znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 204/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 1168/12 a jej prípisom č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013 doručená sťažnosť S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz   1168/12   a   jej   prípisom č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 34 Cb 207/2006. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 34 Cb 207/2006-583 z 28. februára 2011 v spojení s opravným   uznesením   č.   k.   34   Cb   207/2006-588   z 24.   marca   2011.   Proti   označenému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 Cob 36/2011-608 z 11. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 Cob 36/2011-614 z 29. decembra 2011 tak, že odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v časti vo výške 118 174,30 € a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi 18 % úroky z omeškania ročne zo sumy 118 174,30 € za obdobie od 8. marca   2000   do   2. apríla   2009   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   vo   výroku o trovách konania a vo výroku o trovách štátu, pričom účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cob 36/2011-608 z 11. novembra 2011 nadobudol   právoplatnosť   21.   decembra   2011.   Vzhľadom   na   zjavné   pisárske chyby v označenom   rozsudku   krajský   súd   vydal   následne   opravné   uznesenie   č.   k. 4 Cob 36/2011-614 z 29. decembra 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Vzhľadom na nezákonnosť výroku rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, a to odmietnutia   odvolania   sťažovateľa   proti   výroku   rozsudku   o   zamietnutí   žaloby   v   časti 118.174,30   €,   sťažovateľ   podal   na   Generálneho   prokurátora   SR   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   z   dôvodu,   že   vo   veci   bol   podľa   §   243e/   ods.   1   O.   s.   p. právoplatným súdnym rozhodnutím porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených   záujmov   právnickej   osoby,   ktorých   ochrany   sa   nemôže   dovolať   inými prostriedkami, a to dňa 7. 12. 2012, ktorý bol doručený na GP SR 12. 12. 2012...

Keďže tu bola hrozba značnej hospodárskej škody - istiny vo výške 118.174,30 €

- príslušenstva   vo   výške   192.895,-   €   -   trov   konania   5.908,68   €   a   iného   vážneho nenapraviteľného skutku, dal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi podnet na zváženie, aby do doby pokiaľ rozhodne o tomto podnete, podal mimoriadne dovolanie aj bez uvedenia dôvodu, pre ktoré sa napadá rozhodnutie proti ktorému smeruje mimoriadne dovolanie a v lehote   stanovenej   zákonom   dôvody   mimoriadneho dovolania   doplnil,   prípadne   svoje podanie vzal späť.“

Z prílohy sťažnosti vyplýva, že generálna prokuratúra si vyžiadala spisový materiál, a keďže jej bol doručený až 7. januára 2013, sťažovateľovi prípisom č. k. VI/2 1168/12-11 z 8.   januára   2013   oznámila,   že   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozhodnutiu krajského súdu č. k. 4 Cob 36/2011-608 z 11. novembra 2011 a proti opravnému uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   4   Cob   36/2011-614   z 29.   decembra   2011,   ktorým   odvolací   súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 34 Cb 207/2006-583 z 28. februára 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 34 Cb 207/2006-588 z 24. marca 2011, neprichádza do úvahy, a to z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho dovolania   proti   napadnutým   rozhodnutiam,   s výnimkou   opravného   uznesenia   krajského súdu č. k. 4 Cob 36/2011-614 z 29. decembra 2011, a preto opakovaný podnet odkladá bez preskúmavania jeho vecnej správnosti.

Podľa názoru sťažovateľa „... ak Generálna prokuratúra SR bola v časovej tiesni mala možnosť riešiť túto situáciou podaním formálneho podnetu. Občiansky súdny poriadok neuvádza v akom časovom predstihuje treba podávať podnet, rieši však situáciu časovej tiesne   možnosťou   predĺženia   lehoty   o   60   dní,   kedy   je   možné   návrh   na   podanie mimoriadneho   dovolania   doplniť   alebo   vziať   späť.   Túto   možnosť   GP   SR   nevyužila a zapríčinila to, že sťažovateľovi bolo zabránené v možnosti viesť spravodlivý súdny proces. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorým sa domáhal zrušenia nezákonného súdneho rozhodnutia, keďže bol na svojich právach ukrátený, včas a dôvodne. Postupom generálnej prokuratúry SR, ktorá nepreskúmala vec a podnet odložila, bolo sťažovateľovi porušené jeho právo na spravodlivé konanie a na ochranu práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa... a právo domáhať sa ochrany svojho práva cestou Prokuratúry Slovenskej republiky zaručené článkom 149 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „...   nezákonnosť   súdneho   rozhodnutia   vidí v nasledovnom: Na Okresnom súde Košice II sa pod č. k. 34 Cb 207/2006 viedlo súdne konanie,   v   ktorom   sa   žalobca:   T.,   so   sídlom   K.   (ďalej   T..)   domáhal   na   žalovanom (sťažovateľovi) úhrady tepla na vykurovanie a ohrev teplej úžitkovej vody za rok 1999 vo výške 118.174,30 € s 18 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 118.174,30 € za obdobie od 08. 03. 2000, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trov konania pozostávajúceho zo zaplateného súdneho poplatku a trov právnej služby jeho právneho zástupcu. Podkladom pre toto rozhodnutie mala byť medzi sporovými stranami uzatvorená Kúpna zmluva... Meritom   sporu   malo   byť   posúdenie   opodstatnenosti   žalobcom   vyúčtovanej   časti faktúry, ktorú sťažovateľ neuznával. Na posúdenie oprávnenosti podanej žaloby bolo so súhlasom strán, nariadené znaleckého dokazovanie. Toto dokazovanie nebolo ukončené ešte ani v roku 2009, a tak v prípade neúspechu sťažovateľa by činili úroky z omeškania z celej žalovanej sumy viac ako bola žalovaná istina.

