znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 205/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Humenné v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 340/2002   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   2 To 40/2002,   sp. zn.   4 To 48/2003   a sp. zn. 4 To 15/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2009 doručená   sťažnosť   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 340/2002   a postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 2 To 40/2002, sp. zn. 4 To 48/2003 a sp. zn. 4 To 15/2009.

Sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Som účastníčkou konania vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 4 T 340/02. V tomto konaní mám postavenie poškodenej. Predmetom konania je obžaloba Okresného prokurátora vo Vranove nad Topľou zo dňa 08. 01. 2001 sp. zn. Pv 952/00 na J. S. (...), za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 26. 05. 2000 a dňa 26. 07. 2000 bolo za tento trestný čin J. S. vznesené obvinenie. Obžaloba na J. S. bola podaná Okresným prokurátorom v Humennom na Okresný súd vo Vranove nad Topľou dňa 15. 01. 2001. Ako poškodená v danej veci vystupuje J. H., vdova po nebohom manželovi (...). Poškodená si v tomto konaní zákonným spôsobom uplatnila náhradu škody vo výške 94.093,- Sk, o ktorej doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

V priebehu trestného konania na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou, kde bola pôvodne obžaloba podaná, bol dňa 09. 05. 2001 vydaný Trestný rozkaz, ktorý bol po odpore J. S. podanom dňa 18. 05. 2001 zrušený.

Od   03.   10.   2001   do   07.   12.   2001   boli   vykonané   hlavné   pojednávania,   kedy   bol vydaný odsudzujúci rozsudok. Na základe odvolaní podaných obžalovaným a prokurátorom Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   zo   dňa   27.   08.   2002   sp. zn.   2   To   40/02   rozsudok Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zrušil a uznesením z toho istého dňa vec odňal tomuto súdu a na ďalšie konanie prikázal Okresnému súdu v Humennom.

Po   prikázaní   veci   Okresnému   súdu   v   Humennom   bol   po   vykonaných   hlavných pojednávaniach dňa 03. 12. 2002 vydaný druhý odsudzujúci rozsudok. Na základe odvolaní podaných   obžalovaným   a   prokurátorom   Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   zo   dňa 31. 03. 2004   sp. zn.   4 To 48/03   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu na nové   konanie   a   rozhodnutie.   Uznesenie   odvolacieho   súdu   bolo   stranám   doručené 01. 06. 2004.

Po zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie boli vykonané úkony   trestného   konania   pribratím   znalcov   a   znaleckého   ústavu   na   vypracovanie znaleckých posudkov. Hlavné pojednávania boli odročené predovšetkým pre neprítomnosť znalcov. Po vypracovaní znaleckých posudkov boli hlavné pojednávania viackrát vytýčené a odročené.

Dňa   5.   decembra   2008   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   predsedovi   Okresného   súd   Humenné   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorý   ju listom z 2. januára 2009 považoval za neopodstatnenú.

Dňa 20. januára 2009 bol vynesený v poradí tretí rozsudok, ktorým súd podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005 oslobodil obžalovaného J. S. spod obžaloby a mňa ako poškodenú s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych. Po vyhlásení tohto rozsudku podal odvolanie prokurátor.

Na Krajskom súde v Prešove, kde je vec vedená pod sp. zn. 4 To 15/09, doposiaľ nebolo   o   odvolaní   prokurátora   rozhodnuté.   Vec   teda   nie   je   doposiaľ   právoplatne skončená.“

Keďže   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani   napriek   sťažnosti   na   prieťahy v konaní z 5. decembra 2008 adresovanej predsedovi okresného súdu, sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol takto:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Humenné vo veci sp. zn. 4 T 340/02   a   Krajským   súdom   Prešov   vo   veciach   sp. zn.   2 To 40/02,   4 To 48/03 a 4 To 15/09 porušené.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Prešov vo veci sp. zn. 4 To 15/09 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré sú Okresný súd Humenné a Krajský súd Prešov povinní vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   s   jej   prílohami   a po   overení aktuálneho stavu konania na krajskom súde dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne   neopodstatnená,   a v časti,   v ktorej   namieta   postup   krajského   súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 2 To 40/2002 a sp. zn. 4 To 48/2003, je podaná oneskorene.

1. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 340/2002

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa (I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 232/03).   Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí   aj   vo   vzťahu   k čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom   čase   ešte   mohla   trvať   (napr. m. m.   II. ÚS 387/06,   IV. ÚS 46/07,   IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava Mazureka proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka   okrem   iného   uviedla,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 4 T 340/2002 bol 20. januára 2009 vynesený rozsudok, ktorým súd podľa § 226 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 oslobodil obžalovaného spod obžaloby a sťažovateľku v procesnom postavení poškodenej odkázal s nárokom na náhradu škody   na   konanie   v občianskoprávnych   veciach.   Okresný   prokurátor   podal   proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, a vzhľadom na to je vec v rámci odvolacieho konania vedená krajským súdom pod sp. zn. 4 To 15/2009. Predmetná trestná vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Ústavný   súd   zistil,   že   spis   okresného   súdu   sp. zn.   4 T 340/2002   bol   spolu s odvolaním   okresného   prokurátora   postúpený   na   rozhodnutie   o opravnom   prostriedku krajskému súdu 3. apríla 2009, pričom sťažnosť sťažovateľky namietajúca porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená až 26. mája 2009, teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať.

Vydaním prvostupňového rozsudku a postúpením veci krajskému súdu okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať, pretože spis sa v tom čase nachádzal už na krajskom súde.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (26. mája 2009) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľkou označené základné právo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 To 40/2002 a sp. zn. 4 To 48/2003

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 To 40/2002 bolo skončené uznesením krajského súdu z 27. augusta 2002 a konanie vedené krajským súdom   pod   sp. zn.   4 To 48/2003   bolo   skončené   uznesením   krajského   súdu   z 30.   marca 2004. Obidvomi uvedenými uzneseniami krajského súdu boli zrušené rozsudky okresného súdu a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v uvedených   konaniach   bola   ústavnému   súdu doručená 26. mája 2009, je zrejmé a nepochybné, že bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol pre oneskorenosť.

3. K namietanému   porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 To 15/2009

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   môže   podľa   štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05) uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru a konštatuje, že konanie na krajskom súde prebieha od 3. apríla 2009, pričom sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 26. mája 2009. Ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach daného prípadu nie je takej povahy, aby v danom   štádiu   signalizovala   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   s   namietaným   porušením označeného základného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti   uplatnených   v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petite   sťažnosti)   už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009