znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 204/07-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. J. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III vo   veci vedenej pod sp. zn. 20 Cp 40/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Cp 40/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr.   J.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré mu je Okresný   súd Bratislava   III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. J. trovy právneho zastúpenia   v sume   6   853 Sk   (slovom   šesťtisícosemstopäťdesiattri   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. J. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., P., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Cp 40/2003.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   I 28. apríla 2003 žalobný návrh proti odporkyni - Slovenskej informačnej službe, Bratislava, „… o náhradu škody za stratu na služobnom plate spôsobenej nesprávnym rozhodnutím vo výške 289.138,- Sk s prísl.“. Predmetná vec bola 26. júna 2003 postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnému súdu. Okresný súd však v danej veci nekonal, preto sťažovateľ podal 30. marca 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 1. apríla 2005 podal sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Ústavný súd rozhodol dňa 08. 07. 2005, vyhlásil, že prvostupňový súd porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prikázal mu vo veci konať.... Ak vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III vedenej pod spis. zn. 20 C 40/03 bol po podaní sťažnosti na predsedu súdu vykonaný jeden úkon - pojednávanie dňa 29. 06. 2005 a od toho času sa vo veci vôbec nekonalo aj napriek nálezu Ústavného súdu SR tak je zrejmé, že nečinnosť súdu predstavuje viac ako 1 x 600 dňové obdobie a 1 x 730 dňové obdobie,   tak   podľa   môjho   názoru   v tejto   veci   je   potrebné   hovoriť   nielen   o prieťahoch v konaní zapríčinených súdom ale aj o ignorancii príkazu ústavného súdu uvedeného v čl. 2 rozhodnutia, podľa ktorého sa Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 40/03 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Som si vedomý tej skutočnosti, že súdy sú zavalené civilnými súdnymi spormi a že aj súdne oddelenie, v ktorom je zaradený môj spis patrí medzi maximálne preťažené. Nemôžem však súhlasiť s tým, že ak vo veci už rozhodoval Ústavný súd SR a bol ignorovaný   jeho   príkaz   a aj   napriek   tomu   nebol   od   pojednávania   dňa   29.   06.   2005 vykonaný ani jediný úkon smerujúci aspoň k vytýčeniu pojednávania vo veci.“

Z príloh   pripojených   k sťažnosti   a z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 8. augusta 2007 vyplýva, že sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 16. júla 2007.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. J... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom Okresného súdu v Bratislave III vo veci vedenej pod spis. zn.: 20 Cp 40/03 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Bratislave III sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cp 40/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 250.000,- Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd v Bratislave III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd v Bratislave III je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 6.583,- Sk, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov tarifnej hodnoty po 2.730,- Sk jeden úkon, spolu 5.460,- Sk, plus plus 19 % DPH 1.037,00 Sk, plus 2x paušálna suma náhrad po 178,- Sk spolu 356,- Sk, do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. M. B. advokáta Advokátskej kancelárie v P...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 204/07-16 z 31. augusta 2007 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v období   po 15. auguste   2005   (v   uvedený   deň   nadobudol   právoplatnosť   nález   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 71/05-24   z 8.   júla   2005),   pričom   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako neprípustnú. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a podpredsedníčka   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu č. Spr 3587/2007 z 24. septembra 2007 bolo   ústavnému   súdu   doručené   5.   októbra   2007.   V predmetnom   vyjadrení   je   uvedené: „V prílohe Vám zasielam vyjadrenie zákonnej sudkyne vo veci JUDr. B. P. zo dňa 16. 08. 2007 a zo dňa 20. 09. 2007, s ktorým sa v plnej miere stotožňujem.“

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení zo 16. augusta 2007 uviedla: «V   predmetnej   veci   je   nariadený   termín   pojednávania   na   deň   14.   9.   2007. K nariadeniu pojednávania na druhý polrok 2007 som pristúpila po období, kedy som bola dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Bratislave (od 1. 6. do 31. 12. 2005)   a potom,   čo   po   návrate   zo   stáže   bola   potreba   konať   vo   všetkých   veciach   v mne pridelenom   súdnom   oddelení   a „uprednostniť“   najmä   staršie   veci   napadnuté   do   môjho súdneho oddelenia ešte pred rokom 2003.

