znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 203/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 187/2009 a jeho uznesením z 29. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním doručeným   ústavnému   súdu   2.   decembra   2009,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho rozsudkom z 10. novembra 2008, ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 187/2009 a jeho uznesením z 29. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. mája 2003 okresnému súdu   žalobu   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 1. rade“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 2. rade“) a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 3. rade“); konanie je vedené pod sp. zn. 18 C 96/2003. Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľ takto:

„Porušovateľ   práv:   Okresný   súd   v   Trnave   Hlavná   49,   917   83   Trnava   v   konaní sp. zn.: 18 C/96/2003 zákonná sudkyňa JUDr. Z. Z. keď je porušované právo garantované čl. 48 ods. 2 – zbytočné prieťahy v konaní, Ústavy SR a porušované právo garantované čl. 6 ods. 1 právo na spravodlivé súdne konanie dohovoru – keď sudkyňa vyhadzuje zo súdneho spisu   dôležité   dôkazy   (rozsudok   ESĽP   č.   57678/00   zo   27.   06.   2006,   Nález   ÚS   SR III. ÚS 141/06,   niekoľko   rozhodnutí   Generálnej   prokuratúry   XV/2   Pz   61/08-17, XV/3   Spr.   1004/06-28,   rozhodnutie   o   začatí   trestného   stíhania   z   roku   2003,   žiadosti o zabezpečenie nárokov poškodeného, listy obvineného a zvukový záznam)

Krajský súd v Trnave Vajanského 2, Trnava v konaní sp. zn.: 9 Co/187/2009-836 senát JUDr. K. ktorý konal neverejne, hoci bol žiadaný konať verejne a znovu vykonať dokazovanie, nakoľko prvostupňový súd konanie odbil. Krajský súd porušil základné práva garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a súdne konanie umožnil zmariť, aby skončilo v prospech zločincov, myslím tým štáto-mafiu.“

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„II.A. Okresný súd v Trnave porušil základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v Trnave v konaní 9 Co/187/2009-836 porušil čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave 9 Co/187/2009-836   zo   dňa   29.   10.   2009   a   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   v Trnave 18 C/96/2003-740 zo dňa 10. 11. 2008 ako protizákonné neetické rozhodnutie brutálne a proti sudcovskej cti – mafiánske svojvoľné.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje štátu Slovenská republika zaplatiť D. B. sumu 1,394.346.- Sk = 46.284 Eur plus úroky z omeškania vo výške 0.5 % denne z dĺžnej sumy od dňa 12. 02. 1999 (zmluvná zábezpeka) podľa čl. 46 ods. 3 každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným postupom Ústavy Slovenskej republiky.

Slovenská republika je povinná zaplatiť všetko v lehote 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   na   predbežnom   prerokovaní   z   hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v   prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní o   náhradu   škody   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy v   peniazoch, vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   96/2003   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   (v   znení   jej   doplnenia)   a   z   vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 zistil, že v tejto veci sťažovateľ už viackrát namietal na ústavnom súde porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003.

Ústavný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   274/06   preskúmal   postup okresného   súdu   a   uznesením   z   13.   septembra   2006   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   uvedené   konanie   bolo právoplatne skončené 24. októbra 2006.

Taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 90/08 ústavný súd uznesením zo 6. marca 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   96/2003   v   období   po   24.   októbri   2006   odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Toto   konanie   bolo   právoplatne   skončené   8.   apríla 2008.

Rovnako   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   280/08   ústavný   súd   uznesením z 18. septembra 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po 8. apríli 2008 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 23. októbra 2008.

Napokon v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 322/09 ústavný súd uznesením zo 7. októbra 2009 sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po podaní odvolania 22. decembra 2008 (proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008) taktiež odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Toto konanie bolo právoplatne skončené 4. novembra 2009.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S   poukázaním   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 4. novembra 2009 ako neprípustnú z dôvodu predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.

Ústavný súd v rámci preskúmania konania o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 v období po 4. novembri 2009 zistil, že krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2008 rozhodol tak, že uznesením sp. zn. 9 Co 187/2009 z 29. októbra 2009 odvolanie sťažovateľa vo veci samej odmietol. V napadnutej časti náhrady trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania v sume 26,65 €. Zároveň nepriznal odporcom v 2. a 3. rade náhradu trov konania na súde prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.   Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené   8.   novembra   2009 a právoplatnosť nadobudlo 18. novembra 2009.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (IV. ÚS 103/07).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na obsah a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim pre posúdenie dôvodnosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa doručená   ústavnému   súdu,   t.   j.   30.   novembra   2009   (na   poštovú   prepravu   podaná 26. novembra   2009),   už   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ nachádzal po celý čas trvania súdneho konania o náhradu škodu a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003. Sťažovateľ sa teda obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď okresný súd už svojím postupom nemohol porušovať jeho označené práva (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za zjavne neopodstatnenú,   a   preto   ju   z   tohto   dôvodu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že označeným postupom a rozsudkami okresného   súdu   a   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo vzťahu ku konaniu krajského súdu navyše aj k porušeniu práva na účinný právny prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   konštatuje,   že   na   prerokovanie   tej   časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a jeho rozsudku   z   10.   novembra   2008,   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu.   Z   citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou taktiež domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 187/2009 a jeho uznesením z 29. októbra 2009. Podstata jeho námietok spočíva v tom, že mu opísaným postupom a uznesením krajského súdu v konaní v jeho veci bola odňatá možnosť   konať   pred   súdom   (podľa   jeho   tvrdenia „Krajský   súd   v Trnave   v   konaní 9 Co/187/2009-836   vôbec   vec   neprejednal,   ani   len   neverejne,   hoci   bol   sťažovateľom žiadaný o prerokovanie veci...“.).

Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 ústavný súd zistil, že proti   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   26.   novembra   2009 dovolanie,   v   ktorom   uplatnil   argumentáciu   porovnateľnú   s   argumentáciou   uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

Okresný súd uznesením z 25. marca 2010 ustanovil sťažovateľovi na jeho žiadosť za zástupcu v dovolacom konaní advokáta JUDr. P. S., T. Vzhľadom na to, že ustanovený advokát podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v čase prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

Ako už bolo uvedené, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podal   sťažnosť   ústavnému súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr.   I. ÚS   169/09,   I.   ÚS   184/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010