ nebolo predložené na rozhodnutie (krajský súd v tom čase rozhodoval iba o odvolaniach proti predbežným opatreniam);

- pojednávanie 14. júla 1999 na krajskom súde bolo odročené na neurčito a zároveň sa „ukladá otcovi, aby si zvolil právneho zástupcu s tým, že potom vo veci bude nariadené odvolacie pojednávanie“;

- na pojednávaní 18. októbra 1999 na krajskom súde bol vydaný rozsudok, ktorým krajský súd „potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým maloleté deti boli zverené do výchovy matky a ktorým otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí od 1. 10. 1997“, a „zrušuje rozsudok vo výroku o započítaní výživného, dlžnom výživnom, povolených splátkach, trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“;

- dňa 22. decembra 1999 bol okresnému súdu doručený návrh na určenie styku otca so sťažovateľmi;

-   dňa   20.   júna   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   matky,   v   ktorom poukazuje na to, že voči otcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej   osoby   (vedené   na   Okresnom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru   v   Starej Ľubovni pod sp. zn. OÚV 159/99). V tomto podaní matka ďalej uviedla, že žiada okresný súd, aby v záujme ochrany zdravia maloletých detí a ich správnej výchovy predbežným opatrením zakázal styk otca s nimi;

- pojednávanie nariadené na 12. júl 2000 okresný súd odročil na neurčito „za účelom ustanovenia znalca z odboru psychológie, za účelom vyšetrenia rodičov a detí pokiaľ ide o návrh   otca   na   úpravu   styku   s   maloletými   deťmi“. Súčasne   okresný   súd   predloženým opatrením zakázal styk otca so sťažovateľmi;

- dňa 17. augusta 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti uzneseniu sp. zn. Nc 44/98 z 12. júla 2000 o zákaze styku otca so sťažovateľmi. Okrem nesúhlasu s uvedeným uznesením otec navrhoval, aby bol z rozhodovania vo veci vylúčený zákonný sudca z dôvodu zaujatosti;

- uznesenie okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 z 12. júla 2000 bolo otcovi doručované až do 8. februára 2002;

-   dňa   28.   septembra   2000   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti proti konajúcemu zákonnému sudcovi;

-   dňa   9.   augusta   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn.   18   Nc 53/01   z   31.   mája 2001,   ktorým   konajúci   zákonný   sudca   nebol   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci;

- opatrením predsedu okresného súdu z 2. mája 2001 bol spis z dôvodu odchodu zákonného sudcu do dôchodku pridelený inému sudcovi. Novourčený zákonný sudca spis prevzal 10. augusta 2001;

-   podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   decembra   2001   otec   upresnil   návrh na úpravu styku so sťažovateľmi;

-   pojednávanie   21.   januára   2002   okresný   súd   odročil   na   neurčito   z   dôvodu ospravedlnenej neúčasti otca a jeho právneho zástupcu s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie z odboru psychológia;

- dňa 20. marca 2002 bola okresnému súdu doručená sťažnosť otca voči ustanovenej znalkyni a súčasne žiadal ustanoviť iného znalca;

-   prípisom   z   25.   marca   2002   okresný   súd   urgoval   ustanovenú   znalkyňu,   aby predložila znalecký posudok, ktorý je potrebný v súvislosti s otcom podaným návrhom na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom je okresný súd povinný rozhodnúť do 30 dní;

-   dňa   27.   mája   2002   sa   otec   osobne   dostavil   na   okresný   súd,   kde   do   úradného záznamu uviedol, že odmietne vypovedať u znalkyne, aj keby ho súd dal predviesť;

-   prípisom   z   28.   mája   2002   okresný   súd   opätovne   vyzval   ustanovenú   znalkyňu, aby predvolala otca na psychologické vyšetrenie s tým, že ak sa nedostaví, nech požiada o jeho predvedenie prostredníctvom polície;

- znalkyňa prípisom z 24. júna 2002 oznámila okresnému súdu, že hoci sa predvolaný otec opätovne nedostavil, v záujme detí neodporučila jeho predvedenie a navrhla uzavretie znaleckého posudku bez uskutočnenia pohovoru s otcom;

- dňa 16. septembra 2002 bolo okresným súdom doručené podanie otca, v ktorom namietol zaujatosť zákonnej sudkyne;