K veci podotýkam, že môj postup v danej veci (ako aj ostatných veciach pridelených do môjho súdneho oddelenia) je podmienený i objektívnymi okolnosťami, ktoré nedokážem vlastnými silami ovplyvniť - počtom a skladbou vecí pridelených do súdneho oddelenia (do roku   2004   som   vybavovala   výlučne   pracovnoprávne   veci,   ktoré   patria   medzi   veci s nutnosťou ich vybavenia s osobitnou rýchlosťou konania), zaťaženosťou sudcu a pod. Táto okolnosť je všeobecne známa a ja sama som ešte v roku 2001 podľa ust. § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   signalizovala   predsedovi   Okresného   súdu Bratislava III to, že nie som schopná bezprieťahovo a plynule vybavovať veci pridelené mi do súdneho oddelenia práve s poukazom na ich neprimeraný počet.»

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení z 20. septembra 2007 uviedla: „K označenej sťažnosti uvádzam, že sa pridržiavam svojho vyjadrenia sa z 16. 8. 2007, ktoré zároveň v prílohe pripájam. Vo veci bolo súdom nariadené pojednávanie na deň 19. 9. 2007, v priebehu ktorého v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu konajúci   súd   v merite   veci   rozhodol   (návrh   zamietol   a odporcovi   nepriznal   právo   na náhradu trov konania) a v súčasnosti mi plynie zákonná 30 dňová lehota na vypracovanie písomného vyhotovenia rozsudku.“

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 19. októbra 2007, ktorým reagoval na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu z 24. septembra 2007, uviedol:

„K   vyjadreniu   podpredsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II (správne   má   byť uvedené Bratislava III) sp. zn. Spr. 3587/2007 zo dňa 24. septembra 2007 uvádzam len to, že v deň pojednávania sme spolu s mojím právnym zástupcom cestovali mojím osobným motorovým vozidlom na pojednávanie zo sídla Advokátskej kancelárie dňa 19. 09. 2007 od

04.50   hod.,   smerom   na   Bytču,   kde   okolo   06.50   hod.   došlo   k dopravnej   nehode   troch nákladných motorových vozidiel, pre ktorú bola premávka zastavená. Vrátili sme sa do Žiliny, kde bol hlavný ťah na Bratislavu pre používanie motorových vozidiel odstavený z dôvodu výstavby diaľnice.

Z uvedených   dôvodov   potom   telefonicky   pracovníčka   Advokátskej   kancelárie v Podbieli   nemožnosť   nášho   dostavenia   sa   na   pojednávanie   vo   veci   Okresného   súdu Bratislava III ospravedlnila.

Tvrdenie   podpredsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   III   o tom,   že   môj   žalobný návrh bol zamietnutý a plynie 30 dňová lehota na vypracovanie rozsudku nič nemení na skutočnosti, že existujú dvojnásobné neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní v tejto veci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). 3 V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci,   predmetom konania pred okresným   súdom   je rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa   na náhradu   škody   za   stratu   na zárobku, t. j. ide o vec, povaha ktorej (spor o existenciu nárokov, ktoré sú zdrojom príjmov sťažovateľa)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu súdneho konania. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že od 15. augusta 2005, keď nadobudol nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 71/05-24 z 8. júla 2005 právoplatnosť (v uvedenom náleze ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cp 40/2003), bol okresný súd bez relevantného dôvodu nečinný až do 18. júla 2007, keď nariadil termín pojednávania na 19. september 2007.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že nečinnosťou okresného súdu v uvedenom   období   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 Cp 40/2003   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti právoplatne skončené (podľa vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu z 24. septembra 2007 okresný súd na pojednávaní 19. septembra 2007 rozhodol vo veci rozsudkom, písomné vyhotovenie   rozsudku   však   ešte   nebolo   v čase   vyjadrenia   okresného   súdu   k danej   veci vypracované), napriek tomu ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cp 40/2003 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov, pretože to mu už prikázal nálezom č. k. I. ÚS 71/05-24 z 8. júla 2005 a tento príkaz je naďalej aktuálny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   250   000   Sk poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu   právnu   neistotu   a dôležitosť   predmetu   konania   pre   zabezpečovanie   jeho životných   potrieb,   ako   aj   úplnú   nečinnosť   okresného   súdu   v období   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 71/05-24 z 8. júla 2005.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania, povahu prerokovanej   veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ako   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyjadrený v náleze č. k. I. ÚS 71/05-24 z 8. júla 2005, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   B. Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   vyčíslené   advokátom   neprekračovali   sumu   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej, t. j. v sume 6 853 Sk. Priznanú úhradu trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007