znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   M.,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 4. októbra 2010 doručené podanie JUDr. P. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 (1) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 49 Z. č. 38/1993 Z. z.“, ktorým namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   47/2009   a jeho   rozsudkom   z 24. septembra 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010.

Keďže   zo   sťažnosti   sťažovateľa   nebolo   jasné,   akej   veci   sa   týka,   sťažnosť neobsahovala odôvodnenie návrhu a neboli k nej pripojené kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa, t. j. sťažnosť nespĺňala náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil.

Sťažovateľ   15.   novembra   2010   doložil   k sťažnosti   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov a sťažnosť doplnil, pričom v sťažnosti okrem iného uviedol, že „bol účastníkom konania č. 16 C 47/2009 vedenom na Okresnom súde Prešov medzi žalobcami Š. a D. Č. proti žalovanému JUDr. P. M. o zaplatenie 2.470,39,- € s prísl., následne v konaní o odvolaní č. 7 Co 5/2010“.

Predmetom   označených   konaní bolo rozhodovanie   o žalobe žalobcov,   na základe ktorej sa domáhali, aby im sťažovateľ (v postavení žalovaného) zaplatil nimi požadovanú sumu aj s príslušenstvom, ktorú neoprávnene získal v súvislosti s ich zastupovaním v inom spore vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 54/03. Žalobcovia boli v spore vedenom proti sťažovateľovi čiastočne úspešní, sťažovateľ nesúhlasí s napadnutými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti uviedol:„Okresný   súd   v   Prešove   okrem   čiastky   929,43,-   €   v   prevyšujúcej   časti   správne žalobu zamietol, ale zaviazal ma zaplatiť sumu 929,43,- € s 8,5 % úrokom z omeškania, čo odporuje zákonu, najmä v tom, že uvedená čiastka bola zaplatená nie za priame právne služby.   Právne   služby   boli   vyúčtované,   toto   vyúčtovanie   bolo   predložené   súdu,   ale   ich nároky boli odmietnuté. Táto čiastka bola za činnosti, ktoré boli vykonané len v súvislosti s konaním.

Bývalá   mandantka   p.   A.   G.   si   chcela   ozrejmiť   niektoré   skutočnosti,   najmä   kto zabezpečil pobyt nebohej I. G. v domove dôchodcov v S. a všetky okolnosti v čase, keď nebohá na chvíľu opustila domácnosť v K., kde spolu so žalobkyňou žila a jednalo sa o cestovné náhrady za použitie motorového vozidla jak do S. z P. a späť, do K., do L. a tieto nebohá p. A. G. platila v hotovosti. Zaplatením tejto sumy, ktorá zodpovedá spornej čiastke, záväzok bol vysporiadaný. Keďže tieto úkony boli vykonané v rokoch 2003-2004 a nemohli byť predmetom sporu, žaloby, keďže boli premlčané. Podľa Občianskeho zákonníka ust. § 101 právo sa premlčí, ak sa nevykonalo, nevymáhalo do 3 rokov odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Sudkyňa   na   prvom   stupni   konania   mala   všetky   informácie   tohto   druhu,   konala a rozhodla   napriek   týmto   skutočnostiam   a   naviac   táto   suma   vôbec   nebola   obsiahnutá v žalobe zo dňa 02. 12. 2008. Tým bolo porušené ust. § 153 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sudca nemôže prekročiť rámec petitu žaloby.

Ak boli nároky uplatnené v žalobe zamietnuté v prevyšujúcej časti,   tak v súlade so zákonom.   Súd   namiesto   toho,   aby   nároky   zamietol   v   tejto   časti   tiež,   rozhodol   tak v rozpore so zákonom.“

V súvislosti   s namietaným   porušovaním   svojich   práv   sťažovateľ   označuje   aj porušenie čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, pričom petit formuloval takto:„I. Slovenská republika v zastúpení Okresným súdom Prešov a Krajským súdom v Prešove svojim postupom a rozhodnutiami porušili ľudské práva upravené v čl. 46 (1) a čl. 48 (2) Ústavy Slovenskej republiky.

II. Prikazuje vec na ďalšie konanie a obnoviť stav pred porušením.“

Označený   a citovaný   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty   uvedený   v   sťažnosti nepovažoval ústavný súd za doplnenie petitu, ale za súčasť sťažovateľovej argumentácie.Napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľa ani po doplnení nespĺňala všetky zákonom požadované   náležitosti,   ústavný   súd   posúdil   jej   obsah   a preskúmal   sťažnosť   v rozsahu navrhovaného návrhu na rozhodnutie.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 47/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus   ultima   ratio,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl.   127   ods.   1   ústavy),   ktorý   je   oprávnený   a   povinný   rozhodovať   o   tom,   či   došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   v   sťažnosti   namietanému rozsudku okresného súdu   č. k. 16 C 47/2009-94 z 24. septembra 2009 riadny opravný prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Ústavný   súd   nezistil   žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/2010 a jeho rozsudkom z 8. februára 2010. K porušeniu jeho označených práv malo dôjsť tým, že „prvostupňový súd prekročil svoju viazanosť petitom žaloby o fiktívne a premlčané finančné nároky“, čo krajský súd ako súd odvolací „prehliadol a nenapravil a tiež priznal to, čo bolo premlčané a podľa dohody vysporiadané“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ včas podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 5/2010 z 8. februára 2010 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci sťažovateľa vedenej   pod   sp.   zn.   1   Cdo   70/2010   uznesením   z   29.   júna   2010   odmietol   dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok neprípustný. Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 10. augusta 2010.

