znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 96/2012 z 22. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená sťažnosť P. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 96/2012 z 22. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 38/2007 z 25. januára 2012 uznaný za   vinného   zo   spáchania   pokračujúceho   trestného   činu   úverového   podvodu   podľa § 250a ods. 1 a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v 12 skutkoch, z toho 7 skutkov bolo kvalifikovaných ako spáchaných   v   štádiu   pokusu   v   jednočinnom   súbehu   s   trestným   činom   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ako aj z trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Keďže sa sťažovateľ k žalovaným skutkom priznal a urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku, okresný súd rozhodoval iba o treste a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne, pričom ho na výkon trestu zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľ bol zároveň označeným rozsudkom okresného súdu zaviazaný na náhradu škody poškodeným v celkovej sume 46 732,96 €, z toho v časti 13 539,27 € spoločne a nerozdielne so spoluobžalovaným J. V.

Z   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   súd   pri   ukladaní   trestov   u   oboch obžalovaných vychádzal z ustanovení § 31 Trestného zákona, pričom pri ukladaní trestu sťažovateľovi prihliadol na skutočnosť, že nebol dosiaľ súdne trestaný, viedol riadny život, k spáchaniu skutkov sa priznal a oľutoval ich spáchanie.

Sťažovateľ podal proti výroku rozsudku okresného súdu o treste odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 96/2012 z 22. novembra 2012 zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Obžalovaný   na   základe   obžaloby   a   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sa   dopustil viacerých trestných činov, preto súd prvého stupňa tu pochybil iba v tom, že mal aplikovať pri ukladaní trestu aj ustanovenie o úhrnnom treste podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., avšak krajský súd vzhľadom na stabilitu súdnych rozhodnutí nevidel dôvod na zrušenie uvedeného   výroku   rozsudku,   vzhľadom   na   správnosť   ostatných   výrokov   napadnutého rozsudku, nevidel dôvod na jeho zrušenie.

... Uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne, so zaradením na výkon trestu podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák., č. 140/1961 Zb., je na úplne dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, zodpovedá zásadám ukladania trestu v zmysle § 34 Tr. zák. Bol tu zohľadnený nielen to obdobie, ktoré uplynulo od spáchania trestnej činnosti, ale aj účel trestu, ako aj spoločenská nebezpečnosť konania obžalovaného podľa § 23 ods. 1 a § 31 Tr. zák., č. 140/1960 Zb.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. základným   vodidlom   pri   určovaní   druhu   trestu   a   jeho   výmery.   Z   hľadiska   týchto ustanovení, má uložený trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a súčasne trest vyjadrí   morálne   odsúdenie   páchateľa   spoločnosťou.   Závery   na   primeranosť   postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Podľa   odpisu   registra   trestov   obžalovaný   P.   G.   súdne   trestaný   doposiaľ   nebol, taktiež   nebol   prejednaný   ani   za   priestupok.   V   jeho   osobe   ide   v   súčasnosti o 28-ročného slobodného muža so stredoškolským vzdelaním, ktorý v súčasnosti, od 09. 09. 2010 navštevuje Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety v Bratislave. V čase   konania   odvolacieho   krajského   súdu   vykonával   na   základe   pracovnej   zmluvy v organizácii A., so sídlom M., s miestom výkonu práce B., funkciu vodiča. Napriek zisteným skutočnostiam, má krajský súd rovnako ako okresný súd za to, že v posudzovanom prípade uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   5   rokov,   aj   vzhľadom   na   spôsob   vykonaných skutkov a spôsobenú škodu (škoda veľkého rozsahu) správny a v súlade so zákonom.“

Sťažovateľ považuje trest, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 38/2007 z 25. januára 2012, za neprimerane prísny a nezodpovedajúci účelu trestu ani hľadiskám individuálnej a generálnej prevencie. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 23 ods. 1 Trestného zákona a uvádza, že od spáchania trestnej činnosti uplynulo 7 rokov, pričom počas tejto doby sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Sťažovateľ zastáva názor,   že   na   jeho   prevýchovu   postačoval   podmienečný   trest   odňatia   slobody.   V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v súčasnosti vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom nemôže pokračovať v štúdiu na vysokej škole, ktorú navštevoval, a taktiež prišiel aj o prácu. Z tohto hľadiska nebolo podľa jeho názoru uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v súlade s § 31 ods. 1 prvou vetou Trestného zákona. V jeho veci rozhodujúce súdy mali podľa neho aplikovať § 40 ods. 1 Trestného zákona a znížiť mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom, ktorá v danom prípade predstavovala 5 rokov. Sťažovateľ tvrdí,   že v jeho „... prípade mali tak (súdy, pozn.) dostatočnú možnosť... uložiť trest odňatia slobody s podmienečným odkladom alebo s podmienečným odkladom s probačným dohľadom“.

