znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 205/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2010 faxovou správou a 5. januára 2010 poštou doručená sťažnosť Ing. G. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 22. augusta 2002 podala Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala od svojej zamestnávateľky A. C. – F., K. (ďalej len „žalovaná“), určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej založený pracovnou zmluvou z 3. októbra 2001, dohodnutý na dobu určitú do 3. apríla 2002 sa zmenil na pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú a tento pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá. Keďže žalovaná prideľovala sťažovateľke prácu v zmysle pracovnej zmluvy aj po 3. apríli 2002, sťažovateľka sa zároveň domáhala aj vyplatenia mzdy za obdobie od 4. apríla 2002 do 25. apríla 2002.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 9 C 306/2002 z 23. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 209/2005 z 15. decembra 2005 rozhodol, že pracovný pomer založený medzi účastníkmi pracovnou zmluvou z 3. októbra 2001 na dobu   určitú   sa   zmenil   na   pracovný   pomer   uzavretý   na   dobu   neurčitú   a   tento   medzi účastníkmi naďalej trvá.

Vo veci mzdových nárokov sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 306/2002   z 18.   marca   2008   tak,   že   zaviazal žalovanú   zaplatiť sťažovateľke   úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a vo zvyšku   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Súčasne   bola   žalovaná   zaviazaná   zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 114 960 Sk a na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 3 960 Sk.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že «O to zarážajúcejším je postup, ako sa súd I. stupňa vyporiadal s mnou predloženými listinnými dôkazmi o vyplácaní mzdy zo strany žalovanej, ako to vyplýva z odôvodnenia vyššie citovaného rozhodnutia súdu I. stupňa. Súd došiel   ku   záveru,   že   na   preukázanie   mnou   tvrdenej   výšky   platu   by   nepostačovalo   ani znalecké dokazovanie, keďže ja som v tomto smere neposkytla súdu žiadne iné dôkazy, napr. výpis z účtu, na ktorý mi bola mzda vyplácaná „v danej výške“. Z vyššie uvedeného je však zrejmé, že ani jednému zo zamestnancov, ktorých súd I. stupňa na okolnosti vyplácania mzdy, nepovažoval za účelné vypočuť, nemohla poukazovať žalovaná skutočne vyplácanú mzdu   na   účet,   lebo   sama   by   zhromažďovala   dôkazy   o   vlastnej   trestnej   činnosti.   Pri vyhodnocovaní dôkazov v zmysle § 132 O. S. P., tak súd I. stupňa hrubo pochybil. Rovnako tomu bolo aj keď sa konajúci súd zaoberal otázkou, či mám nárok na náhradu mzdy za ďalšie   obdobie,   teda   za   obdobie   po   25.   4.   2002.   Dospel   ku   záveru,   že   vzhľadom   na skutočnosť, že mi začala byť po tomto čase vyplácaná materská, rodičovský príspevok či nemocenské dávky, a ja som sa domáhala výplaty mzdy, ktorá zamestnancovi prislúcha len za   vykonanú   prácu,   rozhodol   súd   I.   stupňa   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výrokovej   časti rozhodnutia, teda že nemám nárok na náhradu mzdy za obdobie, keď mi boli vyplácané nemocenské dávky. Tu išlo o predčasný záver súdu I. stupňa, ktorý nevyplýval z vykonaného dokazovania. Pri svojom chabom dokazovaní, súd I. stupňa neskúmal otázku, či ja som sa domáhala prideľovania práce u žalovanej, a či mi ju žalovaná mienila prideľovať, a či sa správala tak, že je ochotná prideľovať mi prácu podľa pracovnej zmluvy. Súd I. stupňa zdôvodnil, že ust. § 118 ods. 1 ZP zabezpečuje jedno zo základných práv zamestnancov, a to právo na mzdu za vykonanú prácu. To znamená, že právo na mzdu, je viazané na výkon práce zamestnancom.».