- uznesením okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 z 19. decembra 2002 bola ustanovenej znalkyni uložená poriadková pokuta 5 000 Sk za opakované neuposlúchnutie príkazu súdu;

-   dňa   4.   februára   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok z 1. novembra 2002;

- podaním z 5. februára 2003 sa znalkyňa proti uzneseniu sp. zn. Nc 44/98 o uložení poriadkovej pokuty odvolala;

-   dňa   11.   februára   2003   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej otcom proti zákonnej sudkyni;

-   dňa   25.   februára   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   matky k vypracovanému znaleckému posudku, s ktorého závermi vyslovila nesúhlas, a to najmä v otázke   posúdenia   vhodnosti   stretávania   sa   detí   s   otcom.   Vyslovila   presvedčenie, že stretávanie sa s otcom nie je v záujme detí;

-   dňa   6.   marca   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   Okresného   úradu justičnej polície Policajného zboru Spišská Nová Ves o oznámenie, či uznesenie okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 z 12. júla 2000 týkajúce sa úpravy styku otca s deťmi je stále platné a účinné. Z prípisu bolo ďalej zrejmé, že proti otcovi je vedené trestné stíhanie pre trestný čin únosu a trestný čin vydierania;

- dňa 28. marca 2003 boli krajskému súdu predložené námietky zaujatosti otca voči odvolaciemu senátu;

- dňa 23. mája 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti členiek senátu krajského súdu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“);

- dňa 13. októbra 2003 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 55/03 zo 7. októbra 2003, ktorým bolo vyslovené, že sudkyne krajského súdu nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci;

- dňa 25. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 NcP 11/03 z 23. októbra 2003, ktorým bolo vyslovené, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci;

- uznesením okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 z 25. novembra 2003 bola znalkyni priznaná odmena za podaný znalecký posudok;

- pojednávanie 11. decembra 2003 bolo okresným súdom odročené na 19. január 2004   za   účelom   opätovného   predvolania   účastníkov,   právnych   zástupcov,   kolíznej opatrovníčky a znalkyne.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov, zastúpených ich matkou,   vo   veci   ich   zverenia   do   jej   výchovy   a   určenia   výživného   zo   strany   otca. Po právoplatnosti   časti   rozsudku   okresného   súdu   z   30.   októbra   1998,   ktorým   boli sťažovatelia zverení do výchovy matky a otec bol zaviazaný platiť im výživné mesačne od 1. októbra 1997, naďalej nebolo rozhodnuté (a ani ku dňu vydania tohto nálezu nie je) o započítaní   výživného,   dlžnom   výživnom,   povolených   splátkach   a   trovách   konania, t. j. v rozsahu zrušenej časti rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 217/99 z 18. októbra 1999. Ďalej je v konaní potrebné rozhodnúť aj o návrhu otca z 21. decembra 1999, ktorým sa domáhal, aby okresný súd rozhodol o úprave jeho styku so sťažovateľmi. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu nejde o konanie, ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach starostlivosti súdu   o   maloletých   je   obsiahnutá   v   zákone   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení   neskorších predpisov   a   v   Občianskom   súdnom   poriadku.   Výklad   a   používanie   týchto   zákonov   sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. Ústavný súd nezistil otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej predošlého riešenia v stabilizovanej judikatúre. Určitý stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých, a keďže rozhodovanie záviselo od skutočností, na   ktoré   sú   potrebné   odborné   znalosti,   musel   okresný   súd   ustanoviť   znalca.   Napriek uvedenému však ústavný súd dospel k záveru, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie urýchlilo. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   okrem   zložitosti   veci   skúma   aj   to,   akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľajú sťažovatelia. Keďže v danom prípade sú sťažovatelia maloletí (okrem Ľ. K., ktorá medzičasom dovŕšila plnoletosť), neprichádza do úvahy   hodnotiť   ich   správanie   ako   účastníkov   konania,   ale   je   možné   zohľadniť   iba správanie ich matky, ktorá vystupovala v danom konaní ako vedľajšia účastníčka. Ústavný súd   konštatuje,   že   správanie   matky   sťažovateľov   v   konaní   pred   okresným   súdom neovplyvnilo podstatnejším spôsobom dĺžku konania tak, aby jej bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn. Nc 44/98,   pričom   zbytočné   prieťahy   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. Nc 44/98 z 30. októbra 1998 tak, že zveril sťažovateľov do výchovy matky a zaviazal otca platiť im výživné   mesačne   od   1.   októbra   1997.   Táto   časť   rozsudku   bola   potvrdená   rozsudkom odvolacieho   súdu   sp.   zn.   18 Co 217/99   z   18.   októbra   1999.   Následne   okresný   súd uznesením sp. zn. Nc 44/98 z 12. júla 2000 dočasne zakázal otcovi styk so sťažovateľmi do doby, kým sa právoplatne nerozhodne o podanom návrhu otca na úpravu styku s nimi. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že právna neistota sťažovateľov bola ešte pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   do   značnej   miery   odstránená   (keďže   už   bolo právoplatne   rozhodnuté   o   zverení   sťažovateľov   do   výchovy   matky   a   povinnosti   platiť výživné zo strany otca). Určitý stupeň právnej neistoty najmä vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu   o   úprave   styku   otca   so   sťažovateľmi   a   v   menšej   miere   aj   o   započítaní výživného,   dlžnom   výživnom,   povolených   splátkach   a   trovách   konania   u   sťažovateľov naďalej pretrvával.