Sťažovateľ tiež namieta, že v jeho veci rozhodujúce súdy nezohľadnili dobu, ktorá uplynula od spáchania trestnej činnosti, aj keď krajský súd v napadnutom uznesení tvrdí opak. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažovateľ   argumentuje,   že   obdobie   siedmich   rokov,   ktoré   uplynulo od   spáchania   jeho trestnej   činnosti   do   právoplatného   uloženia   trestu,   je   neúmerne   dlhá   doba,   keďže   za neúmerne dlhú dobu je potrebné považovať obdobie 6 a viac rokov. „V danom prípade bola na sťažovateľa podaná obžaloba dňa 01. 06. 2007, za skutky, ktorých sa dopustil v období od dňa 09. 09. 2004 do dňa 27. 02. 2005. Vec bola právoplatne ukončená až dňa 22. 11. 2012, čo je neúmerne dlhá doba.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorý   bol   vyhlásený   pod č. 209/1992 Zb., uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4 To/96/2012 porušené bolo.

2.) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4 To/96/2012 zo dňa 22. 11. 2012 zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol, a prikazuje mu, aby P. G. z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody neodkladne prepustil.

3.) Krajský súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70 Eur na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, v ktorých k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že v jeho veci rozhodujúce všeobecné súdy mu uložili neprimerane prísny trest odňatia slobody v trvaní päť rokov nepodmienečne, pričom pri rozhodovaní o treste nezohľadnili dĺžku doby (sedem rokov), ktorá uplynula od spáchania trestnej činnosti, a v tejto súvislosti aj skutočnosť, že sa počas tejto doby nedopustil žiadneho protiprávneho konania, a teda nepodmienečný trest odňatia slobody   už   nie   je   na   jeho   prevýchovu   potrebný.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedené skutočnosti   odôvodňovali   v jeho   prípade   aplikáciu   §   40   ods.   1   Trestného   zákona spočívajúcu v mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Z trestných   činov   spáchaných   sťažovateľom   je   najprísnejšie   trestaný   trestný   čin úverového podvodu upravený v § 250a ods. 5 Trestného zákona.

Zo spojenia § 250a ods. 1 s § 250a ods. 5 Trestného zákona vyplýva, že trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 5 Trestného zákona sa dopustí ten, kto vyláka od   iného   úver   alebo   záruku   na   úver   tým,   že   ho   uvedie   do   omylu   v   otázke   splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru, a spôsobí týmto činom škodu veľkého rozsahu alebo ním získa prospech veľkého rozsahu, pričom takýto páchateľ sa potresce odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov.

Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom   na   pomery   páchateľa   za   to,   že   by   použitie   trestnej   sadzby   odňatia   slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Vychádzajúc z podstaty kľúčovej námietky sťažovateľa a obsahu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že medzi nimi neexistuje žiadna príčinná súvislosť,   ktorá   by   zakladala   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálnu možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva. Z obsahu čl. 48 ods. 2 ústavy totiž nemožno v žiadnom prípade vyvodiť právo na primerané zníženie trestu, na tom nič nemení skutočnosť,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   pri   citácii   tohto   článku   ústavy   podčiarkol,   a tým zvýraznil slová „bez zbytočných prieťahov“.

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   nezohľadnenie   podľa   jeho   názoru neprimeranej dĺžky trestného konania v jeho trestnej veci v trvaní 7 rokov pri výmere trestu, čo malo podľa jeho názoru mať za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku   uloženia   „nespravodlivého   trestu“,   keďže   spravodlivým   trestom   podľa   jeho názoru by bol trest uložený pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri aplikácii § 40 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ teda zjavne nenamieta, že v jeho trestnej veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ale neprimeranú výmeru trestu, ktorú považuje za nespravodlivú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   podstata   námietok   sťažovateľa   sa   týka   namietaného porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uložením neprimeraného trestu.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   zdôrazňuje,   že   mu   bol uložený trest odňatia slobody v dolnej hranici trestnej sadzby (§ 250a ods. 5 Trestného zákona).

Už citovaný § 40 ods. 1 Trestného zákona umožňuje znížiť trest odňatia slobody pod dolnú   hranicu   zákonom   ustanovenej   trestnej   sadzby,   ak   je   súd   vzhľadom   na   okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa toho názoru, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania. Podstatné pre aplikáciu § 40 ods. 1 Trestného zákona sú teda okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa.