O   odvolaní   sťažovateľky   (aj   žalovanej)   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu z 18. marca 2008 vo výroku, v ktorom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008, a vo výroku, v ktorom vo zvyšku okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o trovách prvostupňového konania a o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny   poplatok   na   účet   okresného   súdu,   odvolací   súd   zrušil   a   v   tejto   časti   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľka zastáva názor, že rozsudkom   krajského súdu sp.   zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2008 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pričom poukazuje na to, že krajský súd nesprávne rozhodol, keď jej   nepriznal mzdové   nároky   garantované jej   Zákonníkom   práce.   Podstata   jej   námietok spočíva v tom, že „Odvolací súd doslova ignoroval a nijak nezdôvodnil moju námietku ohľadom aplikácie ust. § 118 ods.1, 2 zákona 311/01 Z. z., kde sa uvádza, že zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu. To malo znamenať, že právo na mzdu je viazané vždy na výkon práce zamestnancom. Tu mal súd aplikovať ust. § 47 ods. 1   písm.   a)   ZP,   kde   sa   hovorí,   že   zamestnávateľ   je   povinný   zamestnancovi   prácu prideľovať podľa pracovnej zmluvy, a za takto vykonanú prácu, platiť zamestnancovi mzdu. Tu som poukázala na rozsiahlu judikatúru, napríklad na judikát uverejnený v PR pod č. PR 7/1995,   kde sa hovorí,   že ak   zamestnávateľ   prestal   v rozpore s ust.   § 47   ods.   1 písm. a) ZP prideľovať zamestnancovi prácu, aj keď bol zamestnanec pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce po tom, čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Nie je dokonca ani porušením pracovnej disciplíny, ak zamestnávateľ, ktorého zamestnávateľ k opätovnému nástupu do práce nevyzval, sa nedostavil do práce a nedožadoval sa pridelenia práce.“.

Rovnako   za   zavádzajúci   a   v   rozpore   s   ústavou   sťažovateľka   považuje   záver obsiahnutý v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu týkajúci sa výšky nedoplatku náhrady mzdy, podľa ktorého „Ja som v konaní údajne neprodukovala, nepredložila taký listinný dokaz, ktorý by preukázateľne, bez akýchkoľvek pochybností vyvolal opodstatnený záver o tom, že v zmysle predložených dôkazov som poberala mzdu u odporkyne v sume 17.000,- Sk.   Nepredložila   som   okrem   výplatných   pások,   ďalšie   listiny,   ktoré   by   bezpochyby preukázali vyplatenie náhrady mzdy v mnou tvrdenej výške v rozhodnom období, napr. na môj účet. Tak som, podľa stanoviska odvolacieho súdu, nezvládla údajne dôkazné bremeno. Tu odvolací súd opäť hrubo ignoroval, moje opakované návrhy na nariadenie znaleckého dokazovania, teda významné argumenty, ktoré som uvádzala v odvolaní. Pojednávanie dňa 7.   3.   2007   konajúci   súd   I.   stupňa   odročil   na   neurčito,   práve   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva, za účelom ustálenia výšky mojej skutočne vyplácanej mzdy Rovnako som navrhovala vo veci vypočuť, ako svedkov, svojich kolegov, ktorým bola mzda vyplácaná obdobne, ako mne. Niektorí boli v konaní vypočutí, ale len na to, či mi po 3. 4. 2002 bola zo strany žalovanej prideľovaná práca. Súd aj začal zhromažďovať podklady pre toto dokazovanie, avšak k vykonaniu riadneho dokazovania, nedošlo aj z toho dôvodu, že nesplnením si povinnosti podľa ust. § 120 ods. 4 O. S. P., súd I. stupňa, mi odňal možnosť konať pred súdom a znemožnil mi tak označiť ďalšie dôkazy.“.Za najpodstatnejší argument napokon sťažovateľka považuje skutočnosť, že odvolací súd «... ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil moju námietku, že ja som v konaní   preukázala,   že   návrh,   ktorý   odvolací   súd   nazýva   kvalifikovaným   návrhom, ohľadom   náhrady   mzdy   za   obdobie   po   25.   4.   2002,   som   si   uplatnila,   avšak   takýto „kvalifikovaný návrh“, ako ho označuje odvolací súd, by som si mohla podať len za tých okolností, keby mi postupom okresného súdu, nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a tento by vykonal riadne dokazovanie práve na ustálenie môjho nároku, a to v zmysle ust. § 132 O. S. P.».