Ústavný   súd vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva názor (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   je   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Z   týchto   úvah   ústavný   súd   vychádzal   aj   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 4. októbra 2010 v časti namietajúcej porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 5/2010 z 8. februára 2010.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany   zaručenej   ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   uvádza,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 47/2009-94 z 24. septembra 2009 preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu   a   po   jeho   preskúmaní   rozsudkom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co/5/2010 z 8. februára   2010   potvrdil   označený   rozsudok   okresného   súdu.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia   pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolania účastníkov nie sú opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych   a   skutkových   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.“

K začatiu plynutia trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty podľa § 101 Občianskeho zákonníka v súvislostiach daného prípadu sa krajský súd vyjadril takto:

„V danom prípade, ako to bolo náležitým spôsobom zistené, žalovaný zastupoval žalobcov   v   konaní   vedenom   na   OS   Prešov   pod   sp.   zn.   11   C   54/03   na   základe plnomocenstiev   zo   dňa   14.   4.   2003.   V   súvislosti   s   poskytovaním   právnych   služieb žalovanému bol podľa v tom čase účinného ust. § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov zaplatený preddavok vo výške 28.000,-   Sk.   Pre možnosť   premlčania   práva   na   vrátenie   tohto   preddavku   platí   trojročná   všeobecná premlčacia doba stanovená v ust. § 101 O. z. začínajúca plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je významná doba poskytnutia preddavku, ale doba zániku právneho vzťahu vzniknutého medzi žalobcami a žalovaným. Až po ukončení zastupovania je možné zistiť, aké náklady vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, a teda aj to, či tieto náklady boli alebo neboli uhradené z poskytnutého   preddavku.   K   zániku   plnomocenstiev   však   nedošlo   dňom   17.   3.   2008   na základe výpovede žalovaného, ako sa mylne domnieva súd prvého stupňa, ale uplynutím času,   na   ktorý   boli   obmedzené   (§   578   O. z.).   Doba   zastupovania   žalobcov   bola   totiž obmedzená dobou trvania sporu 11 C 54/03. Uvedený spor sa právoplatne ukončil dňa 7. 2. 2006   a   žalobcovia   svoje   právo   na   vrátenie   preddavku   uplatnili   v   priebehu   trojročnej premlčacej doby podaním žaloby dňa 3. 12. 2008.

Právne bezvýznamným je tiež poukaz žalovaného na nezohľadnenie jeho vyúčtovania zo dňa 22. 6. 2006. Žalovaný totiž ničím právne významným nepreukázal, aby okrem úkonov právnej služby uvedených v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97 vykonal v prospech žalobcov aj úkony iné a vynaložil ním uvádzané hotové výdavky. Na tieto tvrdenia žiadne dôkazy nepredložil, čím si nesplnil svoju procesnú dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. Navyše v zmysle udelených plnomocenstiev žalobcovia mali povinnosť uhradiť žalovanému odmenu za zastupovanie a jeho hotové výdavky len vtedy, ak k ich úhrade nebude zaviazaná druhá strana. Vychádzajúc z tohto dojednania výška odmeny za zastupovanie a hotových výdavkov nemohla presiahnuť sumu, na zaplatenie ktorej bola zaviazaná protistrana v spore 11 C 54/03. Táto čiastka, ako to vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97 dosiahla 12.952,- Sk (8.352,- Sk + 4.600,- Sk). Žalovaný okrem tejto sumy uhradenej mu Ing. M. G., nemohol od žalobcov žiadať vyplatenie ďalších súm z titulu ich zastupovania vo veci 11 C 54/03.

Ing. M. G. z titulu náhrady trov konania uhradil na účet žalovaného ako právneho zástupcu žalobcov ďalších 39.973,- Sk. K prevzatiu tejto sumy došlo v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Týmto ustanovením je advokát označený za platobné miesto v procesnom práve. Suma   39.973,-   Sk   sa   stala   bezdôvodným   obohatením   dňa   7.   2.   2006,   kedy   nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97 zmeňujúci pôvodné rozhodnutie o trovách, na základe ktorého Ing. M. G. uhradil žalobcom na účet ich právneho zástupcu sumu 52.925,- Sk.