Ako už bolo uvedené, prieťahmi postihnutými časťami konania podľa sťažovateľov malo   byť   rozhodovanie   o   určení   výživného   na   maloleté   deti   na   čas   do   rozvodu a rozhodovanie o úprave styku   otca   so   sťažovateľmi.   Vo   vyjadrení   z   22.   januára 2004 sťažovatelia   poukázali   aj   na   to,   že okresný súd   pochybil   pri   doručovaní   uznesenia o ustanovení   znalca,   a   súčasne   konštatovali,   že   síce   od   10.   augusta   2001   je   vo   veci vykonávané veľké množstvo úkonov súdu, no „tieto úkony nie sú častokrát zmysluplné, vo svojej väčšine neefektívne“. Na základe preskúmania súdneho spisu ústavný súd nemôže v celom rozsahu potvrdiť námietky sťažovateľov voči označenému postupu okresného súdu. Je   pravdou,   že   vznikol   problém   s   doručovaním   uznesenia   o ustanovení   znalca   sp.   zn. Nc 44/98 z 12. júla 2000 otcovi, no doručovanie zásielky sa skomplikovalo v dôsledku toho, že otec   sa   nezdržiaval   v   mieste   svojho   trvalého   bydliska,   resp.   určitý   čas   sa   nachádzal vo väzbe,   resp.   v   Nemocnici   pre obvinených   a odsúdených   v   T.   Uvedené   problémy s doručovaním   predmetnej   zásielky   preto   nemožno   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu. Obdobne nie je možné súhlasiť s konštatovaním sťažovateľov, že okresný súd mohol a mal využiť voči otcovi poriadkové opatrenie, a to konkrétne ukladanie pokút a predvedenie. Predvedenie otca k súdnej znalkyni nebolo realizované na základe jej vyjadrenia, že jeho predvedenie   príslušníkmi   Policajného   zboru   by   pôsobilo   na   sťažovateľov   stresujúco, a poriadkové pokuty okresný súd neukladal preto, že to považoval za neefektívne, keďže mal   vedomosť   o   tom,   že   v   rozvodovom   konaní   sp.   zn.   9 C 762/98,   ktorého   bol   otec účastníkom,   mu   súdom   uložená   poriadková   pokuta   bola   odpustená   (nemal   príjem z pracovného pomeru).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva, že   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní došlo v období   od   25.   novembra   1998,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti rozsudku sp. zn. Nc 44/98 z 30. októbra 1998, do 18. mája 1999, keď okresný súd až po tom, ako bol 10. mája 1999 vyzvaný krajským súdom na predloženie veci na rozhodnutie o odvolaní   (o   okolnosti,   že   bolo   podané   odvolanie   vo   veci,   sa   krajský   súd   dozvedel v súvislosti   s rozhodovaním   o odvolaniach   proti   uzneseniam   o vydaní   predbežných opatrení), predložil spis odvolaciemu súdu.