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu aj čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „... ako zamestnankyňa zamestnanca som mala v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) ZP, keďže som sa počas trvania pracovného   pomeru   o   prideľovanie   práce   uchádzala,   nárok   na   výplatu   mzdy,   ktorej jednotlivé mesačné platby sú splatné, a to v súčasnej dobe najmenej v sume 1.472.000,- Sk, čo predstavuje 49.066,- Eur. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP požíva legitímna nádej, ide o splatnú pohľadávku titulom nevyplatenia mzdy z pracovného pomeru, rovnakú ochranu ako existujúci majetok.“.

Sťažovateľka   tvrdiac,   že   nemala k   dispozícii   prostriedok   nápravy   proti   rozsudku krajského súdu, namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. G. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 7/2009 zo dňa 20. 8. 2009 porušené bolo. Základné   právo   Ing.   G.   B.   na   účinný   opravný   prostriedok   v   zmysle   článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 7/2007 zo dňa 20. 8. 2009, porušené bolo.

Základné právo Ing. G. B. na pokojné užívanie svojho majetku v zmysle čl. 1 vety prvej a druhej Dodatkového protokolu ku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   rozsudkom Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   10 Co 7/2007 zo dňa 20.   8.   2009, porušené bolo.

Titulom porušenia uvedeného práva je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť Ing. G. B.   titulom   majetkovej   ujmy   sumu:   49.066,-   Eur.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti nálezu.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 7/2009 zo dňa 20. 8. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť Ing. G. B. trovy právneho zastúpenia v sume 250,29,-   Eur   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach   a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009 došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd:

- v namietanom rozsudku dospel k nesprávnemu záveru v súvislosti s povinnosťou žalovanej   ako   zamestnávateľa   prideľovať   zamestnancovi   (sťažovateľke)   prácu   podľa pracovnej zmluvy a povinnosťou vyplácať zamestnancovi (sťažovateľke) mzdu,

-   neprávne   rozhodol   vo   veci   nedoplatku   náhrady   mzdy,   keď   konštatoval,   že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa jej výšky,

- ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil námietku sťažovateľky, že v konaní si uplatnila návrh na náhradu mzdy za obdobie po 25. apríli 2002,

- vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895 Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol. Okrem iného uviedol, že okresný súd „vykonaným dokazovaním   mal   za   preukázané,   že   medzitýmnym   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin č. k. 9 C/306/2002-147 zo dňa 23. 2. 2005 bolo určené, že pracovný pomer založený medzi účastníkmi   konania   pracovnou   zmluvou,   uzavretou   dňa   3. 10.   2001   na   dobu   určitú   sa zmenil   na   pracovný   pomer   uzavretý   na   dobu   neurčitú.   Predmetné   rozhodnutie   bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/209/2005-160 zo dňa 15. 12. 2005. Po právoplatnosti uvedeného medzitýmneho rozsudku, ktorým bol vyriešený právny základ nároku navrhovateľky, okresný súd sa ďalej zaoberal už iba otázkou zaplatenia náhrady mzdy. Navrhovateľka v návrhu na začatie konania zo dňa 22. 8. 2002 (na č. l. 1, 2 spisu) žiadala náhradu mzdy v sume 7.056,- Sk i s príslušenstvom. Podaním zo dňa 8. 9. 2003 (na č.   l.   26   spisu)   zmenila   pôvodný   návrh   a   od   odporkyne   žiadala   náhradu   mzdy   v   sume 16.000,-   Sk   i   s   13   %   úrokom   z   omeškania   od   16.   5.   2002   do   zaplatenia.   Vychádzala z odhadu   priemernej   hrubej   mzdy   dosahovanej   u   zamestnávateľa   v   sume   17.000,-   Sk. Okresný súd túto zmenu návrhu pripustil na pojednávaní dňa 13. 3. 2008. Náhradu mzdy navrhovateľka   požadovala   zaplatiť   za   mesiac   apríl   2002.   Uviedla,   že   mzda   jej   bola vyplácaná v inej výške ako to zakotvil platový dekrét. Uvedené tvrdenie zdokladovala súdu len   rukou   pripísanými   číselnými   údajmi   na   výplatných   páskach.   Okresný   súd   pri vyhodnotení týchto listín uviedol, že navrhovateľka neposkytla súdu žiadne ďalšie dôkazy, resp. výpisy z účtu, na ktoré jej bola mzda v tvrdenej výške poukazovaná. Z týchto dôvodov súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   z   platového   dekrétu   zo   dňa   3.   10.   2001   podľa   čoho navrhovateľka mala za vykonanú prácu nárok na hrubú mzdu vo výške 8.100,- Sk mesačne. Odporkyňa v konaní preukázala, že navrhovateľke za obdobie od 3. 4. 2002 do 24. 4. 2002 mzdu doplatila – poštovým peňažným poukazom v sume 3.895,- Sk a nepochybne okrem uvedenej sumy zaplatila ešte, i podľa tvrdenia navrhovateľky sumu 1.008,- Sk dňa 22. 5. 2002. Na základe týchto nepochybných skutočností okresný súd prijal záver, že odporkyňa navrhovateľke zaplatila náhradu mzdy za mesiac apríl 2002 v celom rozsahu. Preto návrh navrhovateľky   ohľadne   uplatňovaného   návrhu   na   náhradu   mzdy,   ako   neopodstatnený zamietol.   Okresný   súd   mal   však   preukázané,   že   odporkyňa   sa   dostala   do   omeškania s plnením peňažného dlhu a preto navrhovateľke v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka priznal úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3.895,- Sk od 16. 5. 2002 do 15. 2. 2008.

Okresný súd pri rozhodnutí o trovách konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p., konštatoval nepatrný neúspech navrhovateľky v konaní a následne jej priznal plnú náhradu trov prvostupňového konania, poukazujúc i na to, že navrhovateľka si úspešne uplatňovala v konaní aj nárok o určenie trvania pracovného pomeru. Titulom trov právneho zastúpenia okresný súd navrhovateľke priznal 114.960,- Sk a titulom zaplateného súdneho poplatku za podaný návrh 3.960,- Sk. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania a ďalej jej uložil aj povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 3.960,- Sk za podaný návrh (podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).“

Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery:„Odvolací   súd   v   konaní   mal   nepochybne   preukázané,   že   pracovný   pomer navrhovateľky   u   odporkyne   vznikol   pracovnou   zmluvou,   uzatvorenou   dňa   3.   10.   2001. Rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   č.   k.   9 C/306/2002-147   zo   dňa   23.   2.   2008 (medzitýmnym   rozsudkom)   bolo   určené,   že   pracovný   pomer   založený   medzi   účastníkmi pracovnou zmluvou, uzatvorenou dňa 3. 10. 2001 na dobu určitú, sa zmenil na pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú a tento medzi účastníkmi naďalej trvá. Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9 C/306/2002-147 zo dňa 23. 2. 2005 bol potvrdený rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   5   Co/209/2005-160   zo   dňa   15.   12.   2005.   Je nepochybne   preukázané,   že   navrhovateľka   aj   po   termíne   3.   4.   2002   do   práce   riadne chodila, dňa 25. 4. 2002 po lekárskom vyšetrení zamestnávateľovi oznámila, že je gravidná a následne   nastúpila   na   PN   z   dôvodu   rizikového   tehotenstva.   Sama   navrhovateľka v podanom návrhu uvádza, že od 25. 4. 2002 poberá dávky nemocenského poistenia. Zo skutkového vymedzenia   návrhu   na začatie   konania,   ktorým   sa   navrhovateľka domáhala určenia trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy, jednoznačne vyplýva, že pôvodným návrhom sa dožadovala priznať náhradu nevyplatenej mzdy za mesiac apríl 2002 v sume 7.056,-   Sk   so   17,6   %   úrokom   z   omeškania   od   16.   5.   2002   do   zaplatenia.   Tvrdila,   že odporkyňa   za   uvedený   mesiac   jej   zaplatila   titulom   náhrady   mzdy   sumu   1.008,-   Sk   (na základe   poštovej   poukážky   zo   dňa   22.   5.   2002).   Navrhovateľka   cestou   svojej   právnej zástupkyne na pojednávaní 14. 8. 2003, uviedla, že pokiaľ ide o vyplatenie náhrady mzdy vo výške 7.056,- Sk, resp. o doplatok mzdy za mesiac apríl, vychádzali z platového dekrétu, v ktorom bola dohodnutá mzda 8.500,- Sk brutto, zo strany odporkyne bola vyplatená suma 1.008,- Sk, túto čiastku zohľadni1i, a ňou požadovaná suma 7.056,- Sk je žalovaná ako suma brutto. Je pravdou, že v priebehu vedeného konania uvedený návrh zmenila, rozšírila ohľadne doplatku mzdy (na čl. 26 spisu), podaním zo dňa 8. 9. 2003 (došlé súdu 11. 9. 2003), v ktorom už žiadala, aby súd pri rozhodnutí o náhrade mzdy vychádzal z hrubej priemernej   mzdy   zamestnanca,   ktorá   podľa   jej   odhadu   predstavuje   17.000,-   Sk   a   po odpočítaní úhrady odporkyňou dňa 22. 5. 2002 v sume 1.008,- Sk mení svoj návrh zo dňa 22. 8. 2002 (ide o pôvodný návrh navrhovateľky na čl. 1 spisu) v tom zmysle, aby odporca jej bol zaviazaný uhradiť sumu 16.000,- Sk s 13 % úrokom z omeškania od 16. 5. 2002 do zaplatenia. I keď právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa 23. 2. 2005 v rámci svojho prednesu na čl. 145 uvádza, že zo strany odporkyne navrhovateľke prináležia všetky nároky v zmysle platného Zákonníka práce, z obsahu spisu nevyplýva, že okrem nedoplatku za mesiac apríl 2002 by bola navrhovateľka kvalifikovaným zmeneným návrhom si uplatnila nárok na náhradu mzdy za ďalšie rozhodujúce obdobie, t. j. za obdobie po 25. 4. 2002. Súd   je   viazaný   návrhom   účastníkov   na   začatie   konania,   tento   návrh   nesmie prekročiť, nemôže prisúdiť viac, než sa požaduje v žalobnom návrhu. V prejednávanej veci, podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   nepostačilo   konštatačné   tvrdenie   uvádzané   v priebehu vedeného konania právnou zástupkyňou navrhovateľky, že navrhovateľke prislúchajú všetky mzdové   nároky   po   období   3.   4.   2002,   pokiaľ   v   priebehu   vedeného   konania   konkrétny procesný návrh o priznanie týchto nárokov si navrhovateľka neuplatnila. Z týchto dôvodov odvolací súd mohol prijať jedine záver, že okresný súd správne v zmysle podaného návrhu na   začatie   konania   ohľadne   mzdových   nárokov   navrhovateľky   za   obdobie   apríl   2002 konkrétne za vymedzené obdobie od 3. 4. 2002 do 25. 4. 2002 konal.