Bez   ohľadu   na   zákonom   ustanovené   platobné   miesto   pri   náhrade   trov   konania pasívne legitimovanými osobami na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, boli jedine žalobcovia. Ak po výzve Ing. M. G. tomuto dobrovoľne   neuhradili   ním   žiadanú   čiastku   39.973,-   Sk   a   spravili   tak   až   po   vydaní platobného rozkazu vo veci 13 Ro 18/08, svojím konaním zavinili vznik ďalších výdavkov pozostávajúcich z náhrady trov konania vo výške 6.450,- Sk. Na tomto konaní žalobcov sa žalovaný žiadnym spôsobom nepodieľal, a preto ho nebolo možné zaviazať na náhradu škody vo výške 214,10 eur (6.450,- Sk). Žalovaný v žiadnom vzťahu s Ing. M. G. nebol a žalobcovia súdnemu sporu mohli zabrániť zaplatením sumy 39.973,- Sk pred jeho začatím. Na zaplatenie sumy 214,10 eur z titulu náhrady škody neboli zo strany žalovaného naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu vyžadované ust. § 420 O. z.

Suma 39.973,- Sk nebola len bezdôvodným obohatením žalobcov na úkor Ing. M. G., ale zároveň predstavovala i bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcov. Aj k vzniku tohto bezdôvodného obohatenia došlo dňom 7. 2. 2006, teda dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 12. 2005, č. k. 7 Co 165/05-97. Z tohto rozhodnutia   už   muselo   byť   žalovanému   zrejmé   vzhľadom   na   dojednanie   obsiahnuté   v plnomocenstvách zo dňa 14. 4. 2003 neumožňujúce žiadať od žalobcov viac, než na čo bola zaviazaná druhá strana v spore, že okrem právoplatne priznanej sumy 12.952,- Sk nemôže ďalej žalobcom zadržiavať ďalších 39.973,- Sk vyplatených im Ing. M. G. na jeho účet. Na zadržiavanie uvedených finančných prostriedkov neexistoval právny dôvod, a preto bolo povinnosťou žalovaného takéto bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 1 O. z. vydať. Za   takejto   situácie   argument   žalobcov   o získaní   postavenia   osôb,   na   úkor   ktorých   sa žalovaný bezdôvodne obohatil až dňa 2. 4. 2008, kedy Ing. M. G. uhradili sumu 39.973,- Sk nie   je   správny.   Pre   moment   začiatku   plynutia   dvojročnej   subjektívnej   premlčacej   doby určenej v ust. § 107 ods. 1 O. z. je dôležitý deň, keď sa žalobcovia dozvedeli o tom, že žalovaný neoprávnene zadržiaval sumu 39.973,- Sk vyplatenú im Ing. M. G. O tomto sa bez akýchkoľvek pochybností dozvedeli z listu Ing. M. G. zo dňa 30. 5. 2006. Žalobcom teda nič nebránilo   domáhať   sa   od   žalovaného   vydania   bezdôvodne   zadržiavaných   finančných prostriedkov ešte predtým, ako sumu 39.973,- Sk uhradili Ing. M. G. Suma 39.973,- Sk bola bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplatená   žalobcom   a   žalovaný   ako   advokát   mal   iba postavenie   zákonom   ustanoveného   platobného   miesta.   Z   toho   jeho   postavenia   zároveň vyplynula nemožnosť vydať takto prijaté plnenie iným osobám ako žalobcom. K podaniu žaloby   došlo   až   dňa   3.   12.   2008   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   premlčacej   doby.   V dôsledku vznesenia námietky premlčania nebolo možné takto premlčané právo priznať (§ 100 ods. 1 O. z.).

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by   namietaný   postup   krajského   súdu   (nevyhovenie   návrhom   sťažovateľa   v   priebehu konania, ktoré vychádza z toho, že súd nemá povinnosť vyhovieť každému predloženému návrhu) či rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde, vrátane námietky „prekročenia žalobcami určeného predmetu konania“, keď „oba súdy... neprisúdili viac ako bolo žalobcami uplatnené v návrhu na začatie   konania   o   peňažné   plnenie“ (citované   z   uznesenia   dovolacieho   súdu   sp.   zn 1 Cdo70/2010 na s. 5, pozn.), či posúdenia plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k jeho nárokom,   ako   aj   námietky   prekročenia   žalobcami   určeného   predmetu   konania;   toto posúdenie je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97). Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn.   7   Co/5/2010   z   8.   februára   2010   a   namietaným   porušením   (prípadne   odoprením   či odňatím)   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ napokon (iba) v petite sťažnosti namietal porušenie svojho „ľudského práva... upraveného v čl. 48 (2) Ústavy Slovenskej republiky“ okresným súdom a krajským súdom,   avšak   bez   bližšieho   označenia   tohto   práva   a odôvodnenia,   v   čom   spočíva   jeho namietané   porušenie.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími jeho návrhmi uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011