znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 204/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Š. S., bytom S., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 T 211/02 zo 6. marca 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 To 59/03 zo 14. októbra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Š. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2005 doručená sťažnosť MUDr. Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 211/02 zo 6. marca 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 59/03 zo 14. októbra 2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   oba   označené   súdy   sa   porušenia   jeho   základného   práva dopustili   v   súvislosti   s   prerokovávaním   a   rozhodovaním   v   jeho   trestnej   veci,   keď   bol označeným rozsudkom   okresného súdu   uznaný za vinného z trestného   činu   ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona a následne krajský súd namietaným uznesením jeho odvolanie   proti   rozsudku   súdu   I.   stupňa   podľa   § 256   Trestného   poriadku   (ďalej   len „Tr. por.“) zamietol.

Podľa sťažovateľa už od vznesenia obvinenia proti jeho osobe sa bránil tým, že sa žiadneho   trestného   činu   ani protiprávneho   konania   nedopustil   a celé   trestné   stíhanie je vykonštruované v snahe dosiahnuť jeho odchod nielen z funkcie primára, ale aj z pracoviska Nemocnice s poliklinikou Poprad.

Výhrady sťažovateľa smerujú najmä voči spôsobu hodnotenia dôkazov označenými všeobecnými súdmi, ktorý bol podľa neho v rozpore s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por.

Sťažovateľ poukázal na to, že neuspel ani pokiaľ ide o jeho podnety na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho označených práv rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu a predmetné rozhodnutia zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 211/02 zo 6. marca 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 59/03 zo 14. októbra 2003.

Z obsahu samotnej sťažnosti, ako aj z obsahu listinných dôkazov (predovšetkým kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí), ako aj z informácie okresného súdu, ktorú si ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   v   spojení s označeným uznesením krajského súdu nadobudli právoplatnosť 14. októbra 2003. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v   rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, IV. ÚS 50/03). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažnosť sťažovateľa z 28. júla 2005 bola, ako už bolo uvedené, ústavnému súdu doručená   29. júla 2005,   teda   po   viac   ako   dvadsiatich   mesiacov   od   uplynutia   zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   v   sťažnosti   zmieňuje   o   tom,   že   podal   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie sťažnosti   pre   porušenie   zákona,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   jeho   doterajšej judikatúry   je   názor,   že   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   nemôže   byť zachovaná,   teda,   že   jej   plynutie   nezačína   až   dňom   doručenia   oznámenia   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   o   odložení   jeho   podnetu   na   podanie sťažnosti pre porušenie zákona (m. m. IV. ÚS 316/04, IV. ÚS 106/05). Samotné podanie podnetu   v   prípade   jeho   nevyhovenia   generálnym   prokurátorom   nie   je   totiž   účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Preto podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou sťažovateľa využiť mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   naplnením   skutočností   uvedených   v   ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 209/03).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   ústavný súd sťažnosť odmietol podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005