Ďalšou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo určenie výšky nedoplatku náhrady mzdy. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky, že súd pri ustálení výšky hrubej priemernej mesačnej mzdy mal vychádzať zo sumy 17.000,- Sk. Navrhovateľka v   konaní   neprodukovala,   nepredložila   taký   listinný   dôkaz,   ktorý   by   preukázateľne,   bez akýchkoľvek   pochybností   vyvolal   opodstatnený   záver   o   tom,   že   v   zmysle   predložených dôkazov poberala mzdu u odporkyne v sume 17.000,- Sk. Nepredložila okrem výplatných pások (obsahujúce údaje dopísané ceruzkou neidentifikovanou osobou), ďalšie listiny, ktoré by   bezpochyby   preukázali   vyplatenie   náhrady   mzdy   v   navrhovateľkou   tvrdenej   výške v rozhodnom období napr. na jej účet. Dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia neuniesla.   Okresný   súd   preto   správne   vychádzal   z   obsahu   základného   mzdového dokumentu,   platového   dekrétu   zo   dňa   3.   10.   2001,   ktorým   dohodnutá   mzda   medzi navrhovateľkou a zamestnávateľom – odporkyňou bola v sume 8.500,- Sk brutto mesačne. Za posudzované obdobie preukázateľne navrhovateľke odporkyňa zaplatila sumu 1.008,- Sk ešte pred začatím konania a v priebehu vedeného konania (dňa 15. 2. 2008) zaplatila aj zvyšok   nedoplatku   za   mesiac   apríl   2002   v   sume   3.895,-   Sk,   vyplatenie   náhrady   mzdy odporkyňou za mesiac apríl 2002 v uvádzaných sumách navrhovateľka v konaní potvrdila. Z týchto dôvodov je opodstatnený záver, že odporkyňa navrhovateľke zaplatila náhradu mzdy podľa skutočne vykonanej práce v mesiaci apríl 2002...

Odvolací súd považuje za opodstatnené odvolanie odporkyne, smerujúce do výroku o trovách   I.   stupňového   konania.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   daný   dôvod   pri rozhodnutí o trovách prvostupňového konania aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. a vychádzať z pomeru úspechu navrhovateľky v konaní, s vyhodnotením jej čistého úspechu. Odvolací súd s poukazom aj na zásadu dvojinštančnosti súdneho konania rozsudok okresného súdu vo výrokovej časti o trovách prvostupňového konania zrušil a vrátil v tejto časti vec na ďalšie konanie. Okresný súd ustáli pomer úspechu navrhovateľky a až po zistení jej čistého úspechu v konaní bude môcť rozhodnúť o náhrade trov konania. V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Rozsudok   okresného   súdu   odvolací   súd   zrušil   aj   v   súvisiacej   výrokovej   časti   – o povinnosti   odporkyne   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podaný   návrh,   keďže   rozhodnutie okresného súdu o tejto otázke sa bude odvíjať od pomeru úspechu – neúspechu účastníkov v konaní.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 7/2009 z 20. augusta 2009 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno v danom prípade   skutkové a právne závery   krajského súdu   považovať za arbitrárne   alebo zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal a rozhodoval v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Námietku   sťažovateľky,   že   krajský   súd   prerokoval   jej   odvolanie   bez   nariadenia ústneho   pojednávania,   treba   posudzovať   s   ohľadom   na   limity   práva   na   súdnu   ochranu ustanovené v čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.

Konanie na krajskom súde bolo odvolacie konanie, na ktoré sa vzťahuje štvrtá časť prvá hlava § 201 až § 227 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V § 214 ods. 1 OSP sú taxatívne vymedzené prípady, keď predseda senátu odvolaciu súdu musí nariadiť pojednávanie (ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem). V ostatných prípadoch môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.   Sťažovateľka   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   preukázala,   že   išlo   o   dôvody uvedené v § 214 ods. 1 písm. a) až c) OSP, nepreukázala a ani zo sťažnosti takéto dôvody nevyplývajú. Ústavný súd preto uzavrel, že krajský súd v danom prípade aplikoval § 214 OSP v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy, a preto nič nenasvedčuje tomu, že by mohlo jeho postupom dôjsť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V nadväznosti na tento záver odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru   (obdobne   IV.   ÚS   116/05,   III.   ÚS   218/08, IV. ÚS 108/09).

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v   konaní   pred   krajským   súdom   (odvolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech   sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V   nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   už   o   ďalších požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010