Pod pojmom okolnosti prípadu sa rozumejú „také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu,   charakter   a   iné   objektívne   okolnosti   spáchaného   trestného   činu.   Okolnosťami prípadu môžu byť i zákonné znaky skutkovej podstaty, ak charakterom spáchania vybočujú z obvyklých prípadov“ (BURDA, E. – ČENTEŠ, J. – KOLESÁR, J. – ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon, Všeobecná časť, Komentár – I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 307).

Pod pomermi páchateľa sa rozumie „osobné a osobnostné hodnotenie osoby, ktoré charakterizuje osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Súdy pri hodnotení pomerov páchateľa pristupujú k hodnoteniu jednak osobných pomerov, ale taktiež rodinných pomerov“ (BURDA, E. – ČENTEŠ,   J.   –   KOLESÁR,   J.   –   ZÁHORA,   J.   a kol. Trestný   zákon,   Všeobecná   časť, Komentár – I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 308).

Vychádzajúc   z citovaného   dobu,   ktorá   uplynula   od   spáchania   trestného   činu, v zásade nemožno zahrnúť pod pojem okolnosti prípadu ani pomery páchateľa v zmysle § 40 ods. 1 Trestného zákona. Napriek tomu by podľa názoru ústavného súdu dobu, ktorá uplynula od   spáchania trestného   činu,   bolo možné za určitých   okolností   považovať,   za súčasnej   existencie   ďalších   predpokladov   uvedených   v   §   40   ods.   1   Trestného   zákona (použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a je možné účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania), za dôvod podmieňujúci mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody, ale len za predpokladu, že by táto   doba   celkom   zjavne a výrazne vybočovala   z obvyklého   rámca   (ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 To 7/2010 z 19. mája 2011, v ktorom došlo k uplatneniu § 40 ods. 1 Trestného zákona v situácii, keď od spáchania posledného z trestných činov uplynula doba takmer 17 rokov), t. j. malo by ísť o extrémne dlhú dobu, čo v prípade sťažovateľa nebolo splnené.

Účelom zohľadnenia času, ktorý uplynul od spáchania trestného činu, je naplnenie všeobecnej požiadavky, aby trest nasledoval čo najrýchlejšie po spáchaní skutku. Doba, ktorá uplynula od spáchania trestného činu, je podľa názoru ústavného súdu faktorom, na ktorý by všeobecné súdy mohli a v zásade mali prihliadať pri „bežnej“ výmere trestu, teda v rámci riadnej hranice trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, k čomu v prípade sťažovateľa aj došlo, keďže mu bol trest uložený na dolnej hranici trestnej sadzby.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   argumentácie   sťažovateľa   zohľadnil   aj   judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že odškodnenie za ujmu spôsobenú porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote možno poskytnúť aj inou formou ako priznaním určitej finančnej čiastky, pričom v prípade trestného konania pripadá do úvahy najmä uloženie miernejšieho trestu. Pokiaľ vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí výslovne uzná, že právo obvineného na primeranú dĺžku konania bolo porušené, a z tohto dôvodu mu uložený trest určitým spôsobom zmierni, potom je ESĽP toho názoru, že spôsobená ujma bola kompenzovaná a obvineného už nemožno považovať za obeť porušenia príslušného práva na prejednanie veci v primeranej lehote (rozhodnutie vo veci Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, sťažnosť č. 26390/95).

Strata   postavenia   obete   však   podľa   ESĽP   nenastane,   ak súd   pri   stanovení   trestu prihliadol na čas, ktorý uplynul od spáchania trestného činu, iba v súvislosti so všeobecnou požiadavkou, aby trest nasledoval čo najrýchlejšie po spáchaní skutku, nie však v súvislosti s   právom   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   (rozhodnutie   vo   veci   Metzger   proti Nemecku z 27. apríla 2000, sťažnosť č. 37591/97).

Na základe uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu formulovať záver, že súdy   môžu   prihliadnuť   pri   rozhodovaní   o výške   trestu   odňatia   slobody   na   dobu,   ktorá uplynula od spáchania trestného činu, aj ako na faktor, ktorý má za následok kompenzáciu ujmy   vzniknutej   porušením   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktorý taktiež môže viesť k uloženiu miernejšieho trestu. Nie je však povinnosťou súdov kompenzovať porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zmiernením trestu. Ide len o jeden z možných spôsobov kompenzácie ujmy vzniknutej porušením práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, dôsledkom ktorého   je   strata   postavenia   obete,   a   teda   aj   nároku   na   vyslovenie   porušenia   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Avšak aj v tomto prípade by podľa názoru ústavného súdu prichádzalo do úvahy (vzhľadom na text § 40 ods. 1 Trestného zákona, pozn.) len zmiernenie trestu v rámci „riadnej“ trestnej sadzby ustanovenej zákonom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu a obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013