Ďalšími   obdobiami   vykazujúcimi   znaky   zbytočných   prieťahov,   resp.   neefektívnej činnosti okresného súdu sú podľa ústavného súdu tieto časové úseky konania:

- od 22. decembra 1999 do 27. júna 2000 (doručenie návrhu otca na určenie styku s deťmi a nariadenie termínu pojednávania na 12. júl 2000),

- od 16. septembra 2002 do 11. februára 2003 (námietka zaujatosti otca voči zákonnej sudkyni a predloženie spisu na rozhodnutie o tejto námietke takmer po piatich mesiacoch).

Spolu tieto časové úseky predstavujú obdobie vyše 16 mesiacov.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   obdobia   zbytočných   prieťahov   bral   do   úvahy predovšetkým povahu predmetnej veci týkajúcej sa ochrany záujmov maloletých detí a ich neistého   osobného   statusu,   ktorá   si   vo   všeobecnosti   vyžaduje   postup   súdu   s   osobitnou starostlivosťou v súlade s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. H. v. Spojené   kráľovstvo   z 8.   júla   1987)   a judikatúru   ústavného   súdu   (m.   m.   II.   ÚS   33/99, I. ÚS 53/02, IV. ÚS 59/03). Povaha tohto sporu preto podmieňovala chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle.

Na ťarchu okresného súdu je potrebné pripísať aj tú skutočnosť, že otázke určenia výživného maloletých detí na čas do rozvodu sa po zrušení rozsudku v tejto časti rozsudkom krajského súdu sp. zn. 18 Co 217/99 z 18. októbra 1999 vôbec nezaoberal.

Ústavný súd poznamenáva, že nevyhodnocoval postup okresného súdu pri vydávaní predbežných opatrení v rámci celého konania, a to vzhľadom na vyjadrenie sťažovateľov z 22. januára 2004, podľa ktorého porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   okresného   súdu   o   ich   návrhoch na vydanie predbežných opatrení svojou sťažnosťou nenamietajú.

Vo   väzbe   na   rozhodovanie   o   návrhoch   vo   veci   predbežných   opatrení   vyslovuje ústavný súd názor, že konanie o týchto návrhoch v okolnostiach prípadu neobmedzovalo výraznejším   spôsobom   možnosť   plynulého   postupu   okresného   súdu.   V   súvislosti s odvolacími   konaniami   vo   veci   predbežných   opatrení   mohol   okresný   súd   so   zreteľom na predmet konania a jeho povinnú starostlivosť o maloletých zvážiť možnosť ponechať si tie   časti   spisu,   ktoré   neboli   nevyhnutné   na   konanie   o   odvolaní,   prípadne   vytvoriť pre odvolací súd zberný spis a inak ďalej vo veci konať bez ohľadu na odvolacie konanie proti nemeritórnym rozhodnutiam, akými sú aj uznesenia o predbežnom opatrení. Takýto postup je zvlášť dôležitý v konaniach súdu o starostlivosti o maloletých a možno ho vyvodiť aj z viacerých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 117 ods. 1).

Ústavný súd vychádzajúc z analyzovaných troch kritérií, ale hlavne berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľom vo veci ide, dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu posudzovaného konania vedeného pod sp. zn. Nc 44/98 porušil práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   každý   vo   výške   150   000   Sk   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti doplnenej vyjadrením z 22. januára 2004. V sťažnosti okrem iného uviedli, že „samotný fakt,   že   odporca   nekoná   tak,   aby   konanie   o   úpravu   práv   a   povinností   týkajúce   sa sťažovateľov bolo rýchle, účinné a zmysluplné, má pre sťažovateľov ďalekosiahly význam pre všetky oblasti ich života“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02). K tomuto názoru ústavný súd dospel napriek vyššie uvedenému konštatovaniu, že „právna neistota sťažovateľov bola ešte pred podaním sťažnosti do značnej miery odstránená“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. Nc 44/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, pozíciu sťažovateľov, princíp spravodlivosti   a   potrebu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby, dospel ústavný súd k názoru, že priznanie sumy 10 000 Sk pre každého zo sťažovateľov predstavuje náležitú satisfakciu ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R., uplatnených   v   podaní   z   22.   januára   2004.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 42 528 Sk za 3 úkony po 3 416 Sk a 3 x 128 Sk režijný paušál x 4 zastúpené osoby. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 % vzhľadom na to, že išlo o spoločné úkony týkajúce sa štyroch sťažovateľov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou“ tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 17. marca 2004