Podľa názoru žalovaného (sťažovateľa) sa mohlo zastaviť plynutie týchto úrokov (keďže súd dohodu v kúpnej zmluvy nerešpektoval) len tak, že sa žalovaná suma uhradí a žalobcovi   sa   oznámi   dôvod   úhrady   žalovanej   sumy.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ žalovanú   sumu   2.   4.   2009   uhradil,   ale   žalobcovi   aj   súdu   oznámil,   že   žalovanú   sumu neuznáva, uhrádza ju z dôvodov hrozby neprimeraného príslušenstva k tej časti istiny, ktorú znalec považuje za dôvodnú, keďže v obdobných sporoch, súd zaviazal sťažovateľa k úhrade príslušenstva istiny od splatnosti faktúry a nie od doby spracovania znaleckého posudku. Žalobca po uhradení sumy žalobu vzal späť a žiadal konanie zastaviť. Keďže už bol potrebný súhlas žalovaného, žalovaný súhlas nedal a navrhoval pokračovať v konaní za účelom preukázania opodstatnenosti celého, žalobcom uplatneného, nároku. Prvostupňový súd sa s nesúhlasom sťažovateľa nevysporiadal a na základe správania sa sťažovateľa mal za to,   že predmet   konania   odpadol a   preto   žalobu   ako bezdôvodnú   zamietol s   tým,   že zaviazal   žalovaného   uhradiť   príslušenstvo   od   žalovanej   istiny   od   jej   splatnosti.   Bez dokončenia znaleckého dokazovania, však súd nevedel a nemohol posúdiť opodstatnenosť žalobcom podanej žaloby vo veci samej (t.   j.   či bol žalovaný,   t.   j.   sťažovateľ,   povinný uhradiť celú žalovanú sumu) a následne, či sa práve žalobca uhradením celej žalovanej sumy   sťažovateľom,   neobohatil   (išlo   by   teda   o   plnenie   bez   právneho   dôvodu),   keď   aj predbežné   závery   znaleckého   dokazovania   vyznievali   práve   v   prospech   žalovaného (sťažovateľa).   Zamietnutím žaloby,   nerešpektujúc   dohody v kúpnej zmluve,   sa tak stalo rozhodnutie súdu, zmätočným a nepreskúmateľným.

Voči tomuto rozsudku žalovaný (sťažovateľ) podal v celom rozsahu odvolanie. Krajský   súd   v   Košiciach   ako   súd   odvolací,   svojim   opravným   uznesením právoplatným 9. 1. 2012, odmietol odvolanie sťažovateľa voči tej časti rozsudku, ktorým súd žalobu o 118.174,30 € zamietol, a to z dôvodu, že žalovaný (ako sťažovateľ) nebol oprávnený podať odvolanie.   Vo zvyšnej časti odvolací súd rozhodnutie súdu 1.   stupňa, potvrdil.

Názor odvolacieho súdu, že žalovaný (sťažovateľ) nebol oprávnený podať odvolanie vychádzal   z   toho,   že   napadnuté   rozhodnutie   nevyznelo   v   neprospech   odvolateľa.   Tento názor odvolacieho súdu považuje sťažovateľ za právne nesprávny a urobený v rozpore so zákonom...

