znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 205/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti S. B. - M.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. C.,   N.,   ktorou   namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. B. - M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. B. - M. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   S. B. - M. trovy   právneho zastúpenia v celkovej sume 5 302 Sk (päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. M. C.,   N.,   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 205/05 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. B. - M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   na   krajskom   súde   20.   februára   2003 „... žalobu   o neúčinnosť   právneho   úkonu   –   kúpnej   zmluvy   v konkurznom   konaní   sp. zn. 6 K 105/01“ proti viacerým žalovaným.

Krajský   súd   podaním   sp. zn.   Spr. 3654/2005   doručeným   ústavnému   súdu 30. septembra 2005   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v ktorom   chronologicky   opísal priebeh konania   v predmetnej   veci   a zároveň   uviedol   dôvody   oneskoreného   nariadenia prvého   pojednávania   na   3. október 2005 „... najmä   s prihliadnutím   na   vysoký   nápad v obchodno-právnych   veciach   za   predchádzajúce   roky   (2002,   2003,   2004),   ako   aj s ohľadom na počet nevybavených vecí a nový nápad vecí v oddelení 17 Cbi“. V závere vyjadrenia krajský súd uviedol, že sťažnosť sťažovateľa „... nie je opodstatnená“.Právny   zástupca   sťažovateľa   k vyjadreniu   krajského   súdu   v podaní   zo 6. októbra 2005 doručenom ústavnému súdu 12. októbra 2005 uviedol:

«S vyjadrením predsedníčky Krajského súdu v Bratislave, ktorým považuje podanie sťažnosti za neopodstatnené, v celom rozsahu nesúhlasím.

V   predmetnej   sťažnosti,   ktorú   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   prijal na ďalšie konanie (č. k. IV. ÚS 205/05-9), je uvedených dostatok relevantných dôvodov,   z ktorých vyplýva opodstatnenosť sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu považuje sťažnosť za neopodstatnenú napriek tomu, že jej predchodca JUDr. T. K. písomne potvrdil dôvodnosť tejto sťažnosti (Spr. 2235/2004; uvedený   dokument   bol   predložený   spolu   so   sťažnosťou).   Obidvaja   pritom   vychádzali z rovnakého skutkového stavu. Pri tak závažnom probléme, ako je porušovanie základných práv a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky, pôsobí takáto zmena stanoviska zmätočne a nedôveryhodne.

Krajský súd pritom začal vo veci   konať až po   podaní   sťažnosti na   Ústavný súd Slovenskej republiky, čím nepriamo potvrdil svoje obavy z oprávnenosti tejto sťažnosti. Je na mieste pripomenúť, že v sťažnosti sme neuvádzali, že krajský súd nekonal vôbec, ako uvádza v závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu, ale že súd vo veci   dva   roky   nevykonal   žiaden   úkon.   Tento   fakt   potvrdila   aj   sama   predsedníčka krajského súdu, keď uviedla, že posledný úkon súdu pred súčasným vytýčením pojednávania bol   vykonaný   dňa   1. 10. 2003.   Zmätočnosť   vyjadrení   predstaviteľov   Krajského   súdu v Bratislave   iba   potvrdzuje   fakt,   že   v   práci   súdu   sú   nedostatky   spôsobujúce   prieťahy v konaní.

Pojednávanie zo dňa 3. 10. 2005 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia odporcu v 2. rade,   čím   sa   potvrdzujú   obavy   z   neúmerného   predlžovania   sporu   vznikajúce z neschopnosti krajského súdu zabezpečiť za pomoci procesných nástrojov riadny priebeh pojednávania a celého sporu.

Skutočnosť,   že   vo   veci   sa   začalo   konať   až   po   dvoch   rokoch   nečinnosti,   nijako nespochybňuje   fakt,   že   došlo   a   dochádza   k   prieťahom   v   konaní.   Toto   opäť   vo   svojom vyjadrení   potvrdila   predsedníčka   krajského   súdu,   keď   uvádza,   že   „na   vysoký   počet nevybavených vecí a nový nápad vecí v oddelení 17 Cbi“ treba prihliadnuť, čo považujeme za   neopodstatnené,   keďže   nie   chybou   sťažovateľa,   ale   výlučne   postupom   súdu   vznikol uvedený stav.

