znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 204/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   H.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Dagmar Matuškovou, Búdková 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 98/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2014 doručená sťažnosť D. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Dagmar Matuškovou, Búdková 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 98/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou doručenou   okresnému   súdu   14.   novembra   2006   domáha   určenia   neplatnosti   skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy voči žalovanému – Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza: „Súd vo veci vykonal navrhované dokazovanie.   Dňa 16. 04. 2009 vydal vo veci v poradí prvý rozsudok 18 C/98/2006-378, ktorý bol na odvolanie sťažovateľky uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6 Co 364/09-449 zo dňa 31. 8. 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Voči rozhodnutiu KS Bratislava podal odporca dňa 31. 12. 2010 dovolanie. Podľa § 10a ods. 1 O. s. p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako   odvolacích   súdov   rozhoduje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   Prvostupňový   súd dovolanie odporcu zo dňa 31. 12. 2010 neodstúpil na NS SR na rozhodnutie, ale ďalej vo veci konal.   Dňa 22.   3.   2011 vydal OS Bratislava I   vo veci 18 C/98/2006-553 nové rozhodnutie,   ktoré   po podaní   odvolania bolo   odstúpené na   KS Bratislava.   Krajský súd v Bratislave   v   konaní   6   Co   131/2011   dňa   listom   zo   dňa   27.   2.   2012   spis   OS   BA I 18 C/98/2006 napadnuté rozhodnutie vrátil ako predčasne predložené z dôvodu procesnej vady - neodstúpenie dovolania odporcu na rozhodnutie NS SR so zdôraznením, že v prípade zrušujúceho   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   sa   vec   vráti   do   konania   ako   po   vyhlásení rozsudku   v   r.   2009   a   v   takom   prípade   budú   existovať   vedľa   seba   dva   rozsudky   súdu I. stupňa. Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 6 Cdo 313/2012 dovolanie odporcu ako neprípustné odmietol. Vec bola dňa 11. 9. 2013 doručená na OS Bratislava I. OS Bratislava I týmto spôsobil, že od zaslania spisu na KS Bratislava dňa 16. 9. 2011 až do 11. 9. 2013 nebolo   vôbec   možné   vo   veci   konať.   Na   prieťahy   v   konaní   sťažovateľka   upozorňovala vedenie OS BA I sťažnosťou zo dňa 17. 5. 2012 a následne po doručení odpovede z OS BA I žiadosťou   o   preverenie   odpovede   vedenie   KS   Bratislava   dňa   8.   8.   2012.   Krajský   súd v Bratislave prieťahy v konaní čiastočne uznal, ale náprava do dnešného dňa zjednaná nebola.   Do dňa spísania sťažnosti (17.   1.   2014)   spis 18C/98/2006 nebol   odstúpený na Krajský súd Bratislava na odvolacie konanie.“

Sťažovateľka tvrdí, že „Okresný súd Bratislava I v označenom konaní nepostupoval v   súlade   so   zákonom,   keď   neodstúpil   dovolanie   odporcu   na   rozhodnutie   na   NS   SR a spôsobil tak v konaní zbytočné prieťahy, ktoré sťažovateľka nezavinila. Sťažovateľka je toho   názoru,   že   v   priebehu   vyššie   označeného   konania   došlo   zo   strany   porušovateľa k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C/98/2006   porušil základné právo D. H., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/98/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

D. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

D.   H.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   340,90   €   (slovom tristoštyridsať eur a 84 centov), ktorú je Okresný súd Bratislava povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Dagmar Matuškovej... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňuje takto:

„Navrhovaná   suma   podľa   názoru   sťažovateľky   zohľadňuje   dĺžku   porušovania označených   základných   práv   sťažovateľky   a   s   nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá sťažovateľke   vznikla   v   dôsledku   psychického   napätia   a   obáv   z porušovania   práva   na spravodlivé   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   najmä   s poukazom   na   tú skutočnosť, že v jej prípade ide o uplatňovanie práv v spojitosti s realizáciou základného práva na prácu priznané jej čl. 35 ods. 3 Ústavy.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 18 C 98/2006.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   v súčinnosti   s   okresným   súdom zisťoval   doterajší   priebeh   namietaného   konania   a   jeho   aktuálny   stav,   pričom   v   tejto súvislosti zistil toto:

Napadnuté   konanie   bolo   začaté   na   základe   žaloby   sťažovateľky,   ktorá   bola okresnému   súdu   doručená   14.   novembra   2006.   Sťažovateľka   sa   žalobou   domáhala vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 77 a nasl. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a náhrady škody právnym titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Okresný súd v poradí prvým rozsudkom č. k. 18 C 98/2006-378 zo 16. apríla 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 16. apríla 2009“) žalobu sťažovateľky zamietol.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“)   uznesením   č.   k.   6   Co   364/2009-449   z 31.   augusta   2010   (ďalej   len   „uznesenie krajského súdu z 31. augusta 2010“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný   doručil   okresnému   súdu   31.   decembra   2010   dovolanie   proti   uzneseniu krajského   súdu   z 31.   augusta   2010.   Okresný   súd   v poradí   druhým   rozsudkom č. k. 18 C 98/2006-553 z 22. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 22. marca 2011“) návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol a určil, že

- skončenie pracovného pomeru sťažovateľky z 18. septembra 2006 je neplatné,

- žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke sumu 5 975,19 €, a žalobu vo zvyšku náhrady mzdy, o určenie, že pracovný pomer aj naďalej trvá, a v časti úroku z omeškania zamietol. Okresný súd zároveň uložil žalovanému zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok   a sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v sume   1 578,45   €,   a sťažovateľke   uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu sumu 99 €.

Rozsudkom z 22. marca 2011 okresný súd zároveň konanie v časti sumy 1 054 € zastavil. Proti rozsudku okresného súdu z 22. marca 2011 podali odvolanie tak sťažovateľka (podané   osobne   okresnému   súdu   15.   apríla   2011,   pozn.),   ako   aj   žalovaný   (odvolanie doručené okresnému súdu 26. apríla 2011, pozn.). Okresný súd následne spis vzťahujúci sa na   napadnuté   konanie   predložil   16.   septembra   2011   krajského   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 22.   marca   2011.   Krajský   súd   prípisom z 27. februára 2012 spis okresnému súdu vrátil s upozornením, že vo veci bolo zo strany žalovaného podané dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

O dovolaní   žalovaného   z 31.   decembra   2010   rozhodol   následne   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   312/2012 z 21. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 21. augusta 2013“) tak, že dovolanie   odmietol   a sťažovateľke   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Po   doručení   spisu z najvyššieho súdu okresný súd doručoval účastníkom konania uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní z 21. augusta 2013 (rozhodnutie najvyššieho súdu bolo tak žalovanému, ako aj žalovanej   doručené   16.   októbra   2013,   pozn.).   Spis   vzťahujúci   sa   na   konanie   vedené okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   98/2006   bol   následne   14.   januára   2014   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 22. marca 2011.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   alebo   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sféry sťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu v období od „16. 9. 2011 až do 11. 9. 2013“ došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v čase podania sťažnosti, ako aj jej doručenia ústavnému súdu (sťažnosť bola na poštovú prepravu podaná 20. januára 2014 a ústavnému súdu doručená 22. januára 2014, pozn.) okresný súd už zjavne nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   vo   veci   samej   rozhodol   a   urobil   všetky   úkony   potrebné   na   odstúpenie   veci odvolaciemu súdu. Táto skutočnosť sama osebe zakladá v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   či   nesústredenou   činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04,   IV.   ÚS   182/08).   Nie   každá   procesná   vada   všeobecného   súdu   však   má automaticky za následok vznik zbytočných prieťahov v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd v namietanom   konaní   konal   nesústredene,   keďže   sa dopustil,   ako   to   už   konštatoval   aj samotný krajský súd, procesnej vady, ktorá spočívala v tom, že po vrátení veci z krajského súdu (po vydaní uznesenia krajského súdu z 31. augusta 2010, pozn.) vo veci vydal v poradí druhý   rozsudok   ešte   predtým,   ako   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   žalovaného   proti zrušujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   z 31.   augusta   2010.   Nemožno   však   súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že touto procesnou vadou okresný súd spôsobil, že vo veci od septembra 2011 (keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 22. marca 2011) až do septembra 2013 (keď bol po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní spis vrátený okresnému súdu) „nebolo vôbec možné vo veci konať“. Okresný súd totiž vo veci konal, keď následne po upozornení krajským súdom a vrátení spisu   (spis   bol okresnému   súdu   vrátený   v marci 2012) zabezpečoval procesné úkony   spojené   s podaným   dovolaním   (výzva   na   odstránenie   nedostatkov   podaného dovolania z 15. mája 2012, výzva na vyjadrenie sa k dovolaniu z 27. júna 2012). Navyše, spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol v rámci sťažovateľkou vymedzeného obdobia na najvyššom súde na účely rozhodnutia o dovolaní (od októbra 2012 do septembra 2013).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   predložila ústavnému   súdu   novú   sťažnosť,   ale   len   za   predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu napadnutého   konania   bol   okresný   súd   nečinný   alebo   by   postupoval   neefektívne   či nesústredene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014