Podľa názoru žalovaného (sťažovateľa), zamietavé prvostupňové rozhodnutie o istine bolo rozhodnutím vo veci samej v neprospech odvolateľa, pretože žalovaný (sťažovateľ) nesúhlasil so zastavením konania a trval na tom, aby sa v konaní pokračovalo, v ktorom konaní   by   sa   posúdila   oprávnenosť   žalovanej   istiny,   najmä   jej   výška   a   splatnosť pohľadávky,   od ktorej   by   sa   následne odvíjalo   vyúčtovanie   úrokov z omeškania   a trov konania, tak ako to riešila dohoda účastníkov konania v riadne uzatvorenej kúpnej zmluve na dodávku tepla pre ústredné vykurovanie a ohrev teplej úžitkovej vody. Odvolací súd ani prvostupňový súd nerešpektovali dohody sporových strán a znenie kúpnej zmluvy vykladali inak, ako to mienili sporové strany...

V   neprospech   sťažovateľa   (žalovaného)   svedčilo   aj   to,   že   práve   pre   zamietnutie žaloby   vo   veci   samej   sa   stalo   nepreskúmateľným   aj   rozhodnutie   o   zvyšku   žaloby,   t.   j. o príslušenstve, keď súd zaviazal žalovaného k úhrade, aj bez toho, že by sa vysporiadal s predbežnou otázkou, t. j. s otázkou oprávnenosti nároku žalobcu zakladajúceho povinnosť žalovaného (sťažovateľa), uhradiť príslušenstvo pohľadávky (úroky z omeškania a trovy konania).

Podľa názoru sťažovateľa, bol porušený zákon, keď sa odvolateľovi odoprelo právo na podanie odvolania voči časti rozsudku, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol a iným spôsobom sa sťažovateľ (žalovaný) ochrany práv domôcť, nemohol.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, ktorým je Stavebné bytové družstvo II. Košice, IČO: 171204 so sídlom na Bardejovskej ul. č. 3 v Košiciach, domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ochrany práv a zákonom chránených záujmov podľa č. 149 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   postupom   Generálnej   prokuratúry,   ktorá   podaním zn. VI/2 Pz 1168/12-11 zo dňa 8. 1. 2013, doručeným sťažovateľovi dňa 17. 1. 2013 podnet sťažovateľa odložila bez preskúmania jeho vecnej správnosti.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 4 Cob/36/2011-608 zo dňa 11. 11. 2011 v znení   Opravného   uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   4   Cob   36/2011-614 zo dňa 29. 12.   2011   a   Rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   28.   2.   2011   č.   k. 34 Cb/207/2006-583 v znení Opravného uznesenia zo dňa 24. 3. 2011 č. k. 34 Cb/207/2006 sa v celom rozsahu zrušujú a vracajú na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi, ktorým   je   Stavebné   bytové   družstvo   II.   Košice,   IČO:   171204   so   sídlom   na Bardejovskej ul. č. 3 v Košiciach, trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc   z obsahu   petitu   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a tiež namietané   porušenie   čl.   149   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   generálnej prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz   1168/12   a   jej   prípisom č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013. Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady aj proti rozsudku okresného súdu č. k. 34 Cb 207/2006-583 z 28.   februára   2011   v   spojení   s jeho   opravným   uznesením   č.   k.   34   Cb   207/2006-588 z 24. marca 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cob 36/2011-608 z 11. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 Cob 36/2011-614 z 29. decembra 2011 a domáha sa ich   zrušenia   (v   odseku   2   petitu).   V odseku   1   petitu   totiž   sťažovateľ   (ako   aj   v záhlaví sťažnosti) označuje za porušovateľa svojho základného práva len generálnu prokuratúru.

Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež namietaného   porušenia   čl.   149   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   generálnej prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz   1168/12   a   jej   prípisom č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013.

Nad   rámec   tohto   záveru   ústavný   súd   podotýka,   že   aj   keby   sťažovateľ   v petite sťažnosti výslovne uviedol, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo   aj   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   v spojení   s označeným   rozsudkom okresného   súdu,   musel   by   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   ako   podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní podnetu   je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   §   243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátor   na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani vyslovenie porušenia čl. 149 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom   ktorého   by   si   mohol   „vynútiť“,   aby   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) vyhovel   jeho podnetu, resp.   opakovanému podnetu, ktorým sa domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010 atď.).

Z k sťažnosti priloženého prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013 vyplýva, že opakovaným podnetom sťažovateľa sa generálna prokuratúra zaoberala, pričom ho vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie mimoriadneho dovolania odložila.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   odložením   podnetu sťažovateľa prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára 2013 nie je   v   priamej   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a   preto namietaným   postupom   ani   namietaným   prípisom   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu čl. 149 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 149 ústavy postupom generálnej prokuratúry súvisiacim s vybavovaním jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a jeho prípisom č. k. VI/2 Pz 1168/12-11 z 8. januára   2013,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013