Komplikovaný   skutkový   stav   v   incidenčnej   žalobe   vedenej   na   Krajskom   súde v Bratislave (sp. zn. 17 Cbi 24/03), ktorá je dôvodom podania tejto sťažnosti, by nemusel nastať,   keby   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   So   súdnej   praxe   je   evidentné, že vymožiteľnosť práva pri rozhodovaní o neplatnosti právneho úkonu s časom neúmerne klesá,   preto   je   namieste   požadovať   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   by   aspoň   čiastočne vykompenzovalo náklady spojené s dlhotrvajúcim sporom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 17 Cbi 24/2003 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 20. februára 2003   sťažovateľ   podal   na   krajskom   súde „žalobu   o neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy v konkurznom konaní sp. zn. 6 K 105/01“ spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia a zaplatil súdny poplatok v sume 3 500 Sk,

- 26. februára 2003 krajský súd vyzval sťažovateľa na doplnenie listinných dôkazov a ozrejmenie   dôvodnosti   na   dočasnú   úpravu   pomerov   medzi   účastníkmi   konania a dôvodnosti   ohrozenia   prípadného   výkonu   rozhodnutia   (sťažovateľ   tak   urobil   podaním doručeným   krajskému   súdu   21. marca 2003)   a zaslal   kópiu   žaloby   všetkým   žalovaným na vyjadrenie   v 15-dňovej   lehote   (žalovaní   tak   urobili   spoločným   podaním   doručeným krajskému súdu 31. marca 2003),

- 24. marca 2003   krajský   súd   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného opatrenia   uznesením   sp. zn.   17 Cbi 24/2003   (ďalej   len   „uznesenie   o zamietnutí   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia“) zamietol,

- 14. apríla 2003 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa z 8. apríla 2003 proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

- 22. apríla 2003   krajský   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľa   všetkým   žalovaným na vyjadrenie v 15-dňovej lehote (žalovaní tak urobili podaním doručeným 2. mája 2003),

- 5. mája 2003   krajský   súd   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok   v sume 500 Sk   za   podané   odvolanie,   požiadal   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky o oznámenie trvalého bydliska jedného zo žalovaných (odpoveď bola doručená 19. mája 2003) a vypracoval predkladaciu správu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- 28. mája 2003 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Späťvzatie odvolania“,

- 5. júna 2003 bol spis sp. zn. 17 Cbi 24/2003 predložený najvyššiemu súdu, ktorý 30. júna 2003   odvolacie   konanie   z dôvodu   späťvzatia   odvolania   uznesením   sp. zn. 6 Obo 138/03 (ďalej len „uznesenie o zastavení odvolacieho konania) zastavil,

- 12. septembra 2003 bol spis spolu s uznesením o zastavení odvolacieho konania vrátený krajskému súdu,

- 16. septembra 2003 krajský súd realizoval doručenie uznesenia najvyššieho súdu o zastavení odvolacieho konania sťažovateľovi a všetkým žalovaným,

- 1. októbra 2004 krajský súd zapožičal súvisiaci konkurzný spis sp. zn. 6 K 105/01 a vyzval: Správu Katastra N. na predloženie fotokópií historických, príp. ďalších listov vlastníctva   súvisiacich   s predmetom   konania   (odpoveď   doručená   krajskému súdu 21. októbra 2004),

súdnu   exekútorku   na predloženie   fotokópií   viacerých   exekučných   príkazov úpadcu (odpoveď doručená krajskému súdu 25. októbra 2004),

právneho   zástupcu   žalovaných   na   predloženie   znaleckých   posudkov   na nehnuteľnosti   súvisiace   s predmetom   konania (odpoveď   doručená   krajskému súdu 26. októbra 2004),

správkyňu   konkurznej   podstaty   úpadcu   na   predloženie   privatizačnej   zmluvy a súvahy úpadcu (odpoveď doručená krajskému súdu 15. októbra 2004),

- 22. júna 2005 krajský súd nariadil termín pojednávania na 3. október 2005,

- 25. augusta 2005   bolo   krajskému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní jedného zo žalovaných,

- 3. októbra 2005 sa   uskutočnilo na krajskom   súde pojednávanie, ktoré bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť jedného zo žalovaných odročené na 31. október 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04,   II. ÚS 87/05)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaní nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam patriacim pôvodne   úpadcovi.   V čase   podania   tejto   odporovacej   žaloby   bola   právna   úprava odporovateľnosti právnych úkonov obsiahnutá v § 42a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a v § 15 a § 16 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom krajského súdu,   že takéto   konania „patria medzi (...)   právne najzložitejšie prípady“.   Takéto   typy konania možno považovať skôr za skutkovo zložité, kladúce predovšetkým značné nároky na dokazovanie vedúce k objektívnemu zisťovaniu skutkového stavu veci, na čo napokon poukazuje aj krajský súd vo svojom vyjadrení. Skutkovú zložitosť veci nie je však v danom štádiu   konania   možné   objektívne   posúdiť,   pretože   krajský   súd   ešte   nepristúpil k dokazovaniu a počas doterajšieho trvania konania sa venoval len príprave pojednávania.

Vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru, že skutková zložitosť veci nemohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším   kritériom   pri   posudzovaní,   či   v   uvedenom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania. Ústavný súd nezistil v správaní sťažovateľa žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a taktiež na ustanovenie § 6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd vykonal prvý úkon v merite veci už 6 dní po doručení   žaloby   sťažovateľa,   keď   26. februára 2003   vyzval   všetkých   žalovaných na vyjadrenie   k žalobnému   návrhu.   Avšak   až   do   1. októbra 2004,   keď   vyzval   viaceré subjekty   (správcu   konkurznej   podstaty,   súdnu   exekútorku,   Správu   katastra   N.,...) na predloženie   listinných   dôkazov   (ktoré   boli   doručené   v priebehu   mesiaca október   2004),   sa krajský   súd   nezaoberal   vecou   samou   napriek   tomu,   že   jeho   postupu nebránila zákonná prekážka, t. j. jeho postup nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.   Počas   celej   tejto   doby   krajský   súd   vykonával   iba   úkony   súvisiace s rozhodovaním   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   resp.   s predložením   odvolania sťažovateľa najvyššiemu súdu.

Je   nesporné,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je integrálnou súčasťou rozhodovania vo veci samej, avšak ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre   už   konštatoval   (napr.   IV. ÚS 205/04,   IV. ÚS 315/04),   že   „rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, lebo tu „ide o ochranu predbežnú a dočasnú a samotné uznesenie je rozhodnutím nemeritórnym“. A preto obdobie, v ktorom súd   konal   len   o predbežnom   opatrení,   je   dobou   zbytočných   prieťahov   v konaní   vo veci samej (m. m. III. ÚS 42/02). Úkony krajského súdu v rámci konania o predbežnom opatrení nie   sú   úkonmi   urobenými   vo   veci   samej,   a teda   ústavný   súd   ich   spravidla   neberie do úvahy pri   riešení   otázky,   či   v konaní   vo   veci   samej   došlo   k zbytočným   prieťahom (m. m. III. ÚS 20/02).

Ostatným úkonom krajského súdu vykonaným po takmer trištvrte roku od doručenia požadovaných   listín   v októbri   2004   a po   viac   ako   2   rokoch   od   podania   žaloby   bolo nariadenie   prvého   termínu   pojednávania   22. júna 2005   na   3. október 2005.   Toto pojednávanie   bolo   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   jedného   zo   žalovaných   odročené na 31. október 2005.

Uvedenú   nečinnosť   krajského   súdu   a jeho   vyššie   opísaný   postup   v konaní,   ktoré nevykazovalo   znaky   plynulého   a efektívneho   priebehu   a   neviedlo   k odstráneniu   právnej neistoty   sťažovateľa,   ústavný   súd   kvalifikoval   ako   konanie,   ktorým   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na konanie   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 ústavy, a to aj s prihliadnutím na odpoveď krajského súdu zo 7. septembra 2004, v ktorej výslovne uznal sťažnosť sťažovateľa na zbytočné prieťahy za dôvodnú. Toto porušenie nebolo spôsobené zložitosťou veci a ani výlučným správaním účastníka konania, ale bolo najmä dôsledkom postupu krajského súdu.

Krajský   súd   vo   vyjadrení   z 23. septembra 2005   ospravedlnil   nariadenie   prvého pojednávania   až   na   3. október 2005   „vysokým   nápadom“   v obchodno-právnych   veciach za predchádzajúce kalendárne roky a veľkým počtom nevybavených vecí v senáte 17 Cbi. Ústavný súd tieto argumenty nemohol vziať do úvahy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II. ÚS 52/99,   IV. ÚS 178/04)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konania, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na porušovanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom krajského súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov, že „... nevydaním právoplatného rozhodnutia“ došlo k jeho ukráteniu   ako   veriteľa   v konkurznom   konaní,   a ďalej   poukázal   na   klesajúcu   možnosť vymožiteľnosti   jeho   práva   v dôsledku   vzniknutých   zbytočných   prieťahov   v konaní krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd s prihliadnutím na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj so zreteľom na doterajšiu dobu trvania konania dospel v okolnostiach   tejto   veci   k záveru,   že   samotné   deklarovanie   porušenia   označeného základného   práva, uloženie   povinnosti   krajskému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov   a priznanie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia   považuje   v tomto   štádiu napadnutého konania za dostatočnú ochranu sťažovateľa pred porušovaním jeho základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M. C. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), t. j